Stĺpček: Pomóc, láska!
Zvalentínieva sa, zosrdiečkováva sa, stúpa do nosa ten červený láskový opar, u nás na Slovensku podfarbený tajuplným lascívnym erotickým podtónom. Aj naše detské oddelenie v knižnici sme vyzdobili srdiečkami a téma mesačnej literárno-výtvarnej súťaže je Ľúbim Ťa.
Nijaké neuštedrené zaucho si vraj netreba odniesť do hrobu, a tak je to aj s láskou. Literárny hrdina preslávený touto vetou sa vraj ustavične obzeral po nejakom zauchu. Všetci sme takí – riešime politiku, počasie, peniaze, telku, noviny a načahujeme sa za vzťahmi. Nič iné človek na tomto pomýlenom svete nemá, iba tie. Hoci aj k niekomu, kto je práve poruke.
Pravdaže, treba oslavovať, ak je čo. Aj sviatok lásky a urobiť si pekný večer, ak to len trochu ide. Mám rada krížiky a srdiečka. Pozostatky vidieckeho dievčenského vkusu. Krížiky, lebo to je plus a srdiečka, lebo srdiečka. Mám rada aj výšivky, aj čipôčky, aj farebné sklo, no keď sa zvalentínieva a valia sa všetky tie odporné červené girlandy, čokoládové srdcia, červené saténové nočné košieľky a čierne podväzkové pásy, recepty na kulinárske špeciality, ktoré treba voliť na valentínsku večeru, lebo majú afrodiziakálne účinky, uráža ma to a jemne napína: pomóc, láska! Otravná ako nedeľné popoludnie v cukrárni.
Poznám jedného Valentína a takmer vždy mám namiesto vinšu chuť zavolať mu: Nič si z toho nerob, že máš meniny! Valentín, mám Ťa rada, Tebe nie som dlžná žiadne zaucho! Sú to meniny, hádam sa časom zmení aj spôsob, ako sa naučíme oslavovať tie Tvoje. No teraz radšej budem ako Adamsovci – oslavovať Dušičky.