O číslach: Doktor Watson
Pomôže Watson pri bolesti brucha? Ak by ste pri hľadaní odpovede mysleli na trochu natvrdnutého spoločníka Sherlocka Holmesa, ste vedľa. Ak na prvého prezidenta IBM, kúsok bližšie. Ak po ňom pomenovaný počítač, prihorieva.
Po tom, čo sa IBM podarilo zvládnuť jeden zo skúšobných kameňov možností počítačov a roku 1997 ich Deep Blue porazil úradujúceho šachového majstra sveta Garryho Kasparova, hľadala sa ďalšia výzva. Raz si počas večere výskumný manažér Charles Lickel všimol, že v reštaurácii zrazu zavládlo úplne ticho. Príčinou bolo práve prebiehajúce vysielanie TV kvízu Jeopardy! a Ken Jennings, ktorý bol práve na polceste v rekordnej 74-kolovej sérií víťazstiev.
Rok na to (2005) bolo definitívne rozhodnuté – IBM sa pokúsi zostrojiť počítač schopný uspieť v tejto vedomostnej súťaži. Počítač Watson mal porozumieť otázke a nájsť odpoveď. To druhé sa ukazuje ľahšie. Nebol problém dať do jeho operačnej pamäte (pevný disk je na to príliš pomalý) 200 miliónov strán štruktúrovaných a neštruktúrovaných informácií vrátane kompletnej Wikipedie (počítač nebol pripojený na internet).
Ťažšie je otázkam porozumieť. Watson si ich čítal (je hluchý ako poleno, dokonca zopakoval odpoveď súpera aj keď všetci diváci už počuli, že je nesprávna), ale to nie je problém, súťaž je otvorená hendikepovaným účastníkom. Problémom je, že prirodzené jazyky nie sú perfektné – vždy obsahujú istý stupeň neurčitosti. Navyše formulácie otázok v Jeopardy! využívajú veľa nuáns angličtiny. Sila Watsona pri ich analýze, zdá sa, nebola v nejakom novom algoritme, ale skôr v schopnosti rýchleho použitia existujúcich (viac ako 100) techník na analýzu prirodzeného jazyka a schopnosti rýchlo sa rozhodnúť, ktorej z nich bude nakoniec dôverovať.
Jedno i druhé je výpočtovo náročné. Prvé implementácie Watsona s jediným procesorom potrebovali dve hodiny na odpoveď na jedinú otázku. Na úspech v súťaži však bolo treba odpovedať počas pár sekúnd. Tento problém vyriešilo nasadenie 90 komerčne vyrábaných serverov (spolu 2 880 procesorov).
I príprava troch súťažných kôl (trojicu súťažiacich, okrem Watsona a už spomínaného Jenningsa, dopĺňal Brad Rutter, víťaz vôbec najväčšej výhry) mala svoje špecifiká. IBM malo obavy, aby otázky neboli šité na mieru Watsonových "kognitívnych” nedostatkov – to by problém mohlo priblížiť k zvládnutiu jedného z kľúčových testov inteligencie – Turingovmu testu, keď človek nevie na základe rozhovoru rozhodnúť, či sa baví s počítačom, alebo človekom.
Nakoniec sa vec vyriešila náhodným výberom starších, ale nikdy nepoužitých kvízových otázok. Námietka týkajúca sa schopnosti počítača okamžite stlačiť tlačidlo odpovede viedla vlani zas skoro ku krachu projektu. Našťastie sa všetko vyriešilo. A Watson pred necelými tromi týždňami vyhral. Je to určite významný medzník. Priblížila sa doba, keď sa raz v rámci prvého kontaktu budeme radiť s jeho potomkom na tému zažívacích ťažkostí. Ktoré on na sebe nikdy nespozná.