O čase: O predsudkoch
Predsudky možno mať nielen voči ľuďom, ale aj k historickým prameňom. Napríklad také "zápisnice z výročných okresných konferencií KSS" už svojím titulom evokujú úmorné monotónne prejavy, prepotené šedivé saká a zvädnutý šalát na chlebíčkoch. Navyše sú datované do päťdesiatych rokov, keď oficiálna rétorika jasala nad výsledkami budovania svetlej budúcnosti a za výroky, ktoré s ňou neboli v súlade, končili mnohí občania za mrežami. No pritom ide o prameň bohatý a napriek tragike doby často zábavný.
Sú tu témy, ktoré v krčme zaznieť nesmeli, lebo mali uniknúť uchu triedneho nepriateľa, a pre vyššie fóra zasa boli ich témy príliš lokálne, a teda nedostatočne vznešené. Ale úroveň okresu mala inú atmosféru – dosť formálnu na to, aby sa zachovali zápisnice a súčasne dosť uvoľnenú na to, aby mali súdruhovia pocit, že sú medzi svojimi a po odznení ústredného referátu sa môžu v diskusii dosýta vysťažovať. A podľa zápisníc sa zdá, že mali starostí nemálo.
Trápila ich apatická členská základňa s pocitom, že „víťazstvo je zabezpečené“. Dosadené kádre nezvládali novú zodpovednosť a tak bolo treba riešiť ponosy na večne opitých referentov a riaditeľov. Odvracala sa od nich mládež: „veľké práva a málo povinností, len sa obliecť a ísť do kina“, „ideologickým školeniam sa vyhýba“. Stáli tvárou v tvár hnevu občanov pre nesplnené sľuby, veď napr. v okolí Svidníka ľudia nedostali sľúbený prídel dreva na nové domy ani desať rokov po vojne. Neboli schopní vymôcť právo, keďže trestuhodné zanedbávanie (napr. úhyn asi 2¤000 kráv v JRD Kunešov) alebo rovno rozkrádanie verejného majetku (vrátane dodávok z UNRRA pre siroty v Brezne) často prebiehalo za účasti miestnych straníkov. Presadzovať kolektivizáciu v dedine ako Sitníky, kde sa aktivistovi vyhrážal obesením rovno člen tamojšieho straníckeho výboru, tiež muselo byť deprimujúce.
Zápisnice ilustrujú aj paradoxné dobové spoločenské postavenie cirkví. Delegáti totiž každoročne vypĺňali aj rubriku o členstve v nich, opakovane a bez väčších zmien. Napríklad v Banskej Bystrici sa roku 1953 k bezvercom prihlásilo 40, k rímskokatolíckej cirkvi 63 a k evanjelikom 50 zúčastnených komunistických funkcionárov. Ťažko si predstaviť väčšiu blamáž, ako tú, ktorej bol svedkom roku 1957 brezniansky tajomník Pardupa: „Členovia odišli do kostola a preto sa schôdza nemohla uskutočniť.“