Keď divadlo mrazí
Ohnisko kvalitného divadla sa v týchto dňoch premiestnilo do Viedne. Od 13. mája do 19. júna sa v hlavnom meste susedného Rakúska odohráva najväčší divadelný sviatok – festival Wiener Festwochen.
Hlavný vizuál tohto ročníka festivalu predstavuje akési zátišie prestretého stola: obrus, tanier, príbor, pohár, chlieb, zrkadlo a stolička. Ale – všetko pod hrubou vrstvu ľadu. Akoby tento svet zamrzol. Ostal niekde na bode mrazu. Vo vzájomnej komunikácii, neporozumení v partnerských alebo rodinných väzbách. Vo vzťahoch medzi jednotlivcami, ale aj celými skupinami. Medzi jednotlivými časťami sveta, etnikami, sociálnymi a generačnými vrstvami spoločnosti. Nepoznáme sa, nerozumieme si, nekomunikujeme. A možno divadlo má tú silu a schopnosť daný stav pravdivo zrkadliť, pomenovať. V mnohoznačnosti a obrazosti sebe vlastnej dokáže diváka pomaly „roztápať“.
Pater noster 37 scén
Dramaturgia festivalu, na čele s jej intendantom, režisérom Lucom Bondym, pripravila pestrú ponuku mnohých činoherných, plenérových a hudobno-dramatických produkcií v osobitom videní medzinárodne renomovaných „stálic“ svetovej divadelnej scény. Multimediálnosťou svojich zhmotnených snov stále prekvapuje kanadský divadelný mág Robert Lepage (prináša one man show o výprave prvého muža na Mesiac). Vesmírom hudobného „ticha“ vo svojich dvoch inscenáciách na festivale fascinuje Christoph Marthaler. Jednoduchosťou, prostotou a fokusom na obyčajného človeka v jeho smiešno – smutnej trápnosti až dojemnosti odzbrojuje Lotyš Alvis Hermanis. Americká ikona Richard Maxwell zo zoskupenia New York City Players polemizuje o dnešných stereotypoch pojmu a význame slova „hrdina“. Plenérový Višňový sad fínskeho režiséra Kristiana Smedsa nepredstavuje len „severskú optiku“ a poetiku originálneho tvorcu, ale aj prazvláštne vnímanie času a možnosti využitia mágie a iných staronových výrazových prostriedkov divadla.
Vždy provokujúci Frank Castorf vsadil na ruskú klasiku – Dostojevského Hráčov, Andreas Kriegenburg zasa na súčasnú hviezdu európskych javísk, dramatičku Deu Loher. Jej hra „Zlodeji“ je tým najlepším, čím sa dnes môže súčasná európska dráma prezentovať. Premyslene budovaná, neustále sa vrstviaca, neočakávanou pointou uzatvorená rodinná tragikomédia. Postupne do seba zapadajúca skladačka ľudských obáv, každodenných snažení, tráum, očakávaní, omylov, hľadaní, zraňovaní sa. Dokonalá scénografia akéhosi mlynčeka požieraných osudov. Pater noster 37 scén, ktoré v kokteily dvanástich hrdinov prinášajú pravdivý obraz súčasníka. Municiózna práca s atmosférou celku, sústredené herecké portréty, neustála oscilácia medzi autenticitou a groteskou zrkadlenia dnešného sveta vzájomných vzťahov. Šokujúco provokujúca reality show Maďara Kornéla Mundruczóa o hraniciach ľudskej krutosti, teroru a pornografie. Režisér Luc Bondy pripája operného Rigoletta (v rámci Verdiovskej trilógie blížiaceho sa autorovho výročia) a Ionescove Stoličky z Théátre Vidy – Lausanne s hviezdami Roch Leibovici a Micha Lescot.
Multikultúrne spoznávanie je jedným z leitmotívov festivalu. Napríklad prezentácia súčasných podôb moderného japonského divadla; projekt Desdemona – inscenácia režiséra Petra Sellarsa a afrických hercov o probléme kolonializmu a rasizmu; hudobno – ohnivé spracovanie slávnej Orestey Iannisom Xenakisom, či dokumentárne predstavenie z Bogoty.
Prvok chladu a severu je obsiahnutý aj v predstaveniach Patricea Chéreaua, ktorý prezentuje vo svojich dvoch predstaveniach tvorbu nórskeho dramatika Jona Fosseho, dnes už moderného klasika súčasnej európskej drámy. V jeho centre stojí téma odcudzených vzťahov v rodine.
Sme jednoducho v Grónsku
Ak hovoríme o chlade a mraze, určite treba spomenúť úvodné a emblematické predstavenie tohtoročného festivalu Wiener Festwochen. Divadelnú koláž Christopha Marthalera „+/- 0“. Výlet na subpolárny základný tábor, kde sa stretáva desiatka postáv, aby žili svoj všedný život v krajine večného ľadu a mrazu. Aby na vedeckej klimatickej konferencii roku 2150 s vážnosťou aj ironickým uškľabom riešili otázky budúcnosti našej planéty. Sme jednoducho v Grónsku. Predstavenie ohromí svojou stíšenosťou. A hudobnou prepracovanosťou, speváckymi výkonmi (od Mozarta, cez pop songy 20. storočia, až po tradičné grónske piesne). Pokojom a oslobodením sa od zemskej príťažlivosti a od konvenčných návykov plynutia divadelného času.
Marthalerov redukovaný spôsob práce je často označovaný za popretie divadla. Áno, aj tu je tomu tak. Sám režisér, aj so svojimi hereckými kolegami z viacerých krajín a kultúr, doslova fascinovaný Grónskom. Krajinou, ktorá reprezentuje akýsi koniec sveta. Samotu, v ktorej sa človek ocitol. Nie je v nej však uväznený. Ticho a hudba. Dva najdôležitejšie fenomény, ktoré určujú celé predstavenie. Marthalerove postavy sú zábavné, minimalistické vo svojich gestách, mimike, použitých slovách. Nemčiny, angličtiny, grónštiny… Skvelá kompozícia hudobných skladieb, ako aj jednotlivých hereckých subjektov. Každý výnimočný a jedinečný, spolu dokonale ladiaci. Inscenácia má priam podobu kláštornej meditácie. Vonku sa stmieva, ale svet týchto hrdinov je bohatý. Sú niekde ďaleko, a predsa nám tak blízki. Ich piesne sa menia na zvuky. Vodné kvapky, plač, príboj mora… Bod plus múnus nula je zároveň bodom mrazu, ako aj bodom roztápania sa.
Prísť do Viedne na Wiener Festwochen sa oplatí. Aby vás v divadle mrazilo.