Tu a teraz... a potom?
Nedávno sa na púť po filmových kluboch vydal film Na ceste bosnianskej režisérky Jasmily Žbanićovej. Mladú tvorkyňu už kinematografický svet dobre pozná – pred niekoľkými rokmi zabodovala na prestížnom Berlinale snímkou Grbavica, dramatickým príbehom ženy, ktorá počas vojny na Balkáne prešla peklom väznenia a opakovaného znásilnenia. Dcéra, ktorá z neho vzišla, je po rokoch paradoxne prakticky jedinou životnou oporou ťažko skúšanej matky, ale zároveň niekým, pred kým musí zahmlievať okolnosti jeho narodenia.
Dozvuky balkánskej vojny sú v podobe spomienok protagonistky prítomné aj v snímke Na ceste a v súčasnej rovine tu v postave manžela hlavnej hrdinky pribúda téma náboženského fanatizmu a potenciálneho terorizmu. Dramatická minulosť a jej dôsledky i aktuálne hrozby v oboch prípadoch podčiarkujú či priamo podmieňujú osudy a konanie postáv v oboch filmoch, ale v žiadnom prípade neuberajú z univerzálnosti ich posolstva.
Baletky, nevery, ovocné ostrovy
Aktuálne politické a sociálne motívy sú tým, čo mi často v nových slovenských filmoch chýba. Chvalabohu, naša krajina neprešla peklom občianskej vojny, keď sa osamostatňovala. No politické dianie v ostatných dvoch desaťročiach a sociálne postavenie radového človeka poskytuje dosť dramatických motívov, ktoré by mohli a mali nájsť odraz vo filmových dielach.
Deje sa to však len výnimočne: Martin Šulík sa v Slnečnom štáte po svojom popasoval s témou nezamestnanosti, silné sociálne motívy nachádzame v televíznom filme Zuzany Liovej Ticho, vedľajší motív korupcie zasa v Balkovom Pokoji v duši. (O postavách imigrantov z východnej Európy, ktoré sa svojho času objavovali v každom slovenskom filme, radšej pomlčíme.)
Protagonisti našich filmov síce telefonujú z mobilov a jazdia po Moste Apollo, ale tým sa aktuálnosť často končí. Príbehy baletiek hľadajúcich seba samy, manželských párov, čo riešia neveru, nešťastníkov vracajúcich sa do rodnej dediny z väzenia či žien podliehajúcich čaru ovocných ostrovov, by sa v nejednom prípade mohli pri drobnej zmene kulís odohrávať aj v minulom, niekedy možno i v predminulom storočí.
Hľadá sa rovnováha
Nemám nič proti komorným príbehom s dôrazom na vnútorný svet postáv, vzniká ich veľa aj vo svetovej kinematografii. Naopak, mám ich rád. Dokonca zastávam názor, že aktuálnosť za každú cenu sa môže aj nevyplatiť, o čom okato svedčí napríklad konjunkturalistický polohraný dokument Devínsky masaker. Nájsť krehkú rovnováhu medzi aktuálnym a nadčasovým, to je umenie hodné majstra. Koniec koncov, nie je náhoda, že oba Žbanićovej filmy boli úspešné na medzinárodných fórach. Aktuálne zaujme, nadčasové pretrvá. To je niečo, čo by si mohol želať každý filmový tvorca. Aj ten slovenský.