Stĺpček: Interiéry
Nedávno mi syn povedal, že nič doma nemáme, že máme škaredý nábytok, všade knižky, staré koberce a čudné vázy, vraj všetci jeho spolužiaci majú krajšie ako my.
- Čo majú doma? – spýtala som sa syna. – Ako majú, keď majú pekne?
- Všetci majú doma ako v Ikee! Na balkóne majú ťahavé muškáty, na dvore trávnik a bazén, všetci majú pekne. Mamy objednávajú pizzu, robia čínu a šľahajú čokoládu v nejakých čokoládových prístrojoch…
Domy izolujú obrovské kamenné tiché ploty. Stoja na dokonale pokosených lúkach. Pred domom vodomet, za domom bazény. Niektorí majú nad posteľou baldachýny a niečí pes má aj vnútri vlastnú búdu.
Prekvapilo ma, ako kriticky syn vníma náš, svoj domov, veci, ktoré nás obklopujú. Vo svete predmetov bez radosti, v priestoroch plných objektov, ktoré rýchlo strácajú svoju spotrebnú hodnotu, sa môj starý starodávny nábytok z červeného smreka, ktorý ma sprevádzal od detstva, radostne vysmieva človeku našich čias, aj mne, aj hlúpym výrobkom, ktorým sa ani naša domácnosť nevyhla. Hlavnou témou nábytku, čo sa dnes vyrába, akoby bol zavše prehrešok proti vkusu aj prírode, už len farba červeného smreka a štruktúra dreva je na pohladenie.
Keď sme nábytok po otcovi dali zreštaurovať a vrátil sa nám domov, mala som dojem, akoby reštaurátor štetcom namočeným do fermeže či iného voňavého prípravku nakreslil či zvýraznil aj akési dôležité body storočia, ktoré ochorelo spolu s nami, čo sme jeho súčasťou…