O číslach: Senzi cenzus
"Sčítane ľudu" je kontroverzná akcia už od biblických čias. Len dôvody prečo sa v priebehu dejín menia. Slovenský cenzus nie je výnimkou. Na jednej strane to síce vyzerá na vzrastajúcu počet sčítaní - podľa údajov OSN sa v tomto roku konalo na rekordných 70 územiach, no zároveň silnejú pochybnosti o zmysle a forme celej procedúry.
Stará múdrosť hovorí, že v autokratických spoločnostiach sa ľudia snažia sčítaniu vyhnúť (dôvody sú zrejmé) a v demokratických naopak (výsledky sú i podkladom pre prerozdeľovanie verejných prostriedkov). Otázne je, či oba typu režimov nemajú už dávno k dispozícii lepšie technológie než na dvere klopkajúcich komisárov. V tomto kole sčítaní boli v 17 európskych krajinách použité „vládne dáta“ čiastočne a v deviatich boli výlučným zdrojom informácií. V Nemecku, kde silné hnutie odporcov sčítania (pod heslom „len ovce sa nechávajú sčítať“) blokovalo cenzus 24 rokov, prebehlo zhromaždením údajov z rôznych registrov a len 10 % občanov bolo priamo oslovených. Spôsob má, samozrejme, vplyv aj na cenu, koľko celý špás stojí: vo Fínsku to bolo za milión eur – na Slovensku, v porovnateľne veľkej, ale o poznanie chudobnejšej krajine, to bolo 30-krát drahšie.
Sčítanie bolo i je technologickou výzvou. Napríklad dierny štítok Hermana Holleritha skrátil vyhodnotenie cenzu z roku 1890 v Spojených štátoch z ôsmich na jeden rok. Získavanie dát z rôznych existujúcich registrov (zdravotné a sociálne poistenie, kataster, policajné registre a pod.) nie je síce triviálna úloha, ale dlhodobo sa viac oplatí.
Osobitou výzvou je sčítanie v málo rozvinutej krajine s absenciou akýchkoľvek ako-tak spoľahlivých registrov – indický príklad ukazuje, že i tam sa to dá a v prepočte na hlavu aj lacnejšie než u nás. A to nehovoriac o iných, netradičných technológiách. Množstvo dát poskytujú platobné karty, naše internetové aktivity či obyčajné mobilné telefóny – vrátane údajov o pohybe ich majiteľov (i akou rýchlosťou – čo sa využíva napr. na zisťovanie dopravných zápch). A možno sú tieto údaje aj výpovednejšie. Je správne prerozdeľovať dane podľa toho kde kto (len) prespáva, alebo podľa toho, kde reálne využíva miestnu infraštruktúru? Vypovedá vôbec niečo o vzdelaní držanie diplomu z miestnej jednotriednej vysokej školy? To, že sa niekto hlási k nejakej konfesii, znamená, že aj využíva služby príslušnej cirkevnej inštitúcie?
To sme však už pri samotnom zmysle sčítania. Nezdá sa mi, že by v tomto mal jasno i Štatistický úrad. Presvedčivé a konkrétne argumenty v čom nám jeho výsledky nenahraditeľne pomôžu, som od nich nepočul. Teda ak neberiem do úvahy záverečnú vetu z ich web stránky: „Zapojiť sa do sčítania znamená zanechať generáciám, ktoré prídu po nás, správu o tom, ako sme žili my ich predkovia.“ V každom prípade predsedníčke tohto úradu (predtým poradkyňa predchádzajúceho premiéra, ktorá sa „preslávila“ i kontroverzným nezverejnením poklesnutých preferencií Smeru) sebavedomie nechýba. Hodnotila svoju prácu na dvojku. Asi si to nesčítala dobre, tento cenzus až taký „senzi“ nebol.