O čase: O jednom prejave
Prvotná informácia niekedy pôsobí dosť banálne – v škole mali jarnú akadémiu, na ktorej bola jedna zo žiačok poverená predniesť svoju slohovú prácu ako slávnostný príhovor. Bola približne siedmačka a obsah prejavu zodpovedal jej veku.
Hovorila o priateľstve, o tom, aké je čudné vidieť ľudí, ktorí si boli voľakedy navzájom blízki, odrazu odvracať zrak a pozerať na druhú stranu. Mudrovala nad príslovím, že v núdzi poznáš priateľa, a zdalo sa, že to berie strašne doslovne. Zhromaždení spolužiaci, rodičia a učitelia kdesi na dvore školy počúvali pubertálne kázanie o tom, že pri výbere priateľov sa nemá hľadieť na hmotné výhody a že naozajstných priateľov je na svete málo, pretože väčšina si myslí „hlavne, že mne je dobre“. Vraj dobrými a naozajstnými priateľmi sme až vtedy, keď urobíme pre druhého to, čo pre seba a sme ochotní podávať pomocnú ruku aj v krajnej situácii, za cenu vlastného pohodlia či dokonca živobytia.
Ten istý príbeh však môže znieť aj inak. Na jar roku 1940 požiadal správca meštianskej školy v Hanušovciach nad Topľou žiačku Editu Lebovičovú, aby sa práve ona, dcéra maloobchodníka zo Skrabského, postavila pred celú školu a pripomenula základné hodnoty ľudskej komunity. Priateľstvo, pomoc, obetavosť. Zrejme to považoval za dôležité a videla to aj celá škola. A potom ten článok sám poslal do časopisu pre mládež na pripomienku ostatným. Preto o ňom dnes vieme.
Pre spomínanú žiačku to bol zrejme jej posledný školský rok. Už v roku 1941 sa redaktor učiteľského periodika, Pedagogického sborníka, nadchýnal rozhodnutím o úplnom vylúčení židovských detí zo škôl. „Slovenský národ a jeho štát nepotrebujú židovský mozog“, vláda zúčtuje „i na poli školskom s odvekým tajným nepriateľom“, nedovolí mu obohacovať sa „vedeckými a kultúrnymi poznatkami ľudstva“ a zneužívať ich proti „kresťanom, či už robotníkovi, roľníkovi, obchodníkovi, gazdovi, alebo inteligentovi“.
Podľa zachovaných prameňov vieme, že Edita Lebovičová bola deportovaná v máji roku 1942 z Vranova do Naleczowa a zahynula s celou rodinou. Je zdokumentované, kto sa zasadil o to, aby deti ako ona boli vylúčené zo škôl, okradnuté a napokon vyhnané z domovov. V niektorých prípadoch za zachovali i údaje o tých, kto sa na ich majetku obohatili. Poznáme obete, aj vrahov a zlodejov. Na druhej strane nás priťahujú príklady výnimočného hrdinstva. Ale o väčšine tých, ktorí sa „len“ správali tak, ako by naozaj mohol každý, nevieme nič. Ich príbehy ostávajú bez mien. V Hanušovciach museli mať roku 1940 úžasného učiteľa. Vie o ňom niekto niečo?