O svete: Robiť len jednu vec
V jednom zo svojich nedeľných fejtónov, ktoré v medzivojnovom období vychádzali v Lidových novinách a dodnes nestratili vzácnu arómu vyváženej zmesi múdrosti, humoru a vnímavosti k drobným prejavom každodenného života, sa Karel Čapek priznáva: dnes by som chcel zaháľať.
Vzápätí vysvetľuje, čím sa záhaľka odlišuje od marenia času, leňošenia, odpočívania čí užívania pokoja. Kto naozaj zaháľa, neoddáva sa ničomu z toho, nerobí niečo zbytočné, neponára sa do príjemného stavu pohody, neužíva si voľnú chvíľku. Záhaľku na rozdiel od všetkých týchto stavov duše a tela charakterizuje úplná neprítomnosť účelu. Záhaľka nič nechce, ničoho sa nedomáha, dokonca ani príjemnosti. Čapek dochádza k zisteniu, že samo chcenie pri záhaľke dostáva zvláštnu podobu: komu sa chce zaháľať, tomu sa chce nič nechcieť.
S jasnozrivosťou sebe vlastnou Čapek vyjadril potrebu, ktorá sa v mysli moderného človeka z času na čas prihlási, aby mu uprostred sveta, kde je všetko vrátane oddychovania a leňošenia zaradené do jednotného racionálneho poriadku účelov, pripomenula, že existuje aj niečo iné, stav, čo nepotrebuje odôvodnenie a ospravedlnenie od nadradenej účelnosti. Čapek hovorí, že človek, ktorý dozaháľal, má pocit, akoby sa vracal z iného sveta. Naozaj, po záhaľke sa vraciame do sveta, kde pracujeme a po práci oddychujeme, aby sme mohli znovu pracovať. V tomto zmysle sa od čias, keď Čapek svoj fejtón napísal, zmenilo azda len to, že oddychovanie je dnes ešte užšie späté s reťazcom účelne usmerňovaných aktivít. Umiestnilo sa do špecializovaných zariadení, kde je pod dohľadom odborníkov, trénerov a koučov. Výsledkom je, že záhaľke venuje súčasný človek čoraz menej času a pokladá ju za prežitok minulých dôb.
Mám dokonca podozrenie, že sme sa dostali do situácie, keď si pod diktátom účelnej organizácie času a síl čoraz menej dovoľujeme venovať sa výlučne jednej činnosti, nech je to hoci aj športovanie alebo relaxovanie. Postava mladého muža, ktorý usilovne šliape do pedálov rotopéda, čítajúc správu nejakej komisie a telefonujúc s daňovým poradcom, sa z amerického prostredia nezadržateľne šíri do našich krajov. Keď občas prechádzam okolo sklených stien fitcentier, zdá sa mi, že v ich vnútri vidím vedľa mužov aj ženské predstaviteľky tohto druhu športujúcich manažérov. Môžem však uviesť aj bezprostrednú skúsenosť.
Viacerí bežci, ktorých ráno stretávam, majú na ušiach slúchadla a nahlas rozprávajú, takže chtiac-nechtiac počujem, ako v priebehu džogingu vybavujú prvé pracovné telefonáty. Počas svojich pravidelných ciest vlakom nám príležitosť sledovať, ako sa k tradičným sprievodným aktivitám cestovania, k čítaniu, jedeniu a pitiu, pridávajú práce na počítači a komunikácie mobilným telefónom. Videl som minule cestujúceho, ktorý telefonoval, zároveň čosi písal do notebooku, podchvíľou si odpíjal z kávy a pri tom všetkom stihol nežne hladiť vedľa sediacu dievčinu. Pre týchto ľudí cestovanie určite nie je strateným časom. A určite im ani nenapadne, aby sa, sediac vo vlaku, venovali záhaľke alebo pozorovaniu krás krajiny.
Hovorí sa, že nástup nových technológií nám otvoril nebývalé obzory. Nedá sa to poprieť, no platí aj to, že nás držia pekne pri zemi a nedovolia nám ani pomyslieť na svet záhaľky. Už aj sústredenie sa na jedinú aktivitu sa stáva prepychom, ktorý si čoraz zriedkavejšie môžeme dovoliť.