Tatérske vpády
Leto vie odhaliť tajomstvá ako žiadne iné ročné obdobie.
Spod našich skromných krátkometrážnych odevov vykúkajú pekné stehienka, opálené postavy, ale aj vypracované niekoľkovrstvové pneumatiky. Ešte nenápadnejšie pritom odkrývame aj hranice, do akej miery sme ochotní sa odhaľovať alebo, naopak, sa skrývať – aj za cenu vlastného nepohodlia. Darmo je, sutana nie sú bikiny a chládok kostolov sa tiež nedá porovnávať s peklom na stavbe kostolnej strechy. Letné slnko sa dostane ľuďom až na kožu tak či tak a veselo odtajňuje pred zrakmi okolia ich skryté zložky.
Veď z kože mnohých sa dá naozaj čítať. Tetovaní a tatéri, ako zvyknú byť tetovací umelci označovaní dnešným jazykom ulice, sú zrazu medzi nami ako plnohodnotná súčasť spoločnosti. Po rokoch v podzemí sa im darí pomerne dobre, dokonca sa pritrafí aj nejaké to uznanie. Umenie tetovania je staré ako ľudstvo, o tom by vedeli rozprávať aj bájni Staroslováci, a hoci u nás toto umenie preniklo hlbšie do spoločnosti až po páde železnej opony, v súčasnosti už spája tých najposlednejších basmanov s najvrcholnejšími politikmi. Reč a symbolika tetovaných obrázkov komunikuje jedinečným jazykom, ktorý vie byť stručný a jasný každému. Nehovoriac o vytetovaných citátoch či životných krédach, ktoré tvoria samostatnú kategóriu. Reč tela potom vraví aj bez toho, že by sa človek musel čo i len pohnúť.
Keby tak všetci, a hlavne tí hore, mali napísané na koži, aká je vlastne pravda. Úprimne a jasne napísané čitateľne veľkými písmenami na vlastnom tele, o čo v skutočnosti ide. Kiežby sme to mali všetci, a rovno na čele.