Stĺpček: Nežná
Neviem ako vy, ale ja sa v sobotu chystám osláviť výročie „Nežnej“. Bolo to už fakt dávno. Mala som vtedy sladkých osemnásť a úžasný pocit eufórie. Pesničkári na demonštráciách spievali o slobode, disidenti rečnili o ľudských právach, spravodlivosti. Pamätám si, ako niektorí od šťastia plakali a cítili spolupatričnosť k úplne cudzím ľuďom. To boli časy, keď sme na slovenských námestiach nadšene vykrikovali Hungaria! Mysleli sme si, že budeme žiť konečne podľa vlastných predstáv.
Eufória však skoro vyprchala. Prešlo dvadsaťtri rokov a totalita na nás stále smradľavo dýcha. Filmárku Piussi chcú odsúdiť za skvelý dokument o našom súdnictve. Vraždy Remiáša, Tupého ani Valka sa dodnes nevyšetrili. Kauzy „nástenkový tender“ aj „gorila“ pomaly, ale iste zapadajú prachom. Sudcovia sa boja nezávisle rozhodovať, novinársku odvahu vraj ohrozujú právne kľučky a z eštébakov sa stali oligarchovia. Namiesto občianskych slobôd nám rozkvitá byrokracia a klientelizmus. S nostalgiou si pozerám staré, čiernobiele fotky, na ktorých zasnežení ľudia v uliciach cinkajú kľúčikmi. V tvári majú odhodlanosť.
Dnes nám na námestiach posmrdkáva apatia. Preto si v predvečer novembrových osláv neotvorím víno, ale oblečiem teplé spodky a pôjdem pred ministerstvo spravodlivosti vyjadriť svoj protest. Proti skorumpovaným súdom a stíhaniu jednej odvážnej režisérky.