Veľa piť a vydržať
Slogan, ktorý som si požičala z predstavenia Petry Fornayovej, v mnohom vystihuje situáciu v súčasnom tanci na Slovensku. Odrážala sa aj na 7. ročníku festivalu Nu Dance Fest, platforme pre slovenskú tvorbu. Uviedli sa na ňom tvorcovia, ktorí – napriek všetkým prekážkam - vydržali. Takmer všetci stáli pri zrode súčasného tanca na Slovensku. Novým v tejto zostave je združenie Bees-R, ktoré na úvod uviedlo Skúmanie javov v choreografii a interpretácii Jany Terekovej. Spojenie pohybu, elektronickej hudby, živého vizuálu a svetiel vyústilo do príjemného zážitku.
Festival sól
Najväčšmi boli na festivale zastúpené sóla. Nie je to náhoda, ale odraz reality, chýbajúceho priestoru a prostriedkov na zaangažovanie väčšieho tvorivého tímu. Výber sól bol zaujímavý názorovou vyhranenosťou tvorcov.
Choreograf Jaro Viňarský, pôsobiaci striedavo v Žiline a New Yorku, sa predstavil sólom Posledný krok vpred. Maximalizmus v tanci, vynikajúca hudba a sofistikované svietenie robia z Jarovho staršieho sóla tanečný skvost, ktorý vždy zažiari.
Najdlhším sólovým projektom s názvom Všetko, čo mám rada sa uviedla Petra Fornayová. Tanečnica a performerka v jednej osobe na začiatku stojí a nadáva na celý svet. Zúri na politikov, susedov, nacionalistov, hlupákov. Potom tancuje a na zadnom horizonte beží film, na ktorom sa striedajú ženy a ich deti, bežné každodenné situácie, banálne dialógy, stereotypné činnosti a radosti, čo tvoria a držia pokope jej svet. Jej sólo zaujalo dramaturgiou, vhodne využitým pohybom, neošúchaným, uveriteľným textom a kvalitným svietením.
Skúsená tanečnica, choreografka a pedagogička Zuna Kozánková venovala svoje sólo Shui všetkej vode planéty. Modrý kostým, pohyb, ktorý sa vlní, pravidelné upíjanie z plastovej fľaše a polievanie sa vodou mi predsa len prišlo dosť prvoplánové. Druhý plán sa dostavil na záver, keď z hľadiska vyšli zdanlivo náhodní ľudia, odpili si z fľaše a začali tancovať.
Monika Horná už tradične poňala svoje sólo O ako Schlemmer intelektuálne. Inšpirovaná Oskarom Schlemmerom, burleskou, baletom, gymnastikou a fyzikou vytvorila svoje sólo na základe minimalistického geometrického pohybu, v ostrom členení priestoru s čierno-bielou poetikou Bauhausu. Na konci sa jej hra na bábku zmenila na grotesku.
Sólo Zdenky Brungot Svítekovej – Chiens naufragés – patrí medzi kúsky, ktoré buď pobúria, alebo nadchnú. Tanečnica sa pripotáca na javisko v lesklých legínsoch a v topánkach na vysokom podpätku. Celý jej tanec je potácaním sa, ktoré občas preruší pád, objatie s košom na prádlo, zvláštne ležiace polohy so zdvihnutou nohou, beh v predklone. Keď sa odpotáca z javiska, mnohí sa pýtajú – to je všetko? O chvíľu sa zjaví na zadnom horizonte v dokrútke v rovnakom oblečení ako sa potáca neznámou krajinou na hudbu Supertramp. Východiskom jej sóla bola snaha použiť tie najškaredšie prvky, ktoré by na javisku inak nikdy nepoužila. V tomto kontexte jej sólo rozhodne pobavilo.
V záverečnom sóle festivalu sa predstavil Tomáš Danielis, zastupujúci stále sa rozširujúcu skupinu našich tvorcov v zahraničí. Jeho sólový projekt On the Red Lawn, inšpirovaný Infernom z Danteho Božskej komédie bolo najvýpravnejším predstavením festivalu, ukážkou, že tanec je nutné dotvoriť svietením, scénou. Kedysi enfant terrible slovenského tanca tiež dospel do veku, keď sa obzerá späť. Jeho sugestívne sólo je osciláciou medzi túžbou nájsť správny smer a strachom z rozhodnutia.
V medzinárodných projektoch pôsobí aj Soňa Ferienčíková. Jej projekt Debody – Pohyb, zvuk, obraz vznikol doma, v koprodukcii so Stanicou- Záriečie. Ako jediná sa uviedla so živou hudbou. Ferienčíková vníma telo ako siamske dvojča duše, zobrazuje ho v rôznych dynamických polohách, od pokoja v meditácii až po výbušný prúd energie, nechá ho rozprávať vlastný príbeh. Prístupom k pohybu a hudbe prináša na tanečnú scénu nový vietor.
Po stopách postmoderny
Anna Sedlačková pôsobí v slovenskom súčasnom tanci ako tanečnica, choreografka a pedagogička už tridsať rokov. Festival bol pre ňu príležitosťou osláviť životné jubileum – s nadhľadom skúsenej performerky, ktorá kládla základy profesionalizácii súčasného tanca hlásiac sa k odkazu amerických postmodernistov. Choreografiu jednej z legiend postmodernizmu Yvonne Rainer – Trio A naštudovali a presvedčivo zatancovali na festivale spolu so Zdenkou Svítekovou. Vidieť nadčasové dielo z roku 1966, ktoré ani po rokoch nestratilo na sile bolo obohatením festivalu.
Dueto Roz-hovory o tanci Anny Sedlačkovej a Anny Caunerovej, vynikajúcej tanečnice, pôsobiacej v Prahe, bolo snahou predstaviť pojem performance v rámci tela, priestoru a času, s úskaliami a čarom improvizácie. Sedlačkovej odzbrojujúco úprimný monológ počas toho ako tancuje, dopĺňa Caunerová svojim precíteným a vždy svojským pohybom.
Súčasťou festivalu bol projekt Milana Kozánka Couch Corner, predstavenie založené na tanečnej a verbálnej improvizácii, ktoré po uvedení európskych mestách prichádza do Bratislavy. Ide o rozhovory tanečníkov na aktuálne témy, ktoré strieda tanečná improvizácia. Tentoraz sa stretli skúsení performeri – Stanka Vlčeková, Jozef Vlk, Zuna a Milan Kozánkovci, Rado Piovarči, herečka Zuzana Kakalíková. Viac však ako miestami zdĺhavé rozhovory ma zaujali tanečné časti, v rámci ktorých sa s bravúrou predstavili všetci interpreti, doslova na javisku zablyslo vynikajúce dueto Zuny a Milana Kozánkovcov.
Festival sa konal v priestoroch divadla Elledanse, ktoré je po 25 rokov existencie súčasného tanca stále jedinou scénou pre súčasný tanec v Bratislave.