Stĺpček: Pod kožou
Je to vzácne, keď ľudia prezradia, ako si predstavujú svoje telo a všetko to, čo sa v ňom deje. Povieme si čo-to, keď niečo bolí. Ale ako to bolí? Ostro alebo tupo? Čo to znamená?
Hypochondrické reči zvyknú desiť, ale nechce sa mi veriť, že existuje niekto, kto nestrávil apoň chvíľku predstavovaním si seba samého zvnútra. Určite to od vás chceli napríklad na joge. Možno to bolo nutné, keď vám hrdzavý klin oddrapil kus dlane, bruško pod palcom sa otvorilo a skôr než do šokovanej oblasti prišla krv, dalo sa pozrieť na seba pod kožou.
Filmy festivalu Jeden svet „lezú pod kožu“ celkom iným spôsobom. Od 3. do 9. decembra v Bratislave a ďalších dvadsiatich slovenských mestách si môžete prezrieť filmy, ktoré sa zaoberajú zdravotným stavom sveta. Zaujímajú sa o lokálne zápaly, prechodené chrípky, šíriace sa nákazy aj protilátky. Miesta ako námestie Tahrír alebo dedina Masuku sa môžu zdať slovenskému divákovi vzdialené. Tak ako si zub myslí, že s palcom na nohe nemá nič spoločné. Sú to filmy, ktoré nabúravajú predstavu rozkúskovaného sveta a prepájajú body na mape ako čínske meridiány.
Nemám rada televízne správy, ktoré informujú o vybraných udalostiach v pár klipových záberoch. Ak vám nestačí obraz sveta zložený z vybuchujúcich kúskov hádzaných na vašu sietnicu, festival Jeden svet môže byť hojivou masťou, ktorá ako-tak zacelí takýto obraz. Ponúkne viac času na príbehy ľudí, kamera pozhovie na ich tvárach, nechá ich rozprávať, dýchať.