Dimi Dimov mal srdce pre všetkých
Chirurg, urológ Dimi Dimov patril medzi tých lekárov, ktorí nikdy žiadnemu pacientovi nepovedia nie. On vlastne neodmietol nikoho, kto potreboval pomoc nielen lekársku, ale aj takú obyčajnú ľudskú.
Láskavosť a obetavosť pre každého si priniesol v sebe z rodného Bulharska, ale určite mala na neho vplyv aj pomoc, ktorú našiel on u Bulharov na Slovensku, keď sem prišiel v roku 1956 študovať. Napokon prežil v Bratislave 50 rokov. Jeho srdce, v ktorom bolo miesto pre športovcov od Jozefa Golonku po Petra Šťastného, umelcov od Dušana Jamricha po Božidaru Turzonovovú, ale aj tisíce jednoduchých Bratislavčanov a, samozrejme, jeho milovaných bulharských záhradníkov, dotĺklo 11. februára tohto roka.
Spomína si na neho Trifon Bajčev z rodiny, u ktorej našiel Dimi Dimov svoj prvý domov na Slovensku. „Od začiatku sme v ňom vycítili akúsi magickú schopnosť priťahovať ľudí. Bol veselý, vždy vysmiaty a tá jeho otvorená duša bola zrejmá na prvý pohľad,“ hovorí Bajčev. Najprv si ho zamilovala bulharská komunita na Trnávke, potom spolužiaci na medicíne a napokon sa stal človekom všetkých. „On to mal v sebe, nad tým je zbytočné špekulovať. Čoskoro bol pečený-varený aj medzi športovcami. Od chlapčenských rokov k sebe priťahoval každú družinu ľudí, v ktorej sa pohyboval,“ dodáva Bajčev. Napríklad v Slovenskom zväze ľadového hokeja. Keď už bol Dimi ako bývalý športovec uznávaným urológom, dlhé roky pôsobil ako lekár práve medzi hokejistami. Ako predseda zdravotnej komisie Slovenského zväzu ľadového hokeja, ale jeho obetavosť poznali priamo hokejisti či futbalisti Slovana.
Bratislavskí Bulhari si však myslia, že Dimiho srdce najviac tĺklo pre nich. Pokiaľ bol v Bratislave, nevynechal sobotu, aby neprišiel na trhovisko. Od stánku k stánku nielen nakupovať, ale hlavne sa pýtať čo koho trápi, s čím môže pomôcť. Vždy pridával dobré slovo, vedel potešiť, poradiť. Celkom prirodzene začal pracovať v Kultúrnom zväze Bulharov žijúcich na Slovensku. Takmer tridsať rokov bol predsedom zväzu, neskôr aj predsedom Kultúrneho zväzu Bulharov žijúcich v strednej a východnej Európe. „Stmelil našu komunitu, o tom niet pochýb. Celý život tomu obetoval,“ je presvedčený Bajčev.
Samozrejme, najčastejšie sa s ním ľudia stretávali ako s lekárom. Po skončení lekárskej fakulty UK v roku 1962 nastúpil na II. chirurgickú kliniku, neskôr na I. chirurgickú kliniku. Boli to roky, keď zbieral skúsenosti v chirurgickej praxi. Po atestáciách ich využil na urologickom oddelení Fakultnej nemocnice na Hlbokej ceste. Pracoval tam až do zrušenia nemocnice v roku 2003. Kolega, lekár Pavol Lepieš dopĺňa mozaiku spomienok o jeho starostlivosti o každého pacienta. „O každého sa stále zaujímal. Bol veľmi spoľahlivý a obetavý. Nikdy nepovedal nie. Nepamätám si a možno aj preto mal toľko pacientov, že sa vlastne v práci nezastavil,“ hovorí Lepieš. Dimi Dimov bol podľa neho nielen kolega v práci, ale aj kamarát. Dobre s ním bolo v práci i vo voľnom čase. „Vedel zabávať, pohostiť – dobrosrdečná, otvorená duša,“ dodáva Lepieš.
Takí sú podľa Natálie Dimovej Bulhari, ktorých vďaka manželovi spoznávala. A Dimi? Nedal sa od prvej chvíle nevšimnúť. Mladý, vyšportovaný a veľmi cieľavedomý. Nielen v práci, aj v osobnom živote. „Vždy vedel, čo chce a hneď sa vedel rozhodnúť. Aj mňa požiadal o ruku už na druhom rande, ale musel vydržať, ja som na takú rýchlosť nebola pripravená,“ usmieva sa manželka Dimova. Napokon bola predsa svadba a nasledovalo krásnych 40 spoločných rokov. „Bol príťažlivý, samozrejme, ale od prvej chvíle ma presvedčil úprimnosťou. A bol veľmi vzdelaný, veď pochádzal z významnej bulharskej lekárskej rodiny.“
Aj keď zostal dušou Bulharom, domovom sa mu stala Bratislava. Bolo to zrejmé pri každej prechádzke mestom. Koľko ľudí sa k nemu vždy hlásilo. Na Obchodnej ho poznali vari v každom obchodíku. „Ľudia vycítili jeho láskavosť. Napríklad, čo sa málo vie, mal slabosť na Rómov. Tí čo robili v kotolni v nemocnici, k nemu vodili pacientov z rodín z celého okolia Bratislavy. Pamätám si dokonca na mladú cigánku, ktorá prišla za ním s dieťaťom na rukách z Bulharska. Ubytoval ju, živil, kým sa dieťa neuzdravilo,“ spomína manželka. O jeho práci v Kultúrnom zväze Bulharov hovorí, že tam sa prejavovalo jeho vlastenectvo, národovectvo, ale ako bol Bulhar, tak sa postupne stal aj Slovákom. Predovšetkým však bol človekom a lekárom, ktorý nikdy nikoho neodmietol.
Dimi Dimov sa narodil 3. marca 1938 v Nedane pri Tirnove vo významnej bulharskej rodine. Medicínu vyštudoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave v roku 1962. Najprv pracoval na II. chirurgickej, neskôr na I. chirurgickej klinike. Po šiestich rokoch prešiel na urologické oddelenie Fakultnej nemocnice na Hlbokej ceste, kde pracoval do jej zrušenia v roku 2003. Krátko ešte pôsobil v urologickej ambulancii vo Fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej ulici. Po odchode do dôchodku si ho pacienti znova našli v neštátnej urologickej ambulancii v Dúbravke. Bol predsedom zdravotnej komisie Slovenského zväzu ľadového hokeja a lekárom hokejového Slovana. Takmer tridsať rokov predsedal Kultúrnemu zväzu Bulharov žijúcich na Slovensku a od roku 2000 do roku 2003 bol aj predsedom Kultúrneho zväzu Bulharov žijúcich v strednej a východnej Európe. Zároveň bol členom Rady vlády Slovenskej republiky pre národnostné menšiny. Zomrel 11. februára 2006.