Kroky do známa...

Najmä vo vzťahu k povahe zmyslu toho, čo som schopný tomuto svetu cez slovo a divadlo prinášať. Ale nejde o mňa. Ide skôr o realizáciu krokov, ktoré by nám mohli pomôcť konať v časoch inflácie čohokoľvek: informácií, slov, prežitkov a najmä v časoch nedostatku schopnosti tieto informácie triediť, slovám veriť a prežitky meniť na skutočné a výnimočné zážitky. Kroky. Ale kroky kam, k čomu?

Obal bez výrobku

Jedno z najčastejších volaní, ktoré sa na mňa v ostatnom čase valí zo všetkých strán od tých, čo sa tvária, že im ,,chod vecí“ nie je ľahostajný, je volanie po Zmene. Je potrebné meniť starý systém, je potrebné rekonštruovať, reštrukturalizovať, reformovať, redefinovať… a za každým slovom a každým volaním je zasa len ďalšie volanie. Reforma školstva, reforma dôchodkového systému, reforma verejnej správy, kultúrnej politiky štátu… Hovoriť o reforme je mimoriadne populárnym nástrojom – v politike, vede, umení… no najmä nástrojom na kritiku toho, kto je za chod vecí práve zodpovedný, z radov tých, ktorí zodpovednosť v danom čase nemajú. Je to štandardný model správania? Mám ho akceptovať s povzdychom a pokrčením pliec ako daň úrovni a stupňa vyspelosti našej civilizácie?

Všetky tieto vyjadrenia, volania, výkriky, slová o nutnosti reforiem by mohli byť krásnym obalom konkrétneho výrobku. Mohli. Ale nie sú. Pretože neexistuje výrobok.

Tento obal je totiž bez výrobku. Aké príznačné!

A čo ten definitívny výkrik celkom na konci, ten o úroveň vyšší, tak trochu intelektuálny, tak trochu filozofický, tak trochu demonštratívny – výkrik volajúci po celkovej ,,zmene myslenia"? Aj ten je len obalom bez výrobku? Je. Obal zo slov, ktoré sú také pevné vo svojej nepreniknuteľnosti, že nám nedá nahliadnuť k podstate veci. Pochopiteľne. Ak by nám dal túto možnosť, uvideli by sme, že namiesto podstaty tam nájdeme – Nič.

Dennodenne iba tárame

No zmena myslenia je dobrý začiatok, dokonca úžasný v tom, ak ho ,,znehodnotíme" a prijmeme fakt, že za týmto slovným spojením sa môže ukryť všetko, ale v skutočnosti sa za ním nenachádza nič, nachádza sa tam iba spomínané Prázdno. Prázdno tak veľmi charakteristické pre obsahy vyjadrení, s ktorými sa dennodenne stretávame v médiách či na uliciach, načúvajúc miliónom rozhovorov vedeným v každom okamihu bežiaceho času miliardami ľudí na tejto planéte.

Opakujem však, že by to mohol byť dobrý začiatok a ak sa niekto niekedy seriózne snažil venovať buddhizmu, určite sa stretol s pojmom šunjatá – teda prázdnota, ktorá je aktívnou absenciou čohokoľvek, neprítomnosťou, samotnou podstatou celého bytia. Myslím, že sa naša západná civilizácia v dnešných časoch akosi z druhej strany, povedal by som nechtiac, priblížila podstate tohto termínu. Len si ho nechce pripustiť, pretože by to pre jej vedúcich predstaviteľov bolo príliš ponižujúce. Priznať si, že dennodenne iba tárame, (alebo slovami Václava Bělohradského skonštatované: ,,my jen tak kecáme"), to je naozaj bolestivé. (Len poznámka na okraj: pre základné a prvotné prekročenie frustrácie by možno postačila drobná, oslobodzujúca jazyková hra: vymyslieť, povedzme, päťdesiat rôznych nových výrazov/synoným pre Prázdno, v každom jazyku, podobne, ako Eskimáci rozoznávajú údajne viac ako päťdesiat odtieňov bielej pre pomenovanie snehu.)

Uvedomenie a realizácia Prázdna v sebe samom (ktoré v konkrétnych líniách buddhizmu dosahujú rôznym spôsobom, cez meditáciu až po hlboký ponor do učení) je totiž definitívna materializácia pokoja, upokojenia, stavu mysle, ktorá stojí zoči-voči Ničomu a dokáže sa na seba začať dívať, ako v zrkadle.

A práve tento stav je ideálnym východiskom pre prvý krok, ktorý by mohol konečne a reálne započať vytúženú zmenu myslenia, zmenu paradigmy v sebe, paradigmy, ktorá sa odpúta od ,,obalov bez obsahov” a urobí prvý zásadný krok: v prázdnom zrkadle totiž vníma človek obraz seba samého zreteľne, reálne, bez prísad a spoločenských nálepiek a začne tento obraz opisovať. Tak ako ho vidí. V pokoji a jednoznačnosti. Nie ako sa vidieť chce, alebo ako ho popisujú iní.

Ako cnostne to znie

No až k takémuto ponoru v dnešnej dobe vedome a spontánne dochádza naozaj len málokedy, preto ho spomínam skôr ako metaforu.

Ako metafora však určite nepôsobí pre dnešnú dobu ďalší charakteristický jav, ktorý zhmotňuje akúsi zvláštnu dohodu, keď sa konvencia spoločenských stretnutí dostala do bodu formality plnej pravidiel predstierania – k dosiahnutiu maximálnej efektivity každého tohto stretnutia. A keďže dialóg by mal byť efektívny, výsledok je jeho odrazom. Problém nastáva v momente, keď sa efektivita stane kľúčom k akémukoľvek konaniu, keď sa predstieranie stane modelom prežívania akejkoľvek emócie.

Hovoriť do očí, ako sa veci majú naozaj (to, čo odúčame deti medzi 3. až 7. rokom života) prekrývame argumentom neubližovania si a tak sa falošná úprimnosť stáva akceptovaným nedorozumením, dohodou s chorým koreňom a katastrofálnym následkom.

Dajme na chvíľu nabok všetky intelektuálne konštrukcie, ktoré spochybňujú obsah a dosah slova ,,pravda" a uveďme jeden príklad.

Máme autora, ktorý napíše text, kde vystupuje on a jeden významný umelec, vyjadrujúci sa veľmi otvorene k falošnosti celého umeleckého prostredia, kričí z javiska všetko odkrývajúce pravdy o pokrytectve a dehonestácii dosahu umenia, ak sa umelec diskvalifikuje komerciou. Autor hry, ktorý sám za seba vedie dialóg so spomínaným umelcom, vystupuje pokorne a s drobnými šľahmi proti sebe ,,úprimne" zdôvodňuje svoje vlastné zlyhania. Pravda, úprimnosť, odhaľovanie, obnažovanie vlastných zlyhaní a zlyhaní kultúrnej sféry… ako cnostne to znie, ako chvályhodne by sa dalo toto gesto hodnotiť, pokiaľ by to všetko bola naozaj ,,pravda", pokiaľ by demonštrovaná hodnovernosť nebola len ďalšou falošnou nadstavbou, aby vytvorila dojem opravdivosti. Nie je práve toto rozhodujúcou úrovňou, absolútnou slepou uličkou, fenoménom charakteristickým pre vyústenie chorého nastavenia spoločnosti? Predstierať autenticitu spôsobom vyvolávania dojmu o vlastnej úprimnosti…?

Nie, nemusíme hovoriť o morálke, tu totiž nejde o hodnoty, ktoré môžeme zosmiešniť a spochybniť, keďže už dávno nemáme autority, ktoré by ich skutočne zastrešili. Spomínaný fenomén je však vybudovaním múru takého pevného, až sa zdá, že ho už len naozaj ťažko zbúrať…

Našťastie sa to len zdá. Ak sa ocitne ako obraz v zrkadle Prázdna, popísaný – v detaile každej línie – pravdivým pomenovaním, je možné ho rozbiť… ale nie je to nič jednoduché. Dokážeme to? Dokážeme tým, ktorí predstierajú autenticitu, povedať do očí, že klamú? A uverí nám to vôbec niekto?

Veci sa hýbu

Nie, radšej to neurobíme. Iba zopakujeme stereotyp, ktorý v skutočnosti nie je hodný nasledovania. Ale my ho napriek tomu nasledujeme. Držíme sa iluzórnych istôt, ktoré nás pravidelne sklamávajú, a napriek tomu sa nimi nechávame ovplyvniť. V prúde prevažujúceho názoru, v prúde spoločenských dohôd, v prúde naplnených očakávaní a modelov správania. Nebojujeme s nimi, pretože jednoducho máme strach. Porušiť vzorec znamená nutnosť vytvoriť nový. Porušiť vzorec znamená nutnosť konfrontovať sa s nevôľou, nepriazňou, nepopulárnosťou. No každý z podobných stereotypov je rovnako pominuteľný a rovnako neudržateľný ako čokoľvek iné na tomto svete. Keby sme to akceptovali…

Cítim však, že ,,veci sa hýbu". Jedným z dokladov, že to tak je (doklad nie práve upokojujúci), je stupňujúca sa agresivita tých, čo sa snažia stereotypy udržiavať v nezmenenej podobe, či dokonca upozorňovať na to, aké údajne katastrofické následky by mohlo mať, ak by sa stereotypy začali narúšať.

Ako príklad by som opäť mohol použiť správanie niektorých slovenských profesionálnych divadelníkov (ale objavujú sa aj medzi tvorcami tzv. alternatívy), ktorí v momente, keď ich hra na autenticitu a intelektuálne elitárstvo prestane jednoducho fungovať, začnú si vynucovať rešpekt tým, že volajú po potrebe rešpektu voči ich práci. Samotné výsledky ich práce však často vyvolávajú skôr rozpaky, nie rešpekt, tak nám podkladajú formulácie vlastnej výnimočnosti, aby sme ju neprehliadli.

Áno, mohlo by to vyvolávať úsmev na tvári, ale je to skôr úsmev trpký, keďže cítim, že v tomto vynucovaní sa ukrýva vysoká miera podceňovania tých druhých. Nezrozumiteľnosť umeleckých gest sa totiž v jednom momente ukáže nie ako nedostatok intelektu u publika, ale ako pseudointelektuálne kopírovanie nejakých vzorov bez kontaktu s naším kontextom. V tom momente sa stávajú len elitárskou hrou bez hĺbky a naozajstného ukotvenia v našej realite a tento ne-rozmer je zrazu potrebné podopierať agresívnou snahou vynútiť si rešpekt poukazovaním na premyslenosť vlastného konania. Je to zúfalé, hraničné a na pokraji zrútenia, našťastie. Ale i tak sú to stále formy, ktoré sústreďujú obrovské množstvo energie na to, aby udržovali status quo, že verzia života, ktorý žijeme, je jedinou možnou a jej narušením by sa vlastne naše životy zrútili do nejakej pochybnej singularity.

Nezrútili. Nemajme strach.

Aj obrazovka odráža obraz

Nie, nepozeráme sa do zrkadiel. Vlastne nám to ani nenapadne. Veď prečo by aj malo? Obrazovka, do ktorej sa denne dívame, nám podáva oveľa uspokojujúcejší obraz seba samých: tých, čo majú veci pod kontrolou, koniec koncov základná vlastnosť technológií ,,obrazoviek“ (TV, IT technológie) je totiž podriadenosť našim pokynom. Dávajú sa ovládať a bez väčších problémov nám dajú zabudnúť na to, že nás už dávno ovládli ony. Nie aktívne, ale práve svojou pasivitou. To však tiež nie je metafora. Veď stačí obrazovku vypnúť a možno si všimnete, že aj ona odráža náš obraz.

Balast dohôd, noriem, obalov, obrazoviek, balast jazykových hier, balast predstieraných situácií, formálnej autenticity, balast klamstiev a falošnosti, to všetko je škrupina, tvrdá a nepriestupná. Máme strach ju prelomiť, pretože máme strach z Prázdna, ktoré by sme mohli pod ňou nájsť, namiesto toho, aby sa odhalené Prázdno (či Lacanovo Reálno?) stalo našou súčasťou. Písal som vyššie o dvoch cestách: jedna je cestou pohľadu do seba, do zrkadla seba samého, v ktorom sa pokúsime naozaj pravdivo, v tichu a sústredení popísať každú líniu, farbu, štruktúru toho, čo tam uvidíme.

Druhá je cestou narúšania škrupiny status quo odhaľovaním pokryteckých predstieraní, krutým (až detsky jednoznačným) pomenovaním nadstavieb, ktoré sme prijali ako nevyhnutnosť. V umení je to teda výber témy, ktorá by mohla poukazovať na mnohé naše historické (aj súčasné) ,,sebaklamy", spracované bez intelektuálno-elitárskeho zdôrazňovania výnimočnosti vlastného riešenia. S otvorenosťou, čo nie je bičujúco sebaironická, hoci krutá voči sebe samému.

Očistenie na úrovni, ktorá nás v skutočnosti presahuje.

Strach je úžasná vec

V čom naozaj cítim výnimočnosť? V tom, že sa rozhodnem čosi naozaj výnimočné vykonať. Prekonať ostych, tú vlnu relativizácie, prekonať strach z pátosu, ktorý nie je tézou, ale dokáže nadchnúť, prekonať všeobecne prijímanú intelektuálnu pravdu, že by to človek robiť nemal, pretože tým oslabuje možnosť skutočne zapôsobiť. Samozrejme, aj tieto slová sa dajú tak ľahko spochybniť, tak ľahko vystaviť na pranier zosmiešnenia, tak ako ľahko aj vo výsledkoch mojej práce nájdete veci, ktoré sa dali proti mne použiť ako protiargument. Nuž…

Jeden z najsilnejších pocitov, ktoré sa dostavili po narodení môjho syna (a ten nielenže pretrváva, ale dokonca sa stupňuje) je, že už nemám čas na všetky tie hry, na nudné napĺňania očakávaní, zúčastňovania sa vyprázdnených stretnutí, rozhovorov a diskusií príznačných len infláciou slov… nemám čas. Chcem ho totiž venovať svojmu synovi. On sa stal mojím zrkadlom. Tým najpravdivejším.

Urobme už konečne niečo šialené, bláznivé, uvoľnené, dionýzovské, priame, otvorené, naozaj autentické, no zároveň s jasným gestom profesionality. Urobme to aj preto, že cítime strach. Strach je úžasná vec, každý lovec vám povie, že strach vybičuje všetky zmysly, pozornosť! A tak sa z ,,kroku do známa", stane konečne krok do neznáma. Krok do Prázdna.

Je to naivné? No a čo?