Adenauer chcel silnú Európu
Konrad Adenauer videl ďaleko dopredu: Krátko pred smrťou v roku 1967 vyslovil pevné presvedčenie, že keď myslíme na Európu, musíme sa pozerať aj na východ, nezostať Európou šestky. Európa musí byť podľa Adenauera veľká, musí mať silu a vplyv. Pre Pravdu to povedal nemecký historik Hans Peter Mensing.
Ten sa už tridsať rokov venuje pozostalosti tohto prvého nemeckého spolkového kancelára. Konrada Adenauera, ktorý bol jedným z otcov spoločnej Európy, keď Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko a Belgicko podpísali pred päťdesiatimi rokmi Rímske zmluvy.
Adenauer patril k zakladateľom spoločnej Európy. Niektorí mu však vyčítali, že nebol dynamický vizionár…
Naopak! Podľa mňa bol práve takým! Z rôznych dôvodov. Keď v roku 1945 myslel na Európu, a to na budúcnosť Európy, na to predsa musel mať nejakú víziu! Keď v čase po Hitlerovi rozmýšľal nad základnými hodnotami kresťanstva v krajine, nad tým, že Nemci sa musia vrátiť k zaužívaným a civilizovaným spôsobom správania v Európe, to predsa bola tiež dôležitá vízia. Na to, aby sa Nemecko vrátilo opäť do Európy, na to potreboval veľmi veľkú dynamiku. Aj o Rímskych zmluvách, päťdesiat rokov od podpísania, ktoré si práve pripomíname, musel mať dynamickú predstavu. Rímske zmluvy predsa nepadli z neba! Bolo ich treba pripraviť. A bol to práve Adenauer, kto ich vybojoval, a to nielen v Nemecku ako krajine, ale aj proti niektorým vo vlastnej strane kresťanských demokratov. Na to mu predsa nemohla chýbať ani vízia, ani odvaha. A rovnako na určenie politických cieľov – ale aj na to, aby ich presadil.
Takže aj v európskych súvislostiach videl ďaleko dopredu?
Práve v európskom kontexte bol dynamickým vizionárom. Vo februári 1967, teda krátko pred svojou smrťou (zomrel 19. apríla 1967 – pozn. red.) Konrad Adenauer v Madride povedal: ,,V našej epoche sa koleso dejín krúti obrovskou rýchlosťou. Ak má politický vplyv európskych krajín ďalej pretrvávať, musíme konať. Náš cieľ je – a o tom som pevne presvedčený – nezostať Európou šestky… Aj na východ sa musíme pozerať, keď myslíme na Európu. K Európe patria krajiny, ktoré majú bohatú európsku históriu. Aj ony musia mať možnosť pristúpiť. Európa musí byť veľká, musí mať silu, musí mať vplyv, aby mohla uplatniť svoje záujmy vo svetovej politike." Veď to je naozaj číra vízia… A to, že dnes nás je v Európe 27, treba vzťahovať aj na túto Adenauerovu myšlienku, jednu z najdôležitejších – aj preto, že bola jeho poslednou. Krátko nato zomrel.
Čo ho pritom ovplyvnilo a čo formoval on?
Konrad Adenauer bol v generácii politikov v Nemecku aj v zahraničí najstarší. Z úradu kancelára odchádzal ako 87-ročný. (Nastúpil doň tiež už v požehnanom veku, mal 73 rokov, a preto si vyslúžil prezývku ,,starý" – pozn. red.). Predovšetkým ho silne ovplyvnila osobná historická skúsenosť s národným socializmom – pripravil ho o manželku, aj on sám bol dvakrát väznený. Weimarský demokrat Adenauer trpel pod národným socializmom, pred rokom 1933 popredný predstaviteľ prvej nemeckej republiky vedel, čo je to byť prenasledovaný, poznal vojnovú skúsenosť. Preto sa to vo svojej politike usiloval prekonať. To bola rozhodujúca hybná sila. Rovnako chcel skoncovať s takzvaným dedičným nemecko-francúzskym nepriateľstvom. Jeho otec sa zúčastnil na nemecko-francúzskej vojne a pre Konrada Adeanuaera to bola červená niť, ktorá sa ťahala celým jeho životom, myšlienka nového začiatku pre oba národy. Lenže aj na iných úrovniach – veď transatlantický dialóg a americké kontakty sa dajú v jeho pôsobení a politike vystopovať a doložiť veľmi skoro. Krátko po Hitlerovi to bol práve on, kto sa usiloval pokračovať vo vzťahoch kresťanov a židov. Veď preto ho aj nacisti prenasledovali, keď bol primátorom v Kolíne nad Rýnom a prezývali Židom, že sa s nimi stýkal.
Čo zostalo po Adenauerovi?
Keď hovoríme o Adenauerovej ére, o ,,prehadzovaní výhybiek", nesmieme zabudnúť ani na iných politikov, ktorí sa vtedy na projekte začlenenia Nemecka do západných štruktúr zúčastňovali rovnako, napríklad prvý spolkový prezident Theodor Heuss, najväčší nemeckí opoziční politici ako Kurt Schumacher či Willy Brandt, spolupracovníci Adenauera v prvej vláde ako Ludwig Erhardt, minister zahraničných vecí Heinrich von Brentano, odborárski vodcovia, poprední predstavitelia hospodárstva či kultúry ako napríklad Heinrich Böll… Títo všetci patrili medzi vedúce postavy vtedajšej doby. Adenauer bol najväčšou z nich, kľúčovou, pochopiteľne, lebo prijímal rozhodnutia, ale robil tak za spolupráce s nimi. Pôsobenie Adenauera na európskom poli zasa nemožno oddeliť od práce takých mužov, ako boli Robert Schuman, Alcide de Gasperi či Winston Churchill. Adenauer bol pri témach vnútornej alebo zahraničnej politiky vždy odkázaný na svojich spolupútnikov. A to je rozhodujúce.
Aký cieľ mal kancelár pred očami ešte pred zrodom myšlienky spoločnej Európy, pred podpísaním zmlúv popri pevnom začlenení spolkovej republiky do západného politického a hospodárskeho zväzku?
Tak krátko po Hitlerovi a katastrofe národného socializmu Adenauer nemohol, akokoľvek by bol chcel – aj chcel – presadiť znovuzjednotenie nemeckej politiky. Nemecko, oba nemecké štáty, spolková republika aj NDR, boli vždy až do roku 1989 odkázané na rozhodnutie veľmocí po druhej svetovej vojne. Britské a francúzske záujmy v NSR a ruské záujmy v NDR boli smerodajné. Znovuzjednotenie tak potrebovalo dlhý čas na normalizáciu. Na začiatku stál Adenaur. Povedal si, že musí z Nemecka, teda zo západného Nemecka urobiť partnera, ktorý bude vo zväzku prijateľný a rešpektovaný. Lebo bez partnerov, spojencov to nešlo. Nedôvera k Nemcom po Hitlerovi a národnom socializme bola veľká. Všade. Bolo treba ju odbúrať. To sa dialo postupne. A na tomto základe potom Adenauer myslel na ďalší krok, na spoločnú Európu. Zjednotenie Európy bolo podľa neho predpokladom znovuzjednotenia Nemecka…
Hoci sa mu vyčíta, že pri zjednocovaní Európy ,,opomenul" znovuzjednotenie Nemecka? Niektorí dokonca hovoria o zrade a o tom, že ľudí v bývalej NDR nechal v ,,štichu".
Až vtedy, keď sa splnil Adenauerov zámer – že Nemecko bolo akceptovateľné Európu aj svetom, sa mohlo prikročiť k ďalšiemu kroku – k znovuzjednoteniu Nemecka. Táto diskusia sa však v historických kruhoch vedie dodnes. Na základe dobových dokumentov, uložených v Moskve či Londýne, sa aj v súčasnosti vedú spory o politike Nemecka, o konanie prvého kancelára. Diskusia je namieste. Úlohou historikov predsa nie je zaujímať stanovisko ku všetkému, čo Adenauer povedal alebo urobil, v takom zmysle, že to bolo správne. Pozeráme sa naňho a na jeho skutky z historicko-kritického uhla. Azda si mohol pri jednej či druhej záležitosti vyhradiť na ne viac času, alebo si dať od poradcov lepšie všetko vysvetliť a poradiť. To predsa nemôžeme vylúčiť. Historik však nemôže dejiny vrátiť a zvrátiť, musí žiť s ich výsledkami a skúmať ich. V každom prípade, keď došlo k znovuzjednoteniu Nemecka, udialo sa to v určitom medzinárodnom politickom rámci – spomeňme občianske hnutie v bývalej NDR, perestrojku Michaila Gorbačova vo vtedajšom Sovietskom zväze, činnosť odborov Solidarita v Poľsku, ktoré pohyb a zmeny odštartovali … V Nemecku Konrada Adenauera, vo vtedajšej Európe, počas studenej vojny, také rámcové podmienky neboli.
Keď sme pri Sovietskom zväze, ako sa rozvinuli vzťahy západného Nemecka s Moskvou, keď Adenauer vraj hovoril, že ,,tým Sovietom sa nedá veriť"?
Veď práve. Napriek tomu už v roku 1955 svojou cestou do Moskvy. Bez tejto cesty by nebolo diplomatických vzťahov medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Nebola by mysliteľná ,,východná politika" Willyho Brandta, uvoľňovanie napätia. Keby Adenauer nebol začal, nebolo by dnešného výsledku. Adenauer položil základy, na ktorých mohli stavať ďalší kancelári – Willy Brandt, Helmut Schmidt, Helmut Kohl. A na to treba pamätať.