Komentár: Boris Nikolajevič
V Rusku umrel politický dôchodca, ktorý žal slávu aj čelil nenávisti. Boris Jeľcin sa stal historickou postavou s dvoma tvárami. Najprv komunista, neskôr hrobár Leninovej strany, ktorý chcel vodcu boľševickej revolúcie vyniesť z mauzólea.
Bojovník za demokraciu, čo burácal z tanku, keď hrozil návrat starých čias; potom prezident, ktorý tankové pásy nasmeroval do Čečenska. Muž, ktorý Rusov po prvý raz v ich dejinách postavil na slobodné nohy, ale väčšina by mu pomník nestavala, pretože počas jeho éry oligarchovia vycicali z bohatstva ekonomiky, čo sa len dalo.
Veľký stratég, ktorý vyhral svoje druhé prezidentské voľby, hoci k obhajobe kresla prichádzal s mizernými percentami. A napokon Boris Nikolajevič ako otec kremeľského zrodu Vladimira Putina. Tým všetkým bol Jeľcin; ale čím bol predovšetkým?
Typickým príkladom politika, ktorý sa stane vodcom v krajine, čo nepoznala slobodu. Nikdy demokraciu – platí v ruskom prípade.
Národ zarámoval do slobody, ale samotný obraz, na ktorom sa vynímal, mal prederavené plátno. Prechádzali cezeň ihly s niťami tajomných hráčov, pre ktorých Jeľcinove chátrajúce zdravie znamenalo slobodu pre ich bezohľadné miliardárske záujmy. Vďačil im za víťazstvo v druhých voľbách a oni si brali najvyššie dividendy. S jeho tichým súhlasom.
Jeľcin sa zapíše do dejín Ruska ako zrkadlo jeho novej doby. Hrobár sovietskeho impéria, ktorý slobodnému Rusku nedokázal zabezpečiť rozvoj. Napriek tomu však zašiel významne ďaleko. Kým Michail Gorbačov veril, že umelý sovietsky výtvor má dôvod na prežitie pod vedením komunistickej strany, Jeľcin túto predstavu dokázal naveky uspať.
Zo života odišiel včera, z politiky v posledný deň dvadsiateho storočia, keď oznámil, že do Kremľa prichádza Putin. Týmto výberom zrejme predurčil chod Ruska na najbližšie roky. Či vtedy nespravil najväčšiu chybu, to sa už nedozvie. Zbohom, Boris Nikolajevič.