Doktor Tetanus
Tento týždeň navštívil Bratislavu v rámci projektu Jedno balenie = jedna vakcína francúzsky lekár, ktorého prezývajú aj moderným Indiana Jonesom. Francois Gasse je hlavným odborníkom UNICEF na tetanus rodičiek a novorodencov. Hoci v priemyselných krajinách sa novorodenecký tetanus nevyskytol od roku 1960, v rozvojovom svete naň ročne umiera 140-tisíc novorodencov a 30-tisíc rodičiek.
„Prvý prípad novorodeneckého tetanu som videl pred vyše dvoma desiatkami rokov v africkej Zambii. Prišla za nami matka s dieťatkom, ktoré mohlo mať 6 – 7 dní,“ spomína Gasse. „Uzlíček vložila pediatrovi do náručia, a keď ho rozbalil, zbadal som tvár človiečika skrivenú neuveriteľnou bolesťou. Rúčky malo v kŕči zovreté, telo strnulé a v pahýli od pupočnej šnúry hrozivú infekciu. O dve hodiny zomrelo. Medicína nepozná krutejšiu smrť.“
Gasse vie, že pri putovaní za tetanom sa musí dostať na miesta, kde sa končia cesty. Tam štvorhviezdičkové hotely nie sú. Peši, na kanoe, ťave, koni či malom lietadle precestoval izolované kúty 92 krajín. „Paradox je, že vakcína proti tetanu patrí medzi najstaršie na svete. Jedna dávka je lacnejšia ako šálka kávy u vás. Je to jedna z najstabilnejších očkovacích látok. Vo vrecku vášho kabáta pri telesnej teplote vydrží dva mesiace bez chladenia.“
Doktor Tetanus, ako médiá Gassa celosvetovo prezývajú, bol už niekoľkokrát počas svojho pôsobenia v krajinách tretieho sveta vystavený skúškam prežitia. Uštipla ho mucha tse-tse prenášajúca spavú chorobu. Prekonal vírusovú infekciu, horúčku dengue, čo môže vyústiť do vnútorného krvácania. Asi štyrikrát mal aj maláriu. V rovníkovej Guinei mu zo stromu rovno k nohám spadla jedovatá čierna mamba. Pri útoku na človeka sa tento had zvykne vyšvihnúť nahor a uhryznúť do hrudníka či tváre. Bez podania protijedu nasleduje smrť do dvoch hodín. „Keby ma bola rafla, už by som tu s vami nesedel,“ odľahčuje situáciu Gasse. „Najbližšia nemocnica bola vyše dvoch hodín cesty. Nerobte však zo mňa Harrisona Forda. Človek nikdy nevie, kedy a kde to má napísané. Keď sme boli s manželkou v Bhutáne, všetci vrátane nášho šoféra sme v aute idúcom po serpentínach zaspali. Okrem mojej ženy na zadnom sedadle. Aj odtiaľ sa jej včas podarilo strhnúť volant a neskončili sme na dne priepasti. Zachránila nám život. A mne to bude do konca toho môjho pripomínať,“ smeje sa.
Presadiť imunizačný program nie je len otázka získania finančných prostriedkov na vakcíny, ich prepravy na miesto určenia, vyškolenia terénnych pracovníkov. „V sýrskom Damasku sme vysvetľovali ženám, prečo ich chceme očkovať,“ rozpráva doktor Gasse. "Musíte si pýtať povolenie od našich manželov, povedali. Išli sme za mužmi a všetko sme im vysvetlili. Choďte za náboženským vodcom obce, odporučili nás chlapi. Ten nás poslal za hlavným muftim. Až keď mufti povedal O. K., mohli sme sa vrátiť do dedín a očkovať.
Nie je to však len otázka islamu. Aj v kresťanských komunitách existujú rôzne bariéry. Na Filipínach nás obvinili, že to, čím očkujeme miestne ženy, bráni otehotneniu. Jeden z miestnych vylial obsah vakcíny na tehotenský test a vyšiel mu vraj pozitívny výsledok. Museli sme vysvetľovať až vo Vatikáne, že nejde o antikoncepciu."
V Pakistane bol problém to, že vakcinační pracovníci boli muži. Lenže miestne ženy nebolo možné očkovať na ulici, bolo treba vojsť do časti domu, kam muži nesmeli. „Tri roky sme presviedčali miestnu vládu, aby nám dovolila zaškoliť v očkovaní pakistanské ženy. Napokon sa v Pakistane podarilo zaočkovať 10 miliónov žien.“
Francois Gasse vyrastal až do svojich 16 rokov na čiernom kontinente. „Afrika je moja druhá domovina,“ hovorí. S britskou manželkou a 11-ročným synom žije na 500-ročnej farme v španielskej Ibize. Asi 70 percent svojho času precestuje. „Som asi šťastný,“ konštatuje spokojne. „Manželka mojej vášni rozumie.“ Na Slovensku sa ocitol po prvý raz. „Ak sa chcem dozvedieť niečo o krajine, navštívim jej trh. To je duša krajiny.“ Možno sa včera prechádzal medzi čínskymi obchodníkmi na bratislavskej Miletičovej ulici, ktovie…
Francois Gasse
Narodil sa v roku 1947 v Nice ako syn koloniálneho sudcu. Vyrastal v Kongu a v Stredoafrickej republike. Lekárske vzdelanie získal vo Francúzsku a doktorát z verejného zdravia v USA. Do imunizačného programu WHO sa zapojil v roku 1982. Pracoval v nemocniciach v Afganistane a Zambii. Dva roky strávil v rovníkovej Guinei ako epidemiológ. Trvalé bydlisko má na Ibize, má jedného syna.