Černobyľský sarkofág dosluhuje
Betónový sarkofág nad štvrtým zničeným blokom černobyľskej jadrovej elektrárne dosluhuje. Jeho životnosť stanovili vedci na 20 rokov.
Podľa Mykolu Isajeva z medzinárodnej organizácie SOS Černobyľ sa nedá vylúčiť ďalšia vlna šírenia rádioaktívnych častíc z havarovanej elektrárne. Jadrový výbuch podľa neho nehrozí, unikajúce splodiny by ale mohli opäť zamoriť Ukrajinu a okolité štáty.
„Pod betónovým pancierom sa nachádza 20 000 ton rádioaktívnych častíc, rádioaktívna láva a piesok. To všetko sa musí rozobrať a zlikvidovať. Mikroskopické častice, ktoré tam vznikajú, by mohli znovu zamoriť Ukrajinu a časť Európy,“ povedal chemik, ktorý v jadrovej elektrárni pracoval ešte v 90-tych rokoch. Dňa 26. apríla 1986, keď došlo ku katastrofe, mal striedať nočnú smenu.
"O siedmej ráno som prišiel k elektrárni, milícia nám ale zahradila cestu. Nevedeli sme, čo sa deje, na stanicu sa dostali len vysokí funkcionári,“ spomínal na ten deň. Ako vedúceho smeny ho pustili na pracovisko o pár hodín neskôr. Nikto netušil, čo sa v noci stalo v elektrárni, kolovali len chýry, že sa zrútila strecha.
„Nefungovala ale žiadna signalizácia. Bezpečnostné zariadenia ani naše osobné kazety, ktoré sme nosili, aby merali rádioaktivitu, nefungovali. Neskôr sme sa dozvedeli, že nás nechceli znervózňovať. Predstavte si prácu pod neustále blikajúcim červeným svetlom,“ povedal chemik. Počas dňa ale pracovníci elektrárne vytušili, že radiácia je silnejšia než zvyčajne. Niekoľkým kolegom prišlo zle. „Vždy sme pred smenou pili vodu s jódom. Jeden z odchádzajúcich začal zvracať, pracoval v bloku, kde spadla strecha. Namerali sme asi 20-krát vyššiu radiáciu, než obvykle,“ spomínal. V skutočnosti bola situácia omnoho horšia.
Večer sa Isajev vrátil domov, rovnako ako väčšina zamestnancov elektrárne býval v neďalekom mestečku Pripjať. „Nikoho stadiaľ neodviezli. Ľudia sedeli pri domoch, pili víno a dívali sa na reaktor. Vyzeral ako sopka – vybuchoval a zhasínal,“ spomínal Isajev. Sám vraj povedal žene, aby zbalila kufor a s dvoma deťmi nevychádzala z domu. Isajev veril, že v noci sa začne evakuácia 50 000 obyvateľov mesta. Do rána sa ale nič nedialo a chemik odišiel na rannú smenu.
„Ráno nám dali podpísať papier, že súhlasíme s prechodom na vojenský režim. To znamenalo, že nemáme právo nikam odísť bez rozhodnutia vedúcich,“ povedal.
Pracovníci elektrárne museli tiež súhlasiť s tým, že prechodne podstúpia zvýšené dávky ožiarenia. Ďalšiu noc opäť nocovali v Pripjati, medzitým odtiaľ ale evakuovali obyvateľstvo. „Otvorili nám obchody, rozdávali vodku a cigarety. Bolo pred májovými sviatkami a všetky chladničky boli plné. S kamarátom sme sa umyli, zapli magnetofóny s muzikou a pili,“ spomína dnes s úsmevom 51-ročný muž.
Zo zamorenej zóny mohol na chvíľu odísť až na štvrtý deň po výbuchu. „Umýval som sa potom štyri hodiny, vyfasoval som ‘ochranný’ krém, špeciálny piesok, ktorý mal všetko zmyť. Aj tak som na sebe nameral asi 100 mikroröntgenov. Koľko som mal dovtedy, netuším,“ špekuluje muž, ktorý vraj kvôli Černobyľu a jeho obetiam vstúpil aj do politiky.
Ako vedúci smeny sa musel na začiatku mája vrátiť naspäť do elektrárne. „Platil vojenský režim, nemohli sme odmietnuť,“ povedal. Nikto stále nemal presné informácie o tom, čo sa stalo. Ľudia chodili bez okuliarov a spaľovali si tak oči, dotýkali sa rádioaktívnych vecí, pili kontaminovanú vodu. Keď prišli chemikom na pomoc vojaci a hasiči, počet obetí sa ešte zvýšil.
„Pracovníci elektrárne boli vyškolení, ale vojačikovia nevedeli, že sadať si na tyč, ktorá bola ožiarená, znamená smrteľné nebezpečenstvo,“ poznamenal Isajev. Každých šesť hodín sa na likvidačných prácach striedalo 60 000 vojakov.
Zamestnanci elektrárne mohli byť podľa predpisov vystavení maximálne piatim röntgenom mesačne, podľa Isajeva dostávali „likvidátori“ pravidelne 100 až 1000 röntgenov.
„V okolí elektrárne vymrel les. Borovica umiera pri 1000 až 1200 röntgenoch. Okolo stanice museli byť naozaj vysoké dávky žiarenia,“ naznačil.
Dozimetre, ktoré mali merať žiarenie, ale nefungovali, niektoré ukazovali mínusové hodnoty.
Dozimeter ukazuje vysoké hodnoty radiácie neďaleko 4. bloku černobyľskej elektrárne
Podľa oficiálnych údajov ukrajinského ministerstva pre mimoriadne udalosti havária postihla asi 2,6 milióna ľudí. Dvadsať rokov po najväčšej civilnej jadrovej katastrofe sveta žije na Ukrajine asi 105 000 ľudí so statusom invalida Černobyľu, z nich asi 64 000 boli "likvidátori“.
Podľa Isajeva funguje v súčasnosti na Ukrajine asi 630 občianskych organizácií a 180 fondov, ktoré sa zaoberajú černobyľskou problematikou. Ukrajinská vláda na ňu vyčleňuje až sedem percent svojho rozpočtu. Podľa Isajeva je to žalostne málo, aby sa niečo zmenilo. Pomôcť musia medzinárodné organizácie a spoločenstvo. Len s ich pomocou bude možné rozobrať rozpadajúci sa sarkofág a pomôcť zmierniť následky katastrofy.