Chce byť Erdogan sultánom?
Nie sme ďaleko od vojny so Sýriou, vyhlásil na nedeľňajšej demonštrácii v Istanbule turecký premiér Recep Tayyip Erdogan.
„Nechceme vojnu, ale nie sme ďaleko od nej,“ citujú šéfa kabinetu noviny Hurriyet Daily News. V súvislosti s pokračujúcim mínometným sýrsko-tureckým duelom premiér zároveň dôrazne upozornil Damask, že „jeho pokusy preveriť rozhodnosť a schopnosť Turecka môžu byť pre Sýriu fatálnou chybou“.
„Chceš mier – pripravuj sa na vojnu,“ dodal Erdogan s tým, že vraj „vojna môže byť kľúčom k mieru“. Ibaže proti vojenskému zásahu je nielen ľavicová opozícia z Ľudovej republikánskej strany, ale aj čoraz viac Turkov, ktorí sa obávajú priamej zrážky s Asadovou dobre vyzbrojenou armádou a ktorí majú aj čoraz väčšie problémy s pokračujúcim prílivom sýrskych utečencov. Dokonca ani časť generality sa nehrnie do horúceho konfliktu s Damaskom. S výnimkou pronatovského krídla tureckého vedenia, ktoré stále volá po zvrhnutí prezidenta Bašara Asada.
V pondelok pokračoval už šiesty deň sýrsko-turecký mínometný duel na spoločných hraniciach. Nik však ešte nepovedal, kto strieľa na turecké územie a kam dopadajú odvetné turecké strely. Veľavravné sú v tejto súvislosti slová šéfa tureckej diplomacie Ahmeta Davutoğlu, podľa ktorého strely „z tej strany sú vo výzbroji sýrskej armády“.
V tejto súvislosti si viacerí pozorovatelia kladú otázku, či premiéra Erdogana ešte dnes skutočne zaujíma dianie v Sýrii, osud režimu Bašara Asada. Nie je totiž tajomstvom, že sýrske vládne jednotky sa pred viac ako štyrmi mesiacmi stiahli z piatich provincií na severe a severozápade krajiny. Teda z oblastí, odkiaľ prilietavajú mínometné strely dopadajúce na turecké územie a kde už dávno vejú kurdské zástavy a tunajšie obyvateľstvo (asi 2 milióny) sníva o vybudovaní nezávislého Kurdistanu. Vrátane začlenenia časti tureckého územia. Toho, na ktorom operujú kurdskí separatisti vedení Stranou kurdských pracujúcich (PKK) a ktorí sú „utáborení“ v horách na severe Iraku. Práve tam, v približne 30-kilometrovej nárazníkovej zóne, z času na čas zasahujú turecké jednotky tvrdo proti Kurdom. A tak je namieste otázka, či tentoraz nie sú na rade opäť Kurdi, ale žijúci v Sýrii. Tým skôr, že Damask ich už dávno nemá pod kontrolou.
Viaceré médiá však upozorňujú, že napriek Erdoganovmu tvrdému slovníku na adresu južného suseda si Ankara ešte nedovolí prekročiť spoločnú hranicu. Napríklad preto, lebo Asad má stále dobré vzťahy s viacerými krajinami v arabskom svete. A tak ostalo len pri Erdoganovej výzve, aby zasiahlo NATO, ktorého je Turecko členom. V Bruseli však vedia, že by to hrozilo vtiahnutím do vojny s arabským svetom, a preto aliancia zaujala opatrný postoj. Samotná Ankara už však, aspoň podľa mnohých, nemôže cúvnuť. A tak hľadá dôvod na útok, ktorý by obstál pred svetom. V tomto smere môžu Erdoganovi vraj pomôcť sýrski vzbúrenci, ktorých tábory sú napriek presunom do Sýrie ešte stále na tureckom území. Môžu to byť však aj Kurdi, ktorí netrpezlivo čakajú na vypuknutie „reálneho boja za nezávislosť“.
V analýzach odborníkov sa zároveň čoraz častejšie skloňuje ešte jeden motív „angažovanosti“ tureckého premiéra v sýrskom probléme. Erdogan, ktorý v roku 2014 podľa tureckej ústavy nemôže štvrtý raz kandidovať na post premiéra, chce v krajine presadiť prezidentský systém s posilnenými právomocami hlavy štátu. A aj keď to nepovedal ešte otvorene, mnohí odborníci nevylučujú, že o dva roky sa bude chcieť posadiť do prezidentského kresla. Terajší mínometný sýrsko-turecký duel trvajúci od minulého štvrtka je podľa mnohých prvým krokom smerom k postu najvyššiemu. Na pomoc tzv. slobodnej sýrskej armády, ktorá sa bezúspešne pokúša zvrhnúť Asadov režim, čakať nemôže a ani nechce. Mohlo by to totiž trvať aj viac ako dva roky, ktoré má Erdogan k dispozícii. Premiér nechce doplatiť na pôvodné predpovede západných analytikov, podľa ktorých režim v Damasku padne rýchlo. Napriek finančným a zbrojným injekciám Saudskej Arábie, Kataru a Západu sa tak nestalo. Tým skôr, že prví dvaja na nátlak Západu oznámili zastavenie dodávok ťažkých zbraní povstalcom z obavy, že sa dostanú do rúk islamským radikálnym skupinám.
A je tu ešte niečo, čo determinuje správanie tureckého premiéra. Podľa niektorých pozorovateľov Erdogan, po tom, čo mu Brusel dal jasne najavo, že stav demokracie v jeho krajine nezodpovedá západoeurópskym normám, sa vzdal vstupu Turecka do EÚ. A tak o to viac sa usiluje o posilnenie tureckej dominancie v islamskom svete, modernizácii ktorému vraj bránia posledné dve prekážky: režimy v Iráne a Sýrii. A predstava regionálnej mocnosti na Blízkom východe je pre Ankaru lákavá. Potvrdili to napokon aj slová tureckého premiéra na nedávnom zjazde vládnej Strany spravodlivosti a rozvoja, podľa ktorých Erdogan vidí Turecko ako budúcu regionálnu veľmoc a seba ako politika, ktorého vplyv má v budúcnosti prekročiť hranice Blízkeho východu.