Láska v čase internetu

A keďže spoločenské okolnosti boli vždy kruté a komplikované, veľká láska sa stala najvyšším symbolom heroického nasadenia, ktoré sa zákonite nemôže vyvíjať ľahko a často ani skončiť inak ako tragicky.

Skúsenosť s bolesťou, ktorú do života prináša, odsudzuje romantickú lásku na obdiv v literatúre a na výsmech v realite. Chvála lásky tak, ako ju interpretuje filozof Alain Badiou, je však možná aj bez toho, aby sme sa pred strachom z nej skrývali do pohodlných vôd cynizmu. Práve naopak: nepokoj, ktorý do našich životov prináša, je najhlbším predpokladom pre odvahu, ktorú potrebujeme na zmenu neznesiteľnej reality jednotlivca a tým aj spoločnosti.

V legendárnom románe Gabriela Garcíu Márqueza Láska v čase cholery sa Florentino Ariza objaví v dome čerstvo ovdovenej Ferminy Dazovej, aby jej po viac ako po polstoročí „opätovne odprisahal vernosť a lásku až naveky“. Prvýkrát jej to sľúbil ako mladý chlapec a čakajúc na jej odpoveď, náhle sa uňho prejavili príznaky cholery.

Až privolaný lekár usúdil, že na svete je len jedna choroba, ktorá sa okrem potu na čele a skrútených čriev prejavuje výraznou túžbou zomrieť, a to láska. No Fermina sa pod tlakom rodiny a vlastného zmätku nakoniec rozhodne neriskovať útek s opovrhovaným ľavobočkom slobodnej matky a bez lásky sa vydá do bezpečných vôd manželstva s váženým a dobre situovaným doktorom Juvenalom Urbinom. Florentino sa túžbe zomrieť vzoprie a namiesto toho sa rozhodne žiť, pretože chce svojmu vyznaniu lásky zostať verný. Na sklonku života sa vracia svoj sľub splniť.

Zázračno ako skutočnosť

Tento a podobné príbehy sa zvyknú opisovať ako hyperbolizácia mýtu o večnej láske zrodenej z čírej náhody, ktorý je v podobnej forme charakteristický napríklad pre literatúru magického realizmu v Latinskej Amerike. Čítajúc Badiouovu Chválu lásky som si na opísaný Márquezov príbeh nemohla nespomenúť. Badiou totiž poukazuje na potrebu prinavrátiť do vnímania reality a filozofie práve tú lásku, ktorú sme odsunuli do sféry nereálnych poetických literárnych obrazov, prípadne o nej hovoríme ako o romantickom blúznení „ženských“ predstáv o láske. Hoci láske Márquezovho Florentina Arizu veríme, v jej deklamovaní vnímame pátos, ktorý akoby nepatril do nášho sveta a mal skôr rozprávkový ako skutočný rozmer.

Skutočnosti zázračna mimo literatúru neveríme rovnako, ako európski súčasníci Marca Pola neverili jeho cestopisom, v ktorých opisoval Orient ako „pozemskú realitu zázračna“, a považovali ich len za knihy vyfabulovaných rozprávok z ďalekého sveta.

Zámerne pritom nepoužívam slovo „zázrak“, ktoré v sebe implikuje dokonavú, jednorazovú udalosť zjavenia západoeurópskeho kresťanstva, hoci sa aj tá udalosť môže opakovať. Zázračno je trvalo prebiehajúci dej, ktorý sa ustavične napĺňa svojím nepretržitým pretváraním tak, ako sa podľa Badioua môže stavať láska, ktorá sa rozhodne okamih náhody zmeniť na večnosť. Pripomína to aj údiv zakladateľa francúzskeho surrealizmu Andrého Bretona, ktorý po tom, čo starostlivo oddelil rácio od snov a umenie od života, nemohol uveriť, že fantastické motívy v diele mexickej maliarky Fridy Kahlo nie sú výsledkom horúčkovitého zapisovania blúznivých snov. Že nie sú ani výsledkom sedení freudovskej psychoanalýzy, ale celkom „obyčajnými, surovými a krvácajúcimi zdrapmi pravdy“.

Magickosť nedokážeme vnímať ako súčasť realizmu ani reality podobne, ako neveríme, že tá takzvaná romantická, zázračná láska zrodená z náhody môže v skutočnom svete plnom nepriateľských pokušení a nástrah odolať.

Lenže Márquez, Marco Polo ani Frida Kahlo nezobrazovali rozprávku. Ich príbehy sa začínajú práve na mieste, kde sa rozprávky končia. Tam, kde si hlavní hrdinovia padajú do náruče a príbeh sa uzatvára vetou „a žili šťastne, až kým nepomreli“. Láska Florentina Arizu je skutočná práve preto, že sa začína vytvárať až vo chvíli, keď sa vydáva na dlhú plavbu nebezpečenstvom neistoty, zmätku, chaosom omylov a zlyhaní všetkého druhu. Ostáva však verná svojmu pôvodnému prísľubu a práve preto je v duchu Badiouovej interpretácie najdokonalejším hľadaním pravdy, odhodlaným čeliť prekážkam, ktoré jej „do cesty stavajú čas, priestor a svet“.

Vynájsť lásku nanovo

Tento text nemá byť recenziou na útlu knižku, ktorá koncom minulého roku vyšla vo vydavateľstve Inaque v preklade Ane Ostrihoňovej, a v ktorej novinár Nicolas Truong vyspovedal jedného z najznámejších francúzskych ľavicových filozofov súčasnosti Alaina Badioua. Moje filozofické vzdelanie je len čiastočné, podobne ako moja znalosť vývoja Badiouovho života a myslenia. Napriek tomu mi žiadna iná kniha v poslednom období nespôsobila väčšiu radosť a z tohto pohľadu sa stala metafyzickou udalosťou podobne ako okamih uchvátenia blízkosťou iného človeka.

Stotožnenie hľadania lásky s hľadaním pravdy je niečo, čo sa v racionálnej sfére zdá nemožné. Láska sa preto oveľa väčšmi spájala s poéziou a umením, oveľa ťažšie sa s ňou vyrovnávala filozofia.

Znepokojenie, ktoré do prežívania lásky vnáša sexualita, sa stalo príčinou démonizácie sexuality nielen vo filozofii, ale vo všetkých monoteistických náboženstvách. Rozštiepilo to celistvú pravdivosť lásky na „vysokú“ lásku, prejavovanú duševnou oddanosťou, ktorá je zbavená akýchkoľvek telesných pôžitkov, a „nízku“ lásku, v ktorej pôžitok personifikovaný ľudským telom, vyvoláva pocit morálneho zlyhania.

Jablko poznania sa nemalo stať symbolom celistvosti lásky vo všetkých jej podobách, v ktorej je, podľa Platóna, zrnko z univerzálna, ale symbolom hriechu, ktorý nás má pred poznaním univerzálnej pravdy uchrániť. Deformácie, ktoré z toho vyplývajú, dnešná doba preukazuje možno vypuklejšie ako kedykoľvek predtým. A nemôžu to zmeniť akékoľvek výkriky cirkevných organizácií, volajúcich po záchrane manželstva zákazmi rozvodov, interrupcií, znižovanie podpory pre slobodné matky ani marketingové triky na deň sv. Valentína čoraz väčšmi pripomínajúce najplytšiu pornografiu. Láska je v takej kríze, že ju treba, slovami Arthura Rimbauda, vymyslieť nanovo. Inými slovami, vrátiť poéziu do skutočného života.

Nebezpečná bezpečnosť a dobrovoľné otroctvo

Aké prekážky dnes kladie láske do cesty „čas, priestor a svet“? Myslím si, že všetci cítime, že sa s nami niečo zásadné deje. Zväčša to nedokážeme presne pomenovať a tak hovoríme len o ekonomickej kríze, ktorá radikálne ovplyvňuje kvalitu každodenného života. Drobné priestupky sa trestajú čoraz zásadnejšie a veľké zločiny sa páchajú v mene oficiálne hlásaného blaha. Celým svetom otriasajú stupňujúce sa sociálne nepokoje a neobišli ani Slovensko. Zdalo by sa, že doba konečne začína priať aj tej romantickej heroickej láske „z románov“, pretože vôľa búriť sa a meniť spoločenský systém sa bez vôle k prekročeniu seba samého, ktorú nám dáva láska, nezaobíde.

O nevyhnutnom prepojení politiky a lásky a podobnosti predpokladov ich vývoja Badiou v Chvále lásky obšírne hovorí ako o výzve tvorivo sa vyrovnať s odlišnosťou toho druhého. Sociálne siete sú prakticky celosvetovým štandardom a zdá sa, že čím je napätie v spoločnosti väčšie, tým viac času trávime v bezpečnej virtualite na Facebooku. Bez neho by sa vraj dokonca nepodarilo natoľko masovo zorganizovať ani najväčšie protestné hnutia v Egypte, USA alebo v Španielsku. Do virtuálnej sféry sa presúva aj celý náš osobný život a čím je vonkajší svet nebezpečnejší, tým väčšmi sa stávame otrokmi reklamy na bezpečnosť. Badiou nehovorí priamo o škodlivosti virtuálneho sveta, no koncept „bezpečnej lásky“, ktorý mu hneď na začiatku naháňa strach, nemá od nebezpečenstva virtuality ďaleko.

Pornografizácia lásky

Vyznanie, ktoré deklamoval Florentino Ariza Fermine Dazovej, má v Badiouovej štruktúre lásky rozhodujúci význam. Slová, ak sa vyslovia ľahkovážne, môžu zraniť viac ako zbrane. Ak sa vyslovia s plnou úprimnosťou, stávajú sa výzvou k trvaniu.

Pri tejto myšlienke sa mi vynorila spomienka na jeden pekný letný deň, keď som sa s človekom, ktorého som veľmi milovala, rozprávala o vyznaní lásky, ktoré som však z jeho úst nikdy nepočula. Povedal mi, že vysloviť slová „milujem ťa“ je niečo podobne nebezpečné, ako dať v judaizme Bohu konkrétnu podobu. To riziko je preto možné a hodné podstúpiť len vtedy, keď nám láska dáva dostatok sily zvládnuť nasledujúce vlastné spochybnenia, strach či bolesť v podobe obáv zo straty.

Zapamätala som si to, pretože mi to v metaforickej rovine pripomína akýsi staroveký sakrálny rituál sexuality, ktorým sa človek opovažuje vyzvať samotné božstvá na zmeranie si síl a popasovať sa so smrteľnosťou. Je to ten najvyšší prejav odvahy aj za cenu pravdepodobnosti, že čím vyššie vzlietneme, tým bolestnejší môže byť pád nadol.

Podľa Alaina Badioua je láska najväčšmi ohrozovaná práve tým, že nikomu sa už nechce lietať vysoko. Skôr sme spohodlneli v túžbe po bezpečí. V „bezpečnej“ možnosti nachádzať náhradu za lásku a sex – bez nutnosti podstupovať akékoľvek riziko. To majú zabezpečovať zoznamovacie stránky, ktoré poskytujú niečo ako súkromné poisťovacie spoločnosti – absolútne vylúčenie zásahu náhody do života.

Ľahkovážne používanie slov sa stalo normou rovnako ako stvárňovanie neviditeľného, ktoré sa tým stáva vulgárnym.

Zvádzanie je priveľmi náročné

Na minuloročnom Stredoeurópskom fóre ma zaskočil entuziazmus mladého španielskeho organizátora sociálnych protestov, ktorý videl budúcnosť politického aktivizmu výlučne na internete. Sociológ Zygmunt Bauman si jeho jednoznačný zápal dovolil spochybniť tým, že sociálne siete nám okrem istého zjednodušenia komunikácie a dostupnosti k informáciám podvedome vstupujú do života viac, ako môže byť pre spoločenský život a medziľudské vzťahy zdravé.

Použil formuláciu, že sme si na Facebooku zvykli celkom samozrejme zdieľať najintímnejšie pocity, ktoré sme dovtedy zdieľali len s Bohom, s blízkym človekom alebo so sebou samým. Vyvesovanie či zasielanie fotografií z akejkoľvek osobnej udalosti supluje pocit „celebrity“, ktorá sa vystavuje na obdiv komukoľvek, kto sa jej chce dotknúť. Prirodzene, bez rizika osobného kontaktu.

Ľudia sa stretávajú menej, aj v krčme sa často nechávame hypnotizovať všadeprítomnými obrazovkami, internetom a mobilnými telefónmi. Nerozprávame sa. Máme pocit, že sa búrime, ale akt vzdoru a pocit pomoci svetu zväčša prejavujeme len prostým „kliknutím“ na tú alebo onú udalosť.

Zvádzanie je priveľmi náročné, a tak sa aj túžba po sexe presúva do bezpečia široko dostupnej pornografie, ktorej hrubá, často násilná a šovinistická forma sa stáva normou všeobecného prístupu k tomu, čo vnímame ako sexuálny pôžitok. Za normu mužského a ženského sveta a možnosť ich vzájomného prieniku. Zjednodušovanie komunikácie, všadeprítomná vizualizácia, lenivosť formulovať vety, vulgárnosť, ktorú umožňuje anonymita bezpečného virtuálneho sveta, to všetko, zdá sa, náš život neuľahčuje, ani ho nerobí väčšmi kvalitným. Túžba po veľkej láske napriek všetkému neutícha. Len ako sa jej prestať báť – v čase internetu.