Čerešňová esej v júli

Otázka šťastia leží v tajomstve rozptýlenia: hĺbka skutočnosti je nezmerateľná. Nad esejou som rozmýšľala v júni, aj som začala písať, pretiahlo sa to do júla – to je mesiac akoby mimo kalendára (prázdniny, dovolenka).

Skutočný čas nemyslíme – žijeme ho v čistom trvaní obrazu a farby: teraz je to červená v hlbokej zeleni záhrady s nekonečnom odtieňov od trávovozelenej cez striebornozelenú jemných nových výhonkov kórejskej borovice k tmavozeleným chĺpkatým paradajkám, navečer sa všetko zleje v chladnúcom vzduchu a stíšenom švitorení vtáčikov zmiešanom s hláskom vnučky Ejmiky.

Jún bývaval časom čerešní v mieste môjho detstva. Chodili sme spolu viaceré deti z Topoľčianok v skupinkách na základe veku a priateľstva „obzerať“, či sa už prvé čerešne zapaľujú, v záhradách, na medziach či v poli okolo cesty, čerešne vtedy v päťdesiatych rokoch minulého storočia lemovali spolu s orechmi väčšinu ciest, teda aspoň tie, ktoré som v detstve poznala.

Čistá a jednoduchá

Dnes je nádherné svetlo medzi stromami: absolútne modrá obloha. Čo ešte môže byť také modré: sedím na bielej lavičke pri bielom stole a spájam si tu na papieri do denníka modrou tužkou túto čerešňovú esej týkajúcu sa času, prežívania, minulosti aj prítomnosti. Záhrada je vo svojej absolútnej plnosti, chýbajú azda len zlaté jablká Hesperidiek.

Milí a vážení čitatelia, čitateľky, prestaňte teraz na chvíľu čítať tento text a skúste si spomenúť, čo ste zažívali v čase čerešní, keď ste mali 10 – 12 rokov. Nebudem vám nič pripomínať ani pomáhať, každá spomienka je hlboko súkromná, aj keď môže byť podobná inej – tej istej?

Moja je čistá a jednoduchá. Vybrali sme sa sedem – osem detí, chlapci a dievčatká, na čerešne – pre nás najvzácnejšie ovocie. Čerešňa stála našťastie mimo súkromných záhrad, patrila k Štátnemu žrebčínu s chovom ušľachtilých krásnych koní (v žrebčíne boli zamestnaní naši otcovia). Chlapci vyliezli na strom, chvíľu sa nič nedialo, nič sme nevideli, len nohy na najvyšších konároch. Chlapci sa najedli čerešní, napchali si niečo za košele a potom nám ich začali zhadzovať.

Zdvihli sme zásterky a sukienky a chytali do nich hrste čerešní – naše prvé erotické zážitky. Návrat domov, v uchu večné dvojice čerešní, príjemné júnové teplo, kradmé rýchle pohyby chlapčenských rúk, žiarivé oči modré, zlatohnedé (tie najhuncútskejšie – ozaj, ešte sa používa toto slovo?), zelenkavé (najfalošnejšie?), hlboká tráva po pás, potom prašná poľná cesta. Domy dediny vždy na dohľad, smeli sme ísť tak ďaleko, aby sme videli kostolnú vežu: odbíjanie jej hodín ohraničovalo náš detský čas – zvony na Anjel Pána, tak rýchlo domov.

Zavarený čas

Nostalgia, možno áno, ale nezaškodí určite v spomienkach na spomienku, v citovej pamäti, ktorá nemusí byť celkom objektívna, ale či chceme, alebo nie, vytvára nás a náš pohľad na prostredie. Nepíšem to preto, aby som povedala, že to bolo lepšie, úžasnejšie oberanie čerešní – len chcem zachytiť to plynúce miznúce, len tak, aby to zostalo, lebo to bolo krásne, nech bola doba akákoľvek, a je to unikajúci obraz v spätnom zrkadle. Svetlo medzi stromami, ne-za-chytiteľné, staré vysoké stromy s krehkými konármi, ktoré mohli ovládať naši malí spolužiaci, „stromoví baróni čerešní“.

Potom prišli dospelí s rebríkmi, mamy a staré mamy zavárali čerešňový kompót (nebol to ten najvzácnejší, čerešní bolo vždy veľa, kráľovské kompóty boli marhuľový a broskyňový), ale čerešne boli prvé. Stačilo ich odstopkovať, nasypať do pohárov, pridať cukor a vodu, prikryť celofánom alebo pergamenom, tuho zaviazať tenkým špagátikom a vydunstovať vo veľkom hrnci, v ktorom sa inokedy vyvárala bielizeň. Potom vybrať, položiť dolu hlavou, a keď sa na dne pohára zjavila po vychladnutí kvapka vody – kompót bol hotový, pripravený na zimu a pri otvorení málinko prinavrátiť leto a čerešňový čas. Tak sa meral tento večne unikajúci čas aj pomocou jeho „zavarenia“ a znovuotvorenia.

Nakoniec prišli „vešteničiari“, profesionálni oberači s dlhými rebríkmi. Naplnili tou neopísateľnou červenou debničky a čerešne sa dostali na trh a do mesta. Nás sa to už týkalo, len okrajovo, skôr nás potom zaujímali tí cudzí, ktorí sa krátko zdržali v dedine: atrakcia, naša televízia.

Kvitnúci anjeli prírody

Prečo toľko o čerešniach? Lebo sú indikátorom nášho ekoprostredia. To, že je ich stále menej a na trhu sú stále drahšie (voľakedy najlacnejšie), nesúvisí len s miznutím starých čerešní, kvitnúcich anjelov prírody. Žiaľ, tie čerešne, ktoré ešte máme (aj u mňa v záhrade – obrovská 60-ročná, zasadená otcovou rukou, otec dávno nežije – stromy nás prežívajú), kvitnú nádherne, ale plodov je stále menej. Nie kvôli chorobám, ale preto, lebo je málo včiel, a tie jediné sú schopné čerešňu oplodniť. A nielen čerešňu, obrovské množstvo iných rastlín. A ich chýbanie môže spôsobiť vážne rany do nášho veľmi starého ekosystému.

Včelárov ubúda, je to vážna, krásna, celoročná práca, ubúda včelstiev nezáujmom o ich chov (na poľnohospodárskej univerzite v Nitre sme mali aj predmet chov včiel, bol to najfascinujúcejší seminár – študuje sa to ešte?), ale tiež množstvom postrekov a použitím chemikálií, na ktoré sú včely veľmi citlivé. Odkedy zomrel Vilko¤T. pestovateľ včiel na Zajačej doline, už nemám ani agátový med, ani nepočujem to bzučanie rozkvitnutej čerešne, kde včely vytvárali k nežnej bielej druhý hučiaci chĺpkatý a blanitokrídly obal koruny stromu.

Budeme ešte niekedy žiť v priateľstve s prírodou? Pohneme sa k nej späť? Aspoň k tomu, čo zostalo? Alebo sme zabudli? Je dôležitá každá aj zdanlivo drobná snaha. Na niektorej so základných škôl učiteľka prírodopisu znovu zaviedla „školskú záhradu“. Aby deti videli, že mrkva rastie v zemi a jablká na strome, nie na polici v obchode. Dobrá správa… ale keď som určitý čas učila na základnej škole predmet práce na pozemku, mali, samozrejme, tento predmet všetky základné školy.

Mali sme políčko so zeleninou, posadili sme so žiakmi niekoľko ovocných stromov (myslím, že práve čerešňa ešte zostala). Žiaci sa pravidelne starali o záhradu, rýľovali, okopávali, siali, polievali. Starali sme sa aj o kvetinové hriadky, ozdobné stromy a kry, ktoré vtedy lemovali ZŠ na Nejedlého ulici. Okrem toho sme v blízkosti školy a na priľahlej ulici vysadili borovice, javory, lipy, gaštany, dívam sa zo svojho okna na ne.

Prečo u nás na Slovensku vždy musíme najskôr niečo zničiť a potom znova spätne objavovať už raz objavené a vyskúšané. V tejto súvislosti som si spomenula, že bol aj predmet starostlivosť o dieťa pre dievčatá a chlapci mali vtedy práce v dielni. Raz ma traja chlapci deviataci porosili, či by nemohli prísť na hodinu – Ivan¤Ž., Miťo¤V. a Ivan¤K. – bola to veselá a určite potrebná hodina, prebaľovali gypsovú bábiku – bábätko – s použitím horčice na plienke. Teraz by, ak nie je, mal byť tento predmet už rodovo správne pre všetkých. To bolo malé odbočenie, ale pre mňa nie ďaleko od cesty textu.

S tým nie je veľa roboty

Čas sa počas môjho roztiahnutého letného písania preklopil do júla. Teraz dozrievajú v ťažkých plátnach júla maliny, ríbezle, moruše. Tvrdé zelené hrušky a matné jablká sa začínajú ukazovať spod listov, chĺpkaté plody dúl (na jeseň zažiaria zlatožlto), hnedasté drsné mišpule. Hrach sa dá jesť rovno zo strukov, uhorky dorastú vždy do rána, ak sa pozorne zadívame na paradajky, zelená bledne do žltej a čoskoro sa bude dať urobiť úžasná vec, prísť ku kríčku a odtrhnúť si vlastnú rajčinu – skutočné je to raj-ské: vôňa, chuť, konzistencia.

Ak vám rodičia alebo starí rodičia zanechajú svoj dom so záhradou, neprenáhlite sa a nepredávajte ho, ak skutočne nemusíte. Zariaďte si ho tým, čo ste zdedili, prípadne všetko nafarbite na bielo, aj nábytok a steny, nechajte si po starej mame čipky a prútené stoličky a červené a modré liatinové hrnce a krčahy a… a… a hlavne záhradu so stromami (s tými nie je veľa roboty). Nechajte ich voľne, bez chemických postrekov a občas odpíľte suché konáre a ručne preberte v júli plody. Ak je ich veľa, podoprite konáre a potom, ak príde čas, oberajte, odkladajte, zavárajte. Čo nepotrebujete, darujte priateľom a susedom, oni vám za to prinesú niečo iné.

Záhrada je nielen úžasne miesto pre vás, ale aj miesto, kde môžete nezáväzne prehodiť so susedmi priateľské slová o tom, že je sucho alebo veľa prší, či už máte uhorky, alebo tekvice, a že je málo včiel a veľa komárov a že čím menej v záhrade používate chemikálie, tým viac spevavých vtáčikov sa k vám nasťahuje.

Hniezda v korunách sú už prázdne, vtáčatá vyrástli a poletujú a vyspevujú. Dcéra mi raz darovala k narodeninám hodiny a každú hodinu spieva iný vtáčik, keď spieval v hodinovom strojčeku drozd, ozval sa živý v záhrade a zaspieval to isté. Jedna drozdica si vlani na jar urobila hniezdo vo výklenku v múre po starých elektrických hodinách, výklenok má aj drevené dvierka s okienkom, cez ktoré lietali, v tomto roku sa to stalo znova a v múre nám to po vyliahnutí tichulinko švitorilo. Vtáci sú vynaliezaví, dokonca by som verila, že nás majú radi. Videla som fotografiu, ako hniezdi sokol červený v kvetináči na balkóne paneláka…

Čo keby sme aj my…

Čerešňa je vertikála. Neskôr som liezla na stromy aj ja, ale nikdy sa mi nepodarilo tak vysoko, ako som chcela. Chcela som dočiahnuť vždy to najvyššie a najkrajšie, možno aj túžba je už priblíženie k splneniu.

Z výšky a plynutia sa mi často na krátky okamih zakrúti hlava, aj teraz mám fóbiu pozrieť sa z mosta, z vysokého poschodia, zo strmého útesu. Zaujímavé, že sa nebojím lietania – milujem lietadlá: to laučíkovské vzdušnou čiarou… (V týchto dňoch by mal Ivan Laučík narodeniny, keby sa bol dožil. Keď mi Ivan Štrpka a Oleg Pastier oznámili, že Ivan zomrel, letel symbolicky nad Bratislavou Zeppelin). Výška a pocit bytia medzi nebom a zemou, byť nad všetkým: nielen naozaj nad oblakmi, ale byť nad všetkým. Pred nastúpením sa dotknem lietadla a ticho poviem: Drž sa… Neviem, či to hovorím lietadlu, alebo sebe…

Yggdrasil, strom života – stromy ako symboly detstva, dospievania a staroby. Koreňmi hlboko v zemi a korunou vysoko dotýkajú sa oblohy. Vidieť tisícročné sekvoje je okrem iného poučný pocit, stáť tam pod stromom sa dá len s úžasnou pokorou. Ale takisto sa to dá aj s čerešňou: mám v záhrade jednu, ktorú zasadil môj otec v roku 1954, a druhú, ktorú som posadila ja asi pred piatimi rokmi (daroval mi ju sused, dala som mu za ňu dobrý kabát do dažďa po otcovi).

Zdá sa, že sa akosi veľmi zaujímame o prípravu jedla, niet časopisu, v ktorom by neboli recepty na všetky možné jedlá. Je to dobre – kultivovať tento náš záujem, ale viac by som privítala „recepty“ na to, ako kultivovať dorábanie potravín, biologicky korektné pestovanie rastlín a zdravý chov zvierat. Potom by sme nemuseli s obrovskými ťažkosťami lúštiť „tajomstvá“ pôvodu toho, čo dostávame na stôl. Drobné písmenka na obale potravín by potrebovali pozrieť pod mikroskopom, dekódovať obsah starostlivo zabalených pod nálepkami skrytých potravín je skoro nemožné.

Ale teraz je leto a je to čerešňová esej, nebudem sa zbytočne zlostiť, pôjdem do záhrady a natrhám si za hrsť malín, pozbieram zelenú fazuľku na zajtrajšiu polievku, polejem petržlen, ktorý mi v tomto roku vyšiel až na tretíkrát. Tí, ktorí môžete, urobte to isté. Tí, ktorí nechcete alebo nemôžete, ešte si to so záhradou rozmyslite, je veľa starých zanedbaných domov a záhrad, nie sme taká veľká krajina, aby sme si mohli dovoliť zanedbať čo len kúsok zeme. Ak sa nemýlim, boli sme pred 30 rokmi potravinovo sebestační.

Bola som nedávno v Anglicku a priateľka redaktorka vydavateľstva položila po večeri na stôl misu s jablkami. Boli menšie, niektoré aj trochu červivé a pehavé. Jej komentár bol – kupujem domáce jablká, staré odrody, nie sú také nablýskané ako tie z dovozu, ale pomáham našim farmárom… Čo keby sme aj my…

Na miske váh

Dnes som vám, vážení čitatelia, sľúbila len krásu a radosť (trochu pedagogiky). Ešte by som k tomu pridala na záver pomerne málo užívané slovo Dobro.

Plotinos v diele Večnosť, čas a duch píše: „…od zmyslovej krásy dospievame k duševnej a duchovnej: Duch je odtlačkom Dobra.“ Môžeme si slová jedinečného mysliteľa vysvetľovať svojím spôsobom, ale jedno slovo, Dobro, by sa malo chápať naozaj jediným spôsobom, tým najkaždodennejším a najťažším. Máme v sebe všetci nesporne sklon k Dobru i Zlu (píšem to pateticky s veľkými písmenami), zdá sa, že momentálne akoby prevládalo to zlé. Verím, že každý náš čin môže posunúť rovnováhu tohto kruto krásneho sveta na jednu alebo druhú stranu na miske váh. Mohli by sme ju azda zasadením stromčeka, jeho polievaním a starostlivosťou oň pomáhať nakloniť k Dobru.