O číslach: Leto
Na otázku, či leto praje matematikom a informatikom, sa zdá byť odpoveď jasná: samozrejme, že nie, argumentovala by asi väčšina mojich tunajších kolegov. Existuje síce overený recept ako na horúčavy – naučiť sa ich mať rád, ale pracovať sa v nich aj tak nedá.
Podobne by odpovedali aj kolegovia v zahraničí, všade tam, kde ich trápia teploty. Raz mi jeden taliansky kolega povedal po tom, čo sa ich pracovisko presťahovalo do klimatizovanej budovy, že teraz sa už nemáme na čo vyhovárať. A skutočne, odvtedy sme mohli pracovať na spoločných vedeckých článkoch aj v lete.
Pracovné prostredie však nie je len o teplote. Je až neuveriteľné, čo všetko naše myšlienky ovplyvňuje. Nedávno som čítal o výskume, podľa ktorého respondenti sediaci za kývajúcimi sa stolmi štatisticky významne odpovedali inak na otázky dôležitosti stability v živote, ako tí, čo mali pred sebou niečo pevné. Teraz už len zistiť, komu dať rozheganý stôl a komu nie, a to v závislosti od predmetu jeho záujmu, tak, aby sme stimulovali jeho výkonnosť.
Pracovné prostredie tiež nie je len o stole. Nie je náhoda, že úspešné technologické firmy, zvlášť softvérové, majú veľmi nápadito zariadené priestory. Keď si pozerám obrázky napríklad pracovísk Googlu, mám len obavy, aby ich noví zamestnanci z radov študentov našich škôl nedostali šok, keď prídu z beznádejne „ošuntených“ a sivých školských priestorov. Pre matematikov by možno zas vyhovovalo niečo iné – spomínam si, ako na mňa urobilo dojem zariadenie Inštitútu Isaaca Newtona pre matematické vedy v Cambridgei, kde boli všade tabule na písanie – na toaletách a výťahoch vrátane. Skrátka, nie je náhoda, že v úspešnom svete sa zamestnávatelia snažia urobiť čo najlepšie pracovné podmienky pre svojich zamestnancov. Vo vlastnom záujme. Ale ani tým sa to nekončí. Máme tu ešte pitie a jedlo.
Zvykne sa hovoriť, že matematik je stroj, ktorý mení kávu na teorémy. Niečo na tom bude. Jeden môj kolega zas s obľubou hovorí, že matematika je boj: do obeda bojujeme s hladom a po obede so spánkom. Napodiv, aj tu sa dá niečo robiť. Niektorí kolegovia to riešia ľahkou hladovkou – inú cestu, ako zariadiť, aby boli schopní niečo zmysluplné popoludní robiť, nenašli. Ono sa fakt po ťažkom obede toho veľa rozumného nedá vymyslieť.
No mne a mojim kolegom sa v tomto zablýskalo na lepšie časy. Na fakulte si otvorili bufet dvaja mladí muži. Keď k nim zájdem, vždy si pripadám ako vo filme – v našich končinách stále nie som zvyknutý, aby niekto robil túto prácu s takou chuťou, radosťou, elánom a fantáziou. Máloktorá naša reštaurácia má takú zaujímavú ponuku, a to zakaždým pri debate o rôznych zákutiach gastronómie len prehodia, že oni sú len bufet. Ale som ich aj varoval, že nech sa z plného podniku príliš netešia, že príde leto, a bude tam ako po vymretí. Nemal som pravdu. Na ich ľahkú a skvelú (v podstate južanskú kuchyňu) stále majú zákazníkov. Už sa nemáme na čo vyhovárať. Teda, až na tie teploty.