Reykjavík – 101

Na Islande, či v Islande (závisí od toho, na čo myslíme, a ako sa nám páči to, na čo myslíme) platí právo, ktoré dovoľuje uhasiť smäd až v dvadsiatke. S vyššou mocou sa neradno zahrávať.

Raz dávno informoval hlavný denník o komickej situácii. Devätnásťročný muž sa ženil. Povolaním bol predavač. Od svojich sedemnástich pracoval v štátnom obchode s alkoholickými nápojmi. Ako áno, ako nie, chlipol si, a niekto to nahlásil. Prišla polícia. Najprv predniesla prípitok na zdravie mladomanželov a následne zatkla ženícha. Noviny píšu o rôznych veciach. Netreba im veriť, ale fakt ostáva faktom. Nášho Hlynura stále smädí…

Máme piatok. Hlynur si všetko dôkladne naplánoval, lebo vie, že obchod zatvoria veľmi skoro a v reštaurácii mu pivo nikto nepredá. Ani v obchode. No na Islande funguje inštitúcia takzvaného starého štamgasta. „Starý štamgast“ stojí pred obchodom a jeho poznávacím znamením je taška, z ktorej poriadne razí. V nej má sušenú rybu – známu chuťovku. Neplnoletí k nemu prichádzajú a do ruky mu vtískajú bankovky. Zo šesťbalenia je jedno pivo jeho.

V piatok večer tu má svet iný rozmer. Trochu užší, pretože v hlavnom meste to v okruhu stojednotky vrie. Toto číslo nie je ničím iným, ako poštovým číslom centra. Vymedzuje malé územie prešpikované barmi, reštauráciami a klubmi. A čo robí náš Hlynur? Hlynur si sedí na lavičke vedľa radnice, pozerá sa na poriadne vykŕmené kačky, otvára ďalšiu plechovku a z času na čas sa postaví, aby si vyprázdnil mechúr pri blízkej zakrpatenej björk, teda breze.

Hlynurov sú v meste stovky. Ak sa predávkujú, čo sa veľmi často stáva, na záchytnú stanicu sa nedostanú. Tie sa tu totiž nenachádzajú. Polícia tu, pravdaže, je, ale to sú dobrí kamoši. Neozbrojení, v skupinkách (kriminalita nie je veľká), fungujú ako bezplatný taxík, pretože odvážajú ľudí v bezvedomí domov. Menej opití sa vracajú sami. Často peši, alebo si zavolajú skutočný taxík. Potom sa všetko vracia do normy, lebo v nedeľu vytriezvejú a v pondelok idú do práce. Aj Hlynur pôjde do práce. Väčšina školopovinnej mládeže strávi prázdniny v robote.

Tancovať len s pivom v ruke

Anna býva v odľahlej štvrti. Do centra to má viac ako desať kilometrov. Je nielen obozretná, ale aj plnoletá, čiže nakúpila značné množstvo piva a silnejších liehovín o deň skôr. Čaká na priateľov, ktorí, ako káže starý víkendový obyčaj, prídu okolo devätnástej, aby jej pomohli všetko vyprázdniť do dna. Či sa potom rozídu domov? Nič také! To je len začiatok. Do prvého tranzu sa človek dostáva doma. Hlavne preto, lebo alkohol – veľmi draho kúpený v obchode – je aj tak omnoho lacnejší ako v baroch. Keď sa všetci dostanú do nálady, zavolajú taxík. Pravdepodobne o tomto čase ešte pôjde do mesta nejaký autobus, ale o takomto riešení nemôže byť ani reči. Islanďan, ktorý si váži sám seba, do autobusu nenastúpi. Autobusmi (ako si správne všimol populárny spisovateľ Hallgrímur Helgason vo svojom románe, ktorý vyšiel v českom preklade pod názvom 10 rad nájemního vraha, jak vyčistit kvartýr) chodia iba bigotní, blázni a Poliaci. Každý prezieravejší člen Anninej spoločnosti má v peňaženke hotovosť. Platba kartou môže mať žalostné následky. Keď pominie kontrola nad alkoholom, pominie sa tiež kontrola nad utrácaním. Vznikne takzvaná poprava pomocou umelej sekery.

Pripitá partia sa nachádza už v centre, ktoré je plné ľudí. Rinkot rozbitého skla, hlasný smiech, zvolania, treskot dverí a okien, zvracanie pod stenou alebo na chodníku – to všetko je víkendovou normou. A či sa v centre nachádzajú jedine majitelia krčiem, ich zákazníci alebo tí, ktorí nemôžu vojsť do barov a musia sa zabávať vonku? Samozrejme, že nie! V centre bývajú ľudia. Sú tam normálne domy a byty. Mať byt v stojednotke, tak to už je o niečom inom! Nezavolá niekto políciu? Existuje niečo také ako nočný pokoj? Polícia teoreticky existuje, tak isto, ako teoreticky existuje nočný pokoj. Ale kto by sa tým trápil najmä v čase, keď sa noc stáva dňom, ktorý trvá dvadsaťštyri hodín?!

Verte mi, na jeseň a v zime, keď sa to všetko mení, lebo deň sa pominie a nahrádza ho noc, ktorá trvá aj značnú časť dňa, to vôbec nie je lepšie. Staré príslovie hovorí: neexistuje zlé počasie – iba nesprávne oblečenie. A príslovia sú múdrosťou národov. Preto sa netreba diviť, že Islanďania robia počas zimných víkendov presne to isté, čo počas letných, ale, rozumie sa, v inom oblečení.

Vráťme sa však k Anne a jej priateľom. Vchádzajú do jednej z krčiem a objednávajú si alkohol. Po islandsky. Ak je objednávka jednoduchá, napríklad – prosím si päť pív, je veľmi pravdepodobné, že objednávka sa vybaví automaticky. Ale ak si niekto začne vymýšľať čudesné drinky, existuje rovnako vysoká pravdepodobnosť, že zákazník bude musieť vysvetliť čašníkovi alebo barmanovi podrobnosti svojho priania po anglicky. Z barmana sa môže vykľuť Poliak alebo iný Litvan, ale aj Slovák.

V krčme plnej ľudí už nie sú žiadne voľné miesta. Takisto plachý Nemec, ktorý prišiel na prax do islandskej banky, sedí na vytŕčajúcom radiátore. V dlani stíska pohár príšerne drahého Víkinga a pozorne sleduje domácich. Hrá hudba a časť zákazníkov tancuje. Tancujú s pivom v rukách a každú chvíľu vylievajú na seba alebo na iných, ale nikto si preto neskáče do vlasov. Práve naopak. Zábava nerušene beží ďalej.

Nemec sa nestotožňuje s vylievaním, ale iný kraj, iný mrav, a jedno je isté – po pive treba ísť čúrať. Andreas kladie pohár s nedopitým tekutým chlebom na susedný stolík a ide na záchod. Tu praktikant z banky utrpel ešte väčší šok. Chlapi držia poháre s pivom aj pri pisoároch! Po chvíli je praktikant už naspäť pri svojom radiátore. Naťahuje sa po pivo, ktoré tam nechal, ale márne, už tam nie je. Vtedy, v tej jednej sekunde, pochopí, prečo ľudia s pivom tancujú a idú s ním aj na záchod. Na ďalší raz urobí to isté.

Anna a jej známi vychádzajú z baru. A nie preto, že sa im tam nepáčilo. Pokým nasadnú ráno o šiestej s veľkými ťažkosťami do taxíka, musia navštíviť ešte niekoľko ďalších krčiem. Tak to robia všetci. Nik neostane do záverečnej iba na jednom mieste. Ani sa to nesluší. Treba dať predsa zarobiť aj iným. Treba navštíviť aj iné miesta, treba ísť na tradičnú púť z baru do baru. A barov je v stojednotke požehnane.

How do you like Iceland?

Letisko v Reykjavíku vybavuje vnútroštátne lety. Výnimkou sú pravidelné lety na Faerské ostrovy, charterové lety do Grónska a pristávania súkromných lietadiel. Medzinárodné letisko v Keflavíku je vzdialené 60 km od hlavného mesta a šikovne spája Island so zvyškom sveta. Vnútroštátne letisko sa nachádza takmer v centre mesta a susedí s areálom univerzity.

Je piatok. Zo súkromného prúdového lietadla vychádza líder britskej kapely Blur. Priletel, aby si dal do nosa, vybláznil sa, lebo sa mu dostalo do uší, že víkendový Reykjavík je nielen jedným z najlepších miest sveta na zábavu, ale paradoxne, toto miesto je tiež rajom intímnosti. Bez fotiek, dotieravých novinárov a rozhovorov. Len sa pije a zabúda sa na úmorné koncertné turné, bandy nenásytných producentov, neodbytných novinárov, lovcov senzácií a autogramov. Je možné, že pri tom-ktorom pive bude musieť líder odpovedať jednému z domácich na krátku, ale veľmi dôležitú otázku – How do you like Iceland? Líder rozhodne odpovie: I like it very much. Táto otázka nepredpokladá žiadnu inú odpoveď. Tu sa celá šou okolo hviezdy končí.

Stáva sa, že sa hviezda cíti tak dobre, že už nechce stráviť víkendy na inom mieste. To je tiež prípad lídra Blur. Kúpil si byt v samom centre Reykjavíku a svoju bezhraničnú lásku k vľúdnemu národu a bujarým víkendovým zábavám preniesol na notový papier. Takýmto spôsobom vznikla hudba k filmu S milenkou mojej matky (101 Reykjavik) na motívy románu spomínaného Hallgrímura Helgasona.

O láske hviezd k Reykjavíku a k jeho nočnému životu je možné rozprávať dlho a zaujímavo, lebo napríklad aj Elton John sa zamiloval (najmä do gay klubu s vďačným názvom Vegamot – na rázcestí), Nick Cave sa sem tiež niekoľkokrát vrátil (a vôbec nie preto, aby tu odohral koncerty), John Travolta na istom stole pretancoval celú noc, výnimočný nórsky maliar Odd Nerdrum si odkúpil od mesta budovu knižnice (rozumie sa v stojednotke) a urobil si z nej trvalé bydlisko. Zoznam je dlhší, hoci oficiálne žiadny neexistuje. O tom na záver…

Priateľ Islandu

Existuje tiež neoficiálny titul – Priateľ Islandu. Niečo v štýle udelenia titulu Doctor honoris causa, ale bez pompy, odovzdávania diplomov a prezliekania sa do smiešnych habitov. Jednoducho v určitej chvíli začínajú médiá a následne ľudia hovoriť, že ten alebo tá, či tí sú Priateľmi Islandu. No dobre, a dá sa takýto titul stratiť? Dá. Quentin Tarantino napriek veľkej sláve ostáva veľmi skromným človekom, a teda keď sa dozvedel, aký úlet môže človek zažiť v sobotný večer na Islande, vybral sa na ostrov obyčajnou pravidelnou linkou. A samozrejme, nebol Tarantino sklamaný. Iskra preskočila, a rozhodol sa vrátiť. Vrátil sa niekoľkokrát. Objavoval sa na takých bežných miestach, že v istý deň pisateľ týchto slov s ním strávil dobrú hodinu rozhovorom po opici. Týmto bežným miestom bol, samozrejme, mestský bazén v Reykjavíku 101. O niekoľko mesiacov po našom stretnutí som sa dozvedel, že veľký režisér bol vyškrtnutý zo zoznamu Priateľov Islandu.

Vyškrtnutie bolo bolestivé, lebo sa stalo aktom metafyzického vzdialenia. Ako som už predtým spomenul, tento zoznam neexistuje vo fyzickej podobe. Nejestvuje taký papier, takže vyškrtnutie z dokumentu, ktorý neexistuje, nemôže spôsobiť žiadne problémy. Aj keď nie problém, ale bolesť určite je…

Veľký režisér, a vtedy ešte Priateľ Islandu, vedený určite dobrými úmyslami, zabudol, že sa zabával v luteránskej krajine. A hoci viac ako 80 percent spoločnosti sa formálne hlási k evanjelickej cirkvi, málokto praktizuje svoje vyznanie. A práve podvedomá morálka zanechala škvrnu na obyvateľoch ostrova. O čo ide? O to, že robíme niečo, ale sa tým nechválime. Máme niečo, ale tiež sa s tým nevychvaľujeme. Niečo prežívame, ale to je naša vec. Pomáhame, ale nikomu to nevešiame na nos. Zabávame sa, až kým nemáme okno, ale v pondelok sa slušne vraciame do práce. Zrádzame, ale len cez víkendy, a žiadny pastor nám nedá rozhrešenie.

Tarantino plný očarenia kdesi v newyorskom denníku natáral kadečo. Povedal, že neexistuje lepšie miesto na zemi, kde sa dá potúžiť a zabaviť. Ako zviera. Úplne. Islandskú vodku a pivo vychválil do nebies, no najmä ľudí, ktorí sú schopní vypiť more alkoholu.

Zamýšľal sa nad tým, prečo až tak neskoro navštívil Island, a v srdci to veľmi ľutoval. Zistil, že zbytočne premrhal čas na nudných akciách s americkým establishmentom v pozadí. Spomínal islandskú silvestrovskú zábavu a nejakého ministra, ktorý výstredne močil v strede izby, pričom ostatným to bolo jedno. Nakoniec dodal, že miluje túto krajinu a dá ruku do ohňa za to, že ak by poprosil islandskú letušku počas spiatočného letu nielen o drink, ale aj o niečo viac, tak by to určite dostal.

Posledná veta mala azda najväčšiu váhu pri vyškrtávaní z neexistujúceho zoznamu. Isté veci sú posvätné. Špiniť možno všetko… s výnimkou islandských leteckých liniek.