Kedy objavíme Benjamina Brittena?

Ak invenciou slovenskí operní dramaturgovia neprekypovali ani v prípade prvých dvoch, Brittenov odkaz naše divadlá doslova odignorovali. Ešteže koncertná sezóna a Bratislavské hudobné slávnosti na jubilanta celkom nezabudli.

Benjamin Britten (22. november 1913 – 4. december 1976)

Vzácny hosť

Na domácich javiskách je Britten dlhodobo hosťom viac ako vzácnym. Mimo Bratislavy jeho opery nezazneli a v histórii Slovenského národného divadla počet repríz troch inscenovaných opier – nerátajúc úpravu Gayovej Žobráckej opery a detského Kominárika – neprevýšil tridsiatku. A žiadna z nich sa na plagáte nezohriala dlhšie ako polovicu sezóny. Rekordných trinásť predstavení zaznamenalo prvé stretnutie s Brittenom, Sen noci svätojánskej (1962) v hudobnom naštudovaní Tibora Freša a v réžii Miroslava Fischera. Krátkodobý úspech zaznamenal na Silvestra 1966 premiérovaný komorný Albert Herring (dirigent Viktor Málek, réžia Július Gyermek), ktorý však po piatich mesiacoch a ôsmich večeroch skončil slovenskú javiskovú púť. Dráma Peter Grimes, pripravená dirigentom Jaroslavom Kyzlinkom a režisérom Martinom Bendikom, sa po dvoch premiérach začiatkom júna 2005 dožila len siedmich repríz.

Slovenskú bilanciu vylepšujú ešte dve brittenovské naštudovania v niekdajšej bratislavskej Komornej opere. V jej začiatkoch to bolo Zneuctenie Lukrécie (uvádzané pod názvom Lukrécia) v hudobnom naštudovaní Mariána Vacha a réžii Mariána Chudovského (1988) a napokon jednorazový, pre zahraničie v nemčine pripravený Albert Herring (1993, Marián Vach/Miroslav Fischer). Paradoxne, išlo o jediný opätovný návrat Brittena na slovenské javisko.

Prečo tak málo? Prečo dosiaľ nepoznáme vo svete udomácneného Billyho Budda, v Prahe nedávno triumfálne prijatú Smrť v Benátkach či Glorianu? Je namieste „zaškatuľkovanie“ do moderny autora narodeného pred sto rokmi? Dokedy bude pre nás klasika minulého storočia strašiakom? Priveľa akademických otázok? S recepciou Brittenovho operného odkazu súvisia. Sú totiž v korelácii s mierou odvahy (či zbabelosti) dramaturgov a ich prehnanou závislosťou od domnelej objednávky divákov. Pritom práve tento rukopis je považovaný za zrozumiteľný a komunikatívny. Ba zavše ho (aj keď neprávom) puncujú ako eklektický. Počas vyše troch tvorivých desaťročí skladateľ menil témy, žánre, vyvíjala sa jeho poetika. Stále však, aj pri chúlostivých námetoch, zostával tribúnom humánnosti a čistoty medziľudských vzťahov.

Zrozumiteľná, emotívna, hĺbavá

Benjamin Britten sa narodil 22. novembra 1913 vo východoanglickom Lowestofte v rodine zubného lekára a amatérskej hudobníčky. Po matke zdedil muzikálne vlohy, pod jej vedením sa v piatich rokoch naučil hrať na klavíri. Čoskoro vznikli prvé skladbičky. Neskôr sa ho ujal skladateľ Frank Bridge, aby pod jeho vedením už ako 15-ročný skomponoval sláčikové kvarteto. O dva roky neskôr získal štipendium na Royal College of Music v Londýne. Napriek snahe učiteľov vštiepiť mu avantgardnejšie hudobné myslenie, Britten sa netajil obdivom Beethovena, Brahmsa a najmä Mahlera. Usilovne písal, žal prvé úspechy aj v zahraničí. Stratil oboch rodičov a v roku 1936 sa zoznámil s tenoristom Petrom Pearsom. Stal sa jeho celoživotným osobným a umeleckým druhom. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny odchádza Britten s Pearsom do USA, kde vzhľadom na situáciu v Európe zotrváva tri roky. Po dobrodružnej spiatočnej ceste na švédskej lodi (tú musel pre požiar v nacistami ovládanom Atlantiku opustiť) napokon zakotví vo vlasti.

Svoj javiskový debut, operetu Paul Bunyan predstavil ešte počas amerického pobytu a prepracoval ju až krátko pred smrťou. Prvou úspešnou a dodnes najhranejšou operou je Peter Grimes. Premiéra v londýnskom divadle Sadler's Wells (1945) divákov nadchla a podnietila mladého autora skomponovať za dva roky dva nové tituly.

Peter Grimes, inšpirovaný veršovanou kronikou Mestečko od básnika a anglikánskeho kňaza Georgea Crabbeho, opisuje dramatický príbeh samotárskeho rybára neschopného komunikovať s okolím a prijať podanú ruku, dobrovoľne voliaceho smrť v hlbinách mora. Pútavú dejovú líniu, kde sa popri analytickom portréte hlavného hrdinu stretávame s rozmanitými figúrkami pobrežného malomesta, znásobuje silná hudobná výpoveď. Zrozumiteľná, emotívna, dramaticky hĺbavá. Takou bola aj pražská inscenácia v réžii Ladislava Štrosa (1979) či dodnes dostupná viedenská, ktorú v roku 1996 hudobne naštudoval skladateľov priateľ Mstislav Rostropovič v réžii Christine Mielitzovej. A napokon aj priskoro odstránená bratislavská verzia z roku 2005.

So silným sociálnym motívom

Dve ďalšie Brittenove javiskové diela majú komorný ráz a diametrálne odlišný charakter. Zneuctenie Lukrécie (1946), zamestnávajúce osem sólistov a trinásť inštrumentalistov, spracúva tragický námet z rímsko-etruskej mytológie. Znásilnenie manželky rímskeho generála, ktorá nachádza východisko v dobrovoľnej smrti, je sugestívnou drámou hlavnej hrdinky, sprevádzanou hlasmi dvoch komentátorov. Po štvrťstoročí od premiéry v Komornej opere sa tento skvostný titul mal vrátiť na prvú scénu.

O rok mladší, komický Albert Herring má trinásť sólových rolí a orchester tvorený dvanástimi hudobníkmi. Brilantná, filigránsky inštrumentovaná partitúra parafrázuje novelu Guy de Maupassanta, situovanú do fiktívneho anglického mestečka roku 1900. Vtipne paroduje malomeštiacku pretvárku, kde každá z postáv je nositeľkou výstižnej charakteristiky. Pre nedostatok panien hľadajú namiesto kráľovnej mája kráľa. Vytypovaný nenápadný Albert prechádza nastraženými peripetiami, opijú ho, a keď si užije, puritáni jeho počiny zavrhnú. No v očiach mládeže sa stáva hrdinom. V bratislavskom naštudovaní sa v roku 1993 stretol tím skvelých interpretov.

V roku 1949 Benjamin Britten oslovuje detského diváka. Urobme si operu je interaktívna pozvánka do sveta múz a Kominárik príbehom so silným sociálnym motívom. Ten sa napokon v rozmanitých variáciách vinie celou skladateľovou tvorbou. Drámou pre výlučne mužské obsadenie je opera Billy Budd (1951). Strhujúca výpoveď o nadčasovom spore dobra a zla, o komplikovanosti medziľudských vzťahov, je zasadená do uzavretého priestoru anglickej vojnovej lode. Konflikt dvoch životných princípov personifikuje na jednej strane senzitívny a priateľský Billy, na druhej nenávistný a intrigánsky veliteľ John Claggart. Popri intenzívnej dráme a psychologickej kresbe charakterov sa hudba opäť, ako v Grimesovi, inšpiruje morom. Prostredím, ktoré aj Brittena formovalo. Škoda, že sa s týmto humanizmom nasiaknutým dielom dosiaľ slovenské divadlá nepopasovali.

Vtedajšiu pohotovosť si môžeme len závidieť

Z iného sveta, z prostredia renesančného Anglicka pochádza Gloriana (1953, Londýn), skomponovaná pri príležitosti korunovácie kráľovnej Alžbety II. Nedávna česká premiéra v pražskom Národnom divadle v réžii Jiřího Heřmana vzbudila mimoriadny ohlas a vo februári sa nakrátko vracia na scénu.

Po výpravnej Gloriane sa Britten znova vracia ku komornej forme. Vzniká ďalšia geniálna partitúra pre 13-členný orchester a sedem sólistov, z ktorých dve roly sú určené deťom. Uťahovanie skrutky je inšpirované novelou Henryho Jamesa a odohráva sa na anglickom vidieku v polovici 19. storočia. Opäť uzavretý priestor, opäť konflikt dobra a zla, opäť deti v centre záujmu. Navyše, s mysticko-hororovým podtextom v podobe zlých duchov bývalého sluhu a guvernantky.

Pestrosť Brittenom spracovaných tém rozmnožuje odvážny cieľ preniesť čarovnú atmosféru Shakespearovej komédie Sen noci svätojánskej do tónov opery. Originálny nie je iba zvukomalebný, emotívny, mierne atonálny jazyk, ale aj obsadenie postáv činohercom (Puck), kontratenorom (Oberon) a náhrada miešaného zboru chlapčenským. Hudba sleduje meniacu sa atmosféru obrazov, ilustruje éterickosť víl a škriatkov, romanticky podfarbuje výstupy mileneckých párov, zemito zasa scény ľudových remeselníkov. Necelé dva roky po premiére na Brittenovom festivale v Aldeburghu naštudovala Sen noci svätojánskej Opera SND (1962). Pohotovosť vtedajšej dramaturgie môžeme len závidieť.

Len poznámka pod čiarou

Skôr ako Britten uzavrel javiskovú tvorbu, napísal cirkevné alegórie a pôvodne televíznu operu Owen Wingrave. Smrť v Benátkach je jedinečný opus, skomponovaný podľa rovnomennej novely Thomasa Manna. Je bodkou za tvorbou a premiéra roku 1973 sa odohrala bez účasti ťažko chorého skladateľa. Príbeh starnúceho, ovdoveného spisovateľa Aschenbacha, hľadajúceho v talianskom meste nový zdroj inšpirácií, úzko súvisí s Brittenovým životom a filozoficko-meditatívnym posolstvom jeho tvorby. Aschenbach našiel zmysel života v poľskom tínedžerovi Tadziovi (tanečná postava), zosobnení antickej krásy. Sám kráča v ústrety smrti v epidémiou zachvátených Benátkach. Spisba Benjamina Brittena je oveľa širšia, ako vyslovil tento portrétik, zameraný na javiskovú tvorbu. Storočnica zmobilizovala aj životopiscov. Dve nové, odlišne poňaté biografie vyšli z pier Paula Kildeu a Neila Powella. „Brittenova osobnosť je oveľa zaujímavejšia, než dáke v náznakoch jeho diel prezentované sexuálne preferencie,“ píše Kildea. A filmár Tony Palmer dodáva, že jeho homosexualita je len „poznámkou pod čiarou v širšom kontexte Brittenovho života“. Tiež vďaka nemu opera chytá za srdcia aj naďalej.