Plávanie proti prúdu
Voľakedy dávno, keď sa ešte informácie získavali z kníh, som sa v jednej z nich dočítal, ako Periklés požiadal svoju ženu, aby dohovorila ich synovi, že sa má trochu krotiť, lebo si neuvedomuje, akú má veľkú moc. Keď sa manželka podivila, akúže moc môže mať malý chlapec, vysvetlil jej: On rozkazuje tebe, ty rozkazuješ mne, ja rozkazujem Aténam a Atény vládnu svetu.
Dobre? V pohode
Periklovo upozornenie mi prišlo na rozum, keď som počul, akú slovenčinu používajú mladí redaktori v komerčných médiách. Voľakedy Slováci na otázku, ako sa cítia, odpovedali, že dobre, alebo že je všetko v poriadku. Teraz sú všetci v pohode. Voľakedy, hoci to nebola vždy pravda, záviselo od nich, ako sa rozhodnú. Dnes je to už len na nich. Voľakedy sa redaktori v rozhlase lúčili s poslucháčmi s tým, že im želali príjemný zvyšok dňa. Dnes im veselo odkážu: Majte pekný deň. Hovoria tak, lebo tak počujú hovoriť iných. Nik si neláme hlavu, či je to celkom po slovensky. Máme demokraciu, každý si môže robiť, čo chce a hovoriť, ako chce. A aspoň v prípade jazyka je to aj pravda. Jazyk sa nedá zviazať do nemenných pravidiel, musí žiť a meniť sa. Trochu pozornosti si však zaslúži.´
Preto by som chcel na Periklovo upozornenie upozorniť mladých prekladateľov. Najmä z angličtiny. Keď prekladajú rôzne filmy, sitkomy a seriály, mali by trochu myslieť na to, že ich slovenčinu počujú tisícky mladých Slovákov a opakujú ju po nich. Pre komerčné televízie je táto audiovizuálna produkcia len vyplnením vysielacieho času medzi reklamami, a tak sa k nej aj správajú. Za preklady sa usilujú zaplatiť čo najmenej a pokojne ich dávajú robiť aj začínajúcim prekladateľom. A tí potom nestrávené slovné spojenia z cudzieho jazyka prenášajú do slovenčiny v doslovnom preklade.
Dobre, že o nás sliepky veľa nevedia
Žijeme v globalizovanom svete a spravodlivo treba priznať, že podobné móresy panujú všade. Pred pár dňami som videl dokumentárny film BBC o sliepkach. Aj pri turistickej znalosti angličtiny sa človek dozvie, že v tom jazyku namiesto miliardy často používajú bilión. Český prekladateľ to však pokojne prekladal ako bilión, hoci v Čechách a vo zvyšku Európy je bilión niečo iné ako miliarda. Netrklo ho ani to, keď komentátor povedal, že na zemi žije sedem biliónov ľudí, ale sliepok je raz toľko. Štatistikov desí už predstava, že by nás pri dnešnom populačnom raste mohlo byť o pár desiatok rokov raz toľko, ale prekladateľa, redaktora a potom aj českého komentátora pri práci vôbec nerušilo, že nás už teraz je tisíckrát viac.
Briti, ktorí vedia natočiť inteligentný a zábavný dokument aj o domácich sliepkach, nás upozornili ešte na jednu vec. Skonštatovali, že sliepky sa učia veľmi rýchlo a reči o ich príslovečnej hlúposti vyplývajú z toho, že hoci s nimi žijeme, nič o nich nevieme. Keď skúmali, koľko z vrodených inštinktov si zachovali domestikované sliepky, zistili, že živého dravého vtáka sa báli, ale vypchatej líšky nie. Trik experimentátorov sliepky prehliadli. My sme tiež obklopení takýmito vypreparovanými atrapami skutočného života v podobe filmov, telenoviel, zábavných relácií a reklám, ale keď sa urobí prieskum sledovanosti, vyjde z neho, že ich pozeráme oveľa radšej ako diskusie o vážnych problémoch a hodnotné umelecké či dokumentárne filmy. Možno máme šťastie, že sliepky žijú s nami, ale tiež o nás nevedia nič. Inakšie by sme sa museli pred nimi občas hanbiť.
Faux pas v parlamente
S cudzími slovami boli vždy problémy. O tom, ako ich používali funkcionári bývalého režimu, ktorí sa nechválili svojou vzdelanosťou, ale robotníckym pôvodom, kolovalo plno vtipov. Ale časy sa zase až tak nezmenili. Pred pár mesiacmi bol v našom parlamente veľmi populárny výraz faux pas. Niektorí poslanci ho používali aj v takých prípadoch a súvislostiach, kde to vôbec nebolo namieste. Vznikal dojem, že si pod tým predstavujú nejakú neprístojnosť alebo hlúposť. Pri ich intelektuálnom a jazykovom vybavení diváci tŕpli, čo je to podľa nich tá „fopa“. A pri našej príslovečnej tolerancii k ľudským slabostiam redaktorovi z televízie skôr alebo neskôr povedia: Jano už je taký, vždy tresne nejakú fopu.
Hlas ľudu – hlas boží
V tejto súvislosti nám mimovoľne príde na rozum príslovie, že čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi. A keďže vieme, že hlas ľudu je hlas boží, ľudu sa toleruje to, čo sa netoleruje pánom z parlamentu. Väčšina nášho obyvateľstva chodí nakupovať do kerfuru, hoci je to francúzska obchodná sieť a má francúzsky názov Carrefoure, ktorý sa vyslovuje carfur. Podobne známu taliansku značku výrobkov pre deti Chico u nás takmer všetci vyslovujú ako čiko, hoci to má znieť kiko. Pamätám sa, ako som si pred rokmi objednal čincano a čašník ma opravil, že zrejme chcem činžano. Povedal som mu, že aj tak chcem čincano, lebo mňa zhodou okolností platia za to, aby som vedel, ako sa cinzano vysloví. Nepresvedčil som ho, bral ma len ako zákazníka, ktorý otravuje a ponúkal činžano ďalej. Mal pravdu, jeho úlohou bolo priniesť cinzano a nerozliať ho, nie vedieť, ako sa vyslovuje.
Horšie je, keď si so správnou výslovnosťou nedajú robotu ani tí, ktorí sú za to platení. Pre čiko a kerfur nemôžeme buzerovať všetkých kupujúcich, ale keď redaktor slovenskej televízie po dvoch dňoch v Aquile, kam prišiel kvôli zemetraseniu, stále vyslovuje meno mesta ako akila, hoci ho cez deň iste počul okolo seba vysloviť správne aj tisíckrát, to už je lajdáctvo.
Piccolo sem, piccolo tam
V jazyku to funguje takto. Ľudová etymológia ak odborný termín nám prezrádza, že jazyky preberajú výrazy z iných jazykov oveľa viac v dennom styku, podľa počutia, nie podľa pravidiel gramatiky. Obvyklé je, že s vecou preberieme z inej krajiny a iného jazyka do toho svojho aj jej názov. To je aj prípad kávy. Prišla k nám od Arabov a Turkov spolu s menom. Niekedy však jazyky prejavia nečakanú tvorivosť. Tak vzniklo u nás pomenovanie malej silnej kávy pikolo. Nevedno, odkiaľ sa vzalo, lebo je to talianske slovo, ale v súvislosti s kávou sa v Taliansku vôbec nepoužíva. Taliani si pýtajú len caffe?, lebo to je pre nich automaticky espresso, ktoré sa tiež občas použije, ale skôr v zahraničí ako v Taliansku. Piccolo znamená v taliančine malý, preto u nás kávu, kde je menej vody, tak niekto pomenoval a s prekvapujúcou rýchlosťou si ten výraz osvojili čašníci po celom Slovensku. Jazykovo to veľmi nesedí, ale vecne áno. U nás sa espresso berie ako spôsob výroby kávy, nie množstvo vody, ktorej môžu byť aj dve deci. Pre menšiu šálku sme si preto vymysleli meno pikolo.
Idiomy a idiotizmy
Jazyky sa menia a nedbajú vždy na dodržiavanie jazykových zákonov. Platí to aj o angličtine, o ktorej sami jazykovedci hovoria, že je to jazyk, ktorý nemá logiku. Preto mohol G. B. Shaw poznamenať, že Briti a Američania sú dva bratské národy, ktoré rozdeľuje spoločný jazyk. Steven Pinker, príslušník bratského národa, ktorý angličtinu rozvíjal po svojom natoľko, že mnohí Briti jeho jazyk za angličtinu ani nepokladajú, však pripomína, že všetky jazyky vo svojej nekonečnej vyjadrovacej schopnosti používajú dva triky: slová a pravidlá. Je známe, že anglické slová majú oveľa viac významov ako naše, čo sa výborne hodí na slovné hračky, ale spôsobuje bolenie hlavy pri preklade do slovenčiny.
Podobne je to aj s idiomatickými výrazmi, ktorými tiež oplýva, a keď sa taký výraz dostane do názvu knihy alebo filmu, vzniká takmer neriešiteľný problém. Doslova preložené anglické idiómy môžu v slovenčine vyznieť ako idiotizmy. A nielen pri angličtine. Keď ho prekladateľ vyrieši zle, čitateľov alebo divákov celkom pomýli, ako sa to stalo napríklad v prípade Ozpetekovho filmu, ktorý poznáme pod názvom Ignoranti. Ozpetek je Turek, ale filmy nakrúca v Taliansku. V talianskom origináli názov jeho filmu znie Fate ignoranti, čo sa dá preložiť ako Nevedomé víly, alebo aj Sudičky. Vo filme sa tak podpísali neznámi darcovia na obraz, ktorý našla manželka po nečakanej manželovej smrti v jeho pozostalosti. Tuší za tým skrytú časť jeho života, možno aj milenku. Hľadá tajomných darcov i milenku, aby zistila, že tou milenkou je muž. Nevedomé víly sú skupinou milých a zábavných homosexuálov, no tvorcovia názvu filmu ich nazvali Ignoranti. Divák potom stál pred otázkou, či sú ignoranti vtipní homosexuáli, ale niekto iný.
Gramatika u nás nezarába
Panuje presvedčenie, že prekladateľ sa musí dobre naučiť cudzí jazyk. Lenže to je len polovica pravdy. Treba sa učiť aj slovenčinu. Vieme, že štúdium jazyka je ako plávanie proti prúdu, keď prestaneme plávať, nezostaneme na mieste, ale ideme späť. Keď si jazyk neobrábame, splanie nám. Nedávno ma prekvapilo, keď som v jednom seriáli počul herečku z Národného divadla povedať: A vy ste to videla? Iste si to ani neuvedomila, lebo dabing sa robí rovnako narýchlo ako preklad a nik nemal čas upravovať, čo tam napísal prekladateľ. Čas sú peniaze a gramatika nezarába.
Tak sa ponáhľame, že o pár rokov si už nikto nespomenie, že po slovensky sa to nevyslovuje nigdo. Najlepšie je, že túto falošnú zvukovú asimiláciu pochytili od Slovákov aj slovenskí politici maďarskej národnosti, ktorí sú inak na otázku asimilácie veľmi citliví. Až tak, že keď sa s koaličnými partnermi na niečom konečne zhodnú, tak to označia bez asimilácie za shodu. Čo už je krkolomná výslovnosť aj pre Slovákov. U nich sa to dá vysvetliť maďarskou fonetikou. U Slovákov asi chudobou. Nielen duševnou. Dobrej slovenčiny sa ťažko dočkáme od nášho najväčšieho Slováka, lebo ten má iné starosti. Ako vieme, je celkom nemajetný, a tak musí zháňať niekoho, kto by mu požičal aspoň nejaké Bentley, aby sa dostal do práce.
S úctou ku každému slovu
Ako mladého asistenta ma požiadal Alexander Matuška, aby som preložil prednášku, ktorú mal povedať po taliansky. Hoci som to robil s talianskym kolegom, niektoré formulácie vyznievali v taliančine neprirodzene. Povedal som mu o našich ťažkostiach a opýtal som sa ho, či stále trvá na každom zvrate. Rozhodil rukami a povedal, že musí, lebo okrem slov nič iné k dispozícii nemá. Odvtedy si pamätám, že predpokladom dobrého vyjadrovania je úcta ku každému slovu.
Oveľa neskôr mi to potvrdil kolega Valér Mikula, keď som čítal jeho neúprosnú, ale vtipnú kritiku práve vydaného slovenského románu, v ktorom sa napísalo veľa slov, ale málo sa povedalo. Zo žartu som si ho vtedy nazval Malér Vikula, lebo tá jeho kritika bola pre autora románu malérom, ale čítala sa oveľa lepšie ako kritizovaný román.
Rovnako ako doslovné preklady z iných jazykov. K dobrej slovenčine sa nedopracujeme príkazmi, ale isté pravidlá treba dodržiavať, hoci ide len o maličkosti. Nemusíme o svojom jazyku s pátosom tvrdiť, že je to náš národný poklad a keď nám naň niekto siahne, hneď nasadneme do tankoch. Stačí, keď si občas zopakujeme pravidlá slovenského pravopisu.
František Hruška (67)
Je absolventom Filozofickej fakulty UK. Ako doktorand študoval v Pise. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve. Niekoľko rokov aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Celý čas však zostával pracovníkom Katedry romanistiky na FiF UK, ktorú viac rokov viedol. Ako literárny historik a prekladateľ sa venuje talianskej literatúre, dejinám a kultúre.