Miznutie mien
Pred niekoľkými mesiacmi som od môjho menovca, ktorého som nikdy osobne nestretol, dostal mail. Osočoval ma v ňom za to, že mu na internete "obsadzujem meno".
Šokovalo ma, že niekto, kto má drzosť osopiť sa na úplne cudzieho človeka, sa volá ako ja a nikdy som na ten mail neodpovedal. Podľa Databázy vlastných mien a názvov lokalít Slovenska som zistil, že u nás žije približne dvetisíc ľudí s rovnakým priezviskom, ako mám ja. Polovicu z tohto počtu tvoria ženy, takže zostáva asi tisíc mužov. Ak by som aj odhliadol od svojho pomerne frekventovaného krstného mena, je jasné, že v kalendári nie je ďalších deväťsto deväťdesiatdeväť mužských mien. Slovné spojenie „obsadiť meno“ je v tejto súvislosti veľmi presné. V sieti, ktorá stále viac obopína náš svet, sa z možnosti ponechať si vlastné meno stáva luxus.
Tvoje meno je Martinko Klingáčik!
Môj menovec vychádzal z psychologickej predstavy, že s menom sa človek narodí a že toto meno je súčasťou jeho identity po celý život. Zobrať niekomu meno v tomto zmysle znamená obrať ho o seba samého. Počas druhej svetovej vojny, v koncentračných táboroch mená väzňov nahrádzali čísla. Len čo sa meno väzňa zapísalo do záznamov, prestalo sa používať a na predlaktie väzňa sa vytetovalo poradové číslo. Bol za tým zámer ukázať človeku, že nič neznamená. Mať meno znamenalo vedieť kto som, kam alebo ku komu patrím. Číslo bolo neutrálnou premennou, za ktorou mohol byť ktokoľvek alebo čokoľvek. Umožňovalo jednej skupine ľudí narábať s inými ľuďmi ako s vecami. Mať meno, aspoň v našej modernej kultúre, znamená mať identitu. Ešte stále, keď sa stretneme s niekým cudzím, najskôr sa mu predstavíme, až potom hovoríme o sebe a najmä, ak poznáme niekoho po mene, už pre nás cudzí nie je.
Poznať niečie meno kedysi znamenalo aj vedieť o niekom, čo je zač. Podobu tejto zvláštnej moci sme spoznali ešte ako deti. Všetci si pamätáme rozprávku o Martinkovi Klingáčikovi, ktorý s obľubou hrozil svojím inkognitom: Ak uhádneš moje meno nechcem ťa, ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa. V tejto rozkošnej rozprávke sa priadka odmietne vydať za škriatka, ktorý ju naučil priasť zlatú priadzu. Aby sa vyhla svojmu neblahému osudu, musí uhádnuť jeho meno. Keď mladé dievča v osudnom momente zo seba vyhŕkne: Tvoje meno je Martinko Klingáčik, zlý škriatok sa prepadne pod zem a priadka je slobodná. Táto rozprávka hovorí o moci označovať osoby a veci ich pravým menom, prevedené do roviny bežného jazyka, o moci pravdy.
Meno ako značka bez významu
Vlastné meno, tak ako ho poznáme a používame dnes, je pomerne nový vynález. Zavedenie matrík sa ustanovilo až v šestnástom storočí Tridentským koncilom. Pričom povinnosť doplniť krstné mená priezviskami sa zaviedla až za cisára Jozefa II. v osemnástom storočí, keď sa občan stal dôležitým činiteľom pre štátnu pokladnicu. Krstné mená boli pre našich predkov dlhý čas najdôležitejším a často jediným pomenovaním osôb. Dôvodom doplnenia krstného mena priezviskom bolo presnejšie označenie osôb. Priezviská tvorili rôzne obmeny mien otca, matky, remesiel, domova alebo vlasti. Tento spôsob utvárania priezvisk je aj dôvodom toho, že dnes sa medzi obyvateľstvom priezviská často opakujú, bez toho, že by boli dôkazom príslušnosti k rovnakému rodu. Priezvisko sa používalo výlučne v styku s verejnosťou a to isté meno mohlo vzniknúť na rôznych miestach a z rozličných príčin. Napríklad priezvisko Kráľ môže pochádzať od predka, ktorý sa na kráľa podobal, mal na dome zavesený obraz kráľa, bol kráľom lukostrelcov, poľovníkov či karnevalu alebo sa živil čistením kanálov (rex cloacarum – kráľ záchodov).
Problematikou vlastných mien sa zaoberá onomastika, ktorá je dnes súčasťou jazykovedy. Tento odbor kedysi sprevádzala neistota a jeho chápanie sa preto v minulosti rôznilo. Najskôr bola onomastika považovaná za pomocnú vedu historickú, neskôr topografickú, v USA za sociologickú a vo Francúzsku dokonca za estetickú. V súčasnosti sa najdiskutovanejšia otázka teoretickej onomastiky týka významovej stránky vlastných mien. Logickí sémantici, ktorí vychádzajú z millovskej tradície, zastávajú názor, že vlastné meno je značka bez významu, etiketa, ktorú v našej mysli spájame s predstavou pomenovaného predmetu. Vlastné mená podľa nich neobsahujú nič, čo by definovalo pomenovaný predmet. Inak k vlastnému menu pristupuje deskripčná teória, podľa ktorej sa vlastné meno spája s množinou informácií o predmete. Táto množina definuje význam vlastného mena, ktorý však nepatrí k pomenovanému predmetu, ale k nášmu vedeniu o tomto predmete.
Mená v našej kultúre však nachádzame aj mimo osobných a inštitucionálnych vzťahov. Kedysi, keď človek vlastnil menej vecí ako dnes, vedelo sa, kto vie ušiť dobré topánky alebo vyrobiť hodiny. Meno remeselníka, teda to, čo sa dnes považuje za značku, bolo kedysi vnímané, ako záruka kvality. Človek vedel, koho má vyhľadať alebo čie služby má odporúčať iným. Keď sa zvyšovaním spoločenských nárokov tento bezprostredný vzťah narušil, z mena sa stala značka symbolizujúca životný štýl a sociálny status. V našej dobe, keď sa produkcia stále viac zvyšuje, meno ako záruka kvality už stratilo svoj význam.
Moc anonymu
Naznačil som niektoré vzťahy a otázky, ktoré s menami súvisia. Pokúsim sa teraz ukázať aj niektoré podoby ich miznutí. Najskôr sú to miznutia prirodzené. Napríklad miznutie určitých krstných mien. Krstné mená, tak ako všetko, podliehajú móde. V mojej generácii, ktorú demografi nazývajú Husákove deti, sa to len tak hemží biblickými menami ako Peter, Michal alebo Marek. V generácii po nás, keď došlo k uvoľneniu spoločenského režimu, sa stali frekventovanejšie starozákonné mená ako Jakub, Dávid alebo Sára. Keď sa prejdeme po cintoríne, na náhrobkoch čítame krstné mená, ktoré sa nepoužívajú už celé generácie. Priezviská, tiež prechádzali zmenami, aj keď tieto zmeny obyčajne neboli prirodzeného, ale spoločenského charakteru, ako poslovenčenie priezviska alebo nútená strata aristokratického ypsilonu za vlády ľudovej demokracie.
Potom sú to dobrovoľné miznutia, inšpirované mocou inkognita. Ak nikto nepozná naše meno, ak ho dobre utajíme, máme pocit, že môžeme hovoriť a konať bez zábran alebo aspoň oveľa slobodnejšie. Anonym až do chvíle odhalenia totiž nenesie zodpovednosť za svoje skutky či slová. Jedným z prejavov tejto moci boli kedysi časté anonymné udania, ktorých prejavom do jedenásteho septembra boli aj volania pred písomkou, že v škole je bomba. Od objavenia sa terorizmu, nás len máločo napĺňa väčšími obavami než neobmedzená moc tohto anonymného hlasu alebo zahalenej tváre, ktorá sa striedavo ukazuje na oboch stranách každej barikády.
Pseudonym dáva slobodu
Dobrovoľnou podobou tohto miznutia sú aj pseudonymy a heteronymy. Pseudonym nám dáva slobodu povedať niečo, akoby sme boli niekým iným. Nezáleží na tom, či vieme, že za vymysleným menom sa skrýva skutočné meno a či toto meno poznáme, alebo sa k vymyslenému menu pokúšame priradiť konkrétnu predstavu človeka X. Pseudonymy sú však na rozdiel od anonymov konštruktívne, a tak sú obľúbeným útočiskom umelcov a v niektorých obdobiach aj vedcov či filozofov. Vieme síce, že Stendhal sa vlastným menom volal Henri Beyle a že Kierkegaard podpisoval niektoré svoje knihy ako Constantin Constantius, existujú však aj pseudonymy ako Bourbaki, kde sa pod jedným pseudonymom ukrýva celá skupina. Pseudonym na rozdiel od anonymu otvára priestor, kde sa môže utvoriť celkom iná identita hovoriaceho, než tá, ktorú mu dáva vlastné meno. Vyhrotenou podobou tohto utvárania nových ja sú heteronymy. Heteronymy nie sú pseudonymami, za ktorými by sa dalo nájsť meno autora, ale mená, ktoré majú svoju vlastnú, jedinečnú existenciu.
Vynálezca heteronymov Fernando Pessoa dal svojim výtvorom nielen dielo, ale aj životopis a konkrétnu fyzickú podobu. Tí, čo píšu knihy pod heteronymom, publikujú básne a kritiky, niektorí z nich sa medzi sebou dokonca poznajú. Vytváranie týchto fiktívnych autorov, však nie je iba literárnym experimentom. Ukázalo sa totiž, že ak označíme určité texty heteronymami a ak sú tieto texty natoľko jedinečné, že bude možné o nich povedať „toto napísal ten a ten“ alebo „ten a ten je tohto autorom“, dostane sa im v určitej komunite alebo spoločnosti rovnaký status, ako majú texty podpísané vlastným menom.
Meno je obsadené miesto
Na rovnakej báze funguje aj internet. Napadlo mi to vďaka dobre mienenej výčitke jednej novinárky. Najskôr mi od nej prišiel mail, v ktorom ma oslovila, či by som nenapísal článok a keďže som mal naponáhlo, odpovedal som jej veľmi stručne, že áno. V ďalšom maili ma preto upozornila na to, či som si všimol módu, že ľudia vrátane vysokoškolských učiteľov sa v mailoch prestali oslovovať, čo bol práve môj prípad. Zamrzelo ma to. Mailová komunikácia dnes nahradila korešpondenciu a každý list by sa mal začínať oslovením, minimálne z toho dôvodu, aby sa dostal do rúk tomu, komu je určený a pokiaľ nevypisujeme anonymy, automaticky sa pod list aj podpisujeme. V mojej odpovedi chýbalo jedno aj druhé. Nie náhodou je jedno aj druhé vlastné meno.
Každé meno, s ktorým sa vo virtuálnom priestore internetu stretávame, má povahu blízku heteronymu. Je jedno, či pôvodne išlo o vlastné meno, alebo pseudonym. Internet neumožňuje rozlišovať tieto odchýlky, je totiž sieťou, kde meno predstavuje iba určité pole, uzol, pozíciu, v ktorej sa na chvíľu ocitáme. Meno je obsadené miesto, kde sa ďalší užívateľ už nemôže registrovať. Sieť je tak priestorom vzájomnej anonymity a kontroly. Zatiaľ sa iba učíme tejto hre identít a nevieme odhadnúť, kam nás zavedie. Sme na začiatku celkom novej skúsenosti a zatiaľ len skúšame nájsť jej hranice. Raz možno budeme svedkami toho, že vlastné mená z tohto priestoru úplne zmiznú. Možno nie len z neho.
Použitá literatúra: Peter Ďurčo a kol.: Databáza vlastných mien a názvov lokalít na Slovensku. Podklady k projektu: Copernicus Programme, project COP-58: ONOMASTICA–COPERNICUS DATABASE. CD ROM. Paris: ELRA – 1998. Jiří Černý, Jan Holeš: Sémiotika. Praha: Portál 2004. Vincent Blanár: Pragmatickolingvistické metódy a problematika v onomatistike. In: Jazykovedný časopis roč. 55, č. 1/2004.
Marek Debnár (1979)
Filozofiu vyštudoval na FiF UK v Bratislave. Dva roky študoval na Jagelonskej univerzite v Krakove, ďalšie dva na Karlovej univerzite v Prahe. V súčasnosti je doktorandom prof. Miroslava Marcelliho (FiF UK Bratislava). Absolvoval študijné pobyty v Slovinsku a vo Francúzsku. Zaoberá sa problematikou subjektu autora v perspektívach filozofie a semiotiky. Publikuje v časopisoch Anthropos, Filozofia, Romboid a v periodickej tlači. Popri odborných textoch sa venuje aj poézii.