Prerábaj a panuj

Ako na Východe, tak na Západe
Po roku 1989 nastúpili krajiny, ktoré kedysi budovali magistrálu do svetlejších zajtrajškov, hrboľatú cestu transformácie. Politik označil paneláky za králikárne, socrealistické sochárske obludnosti zborili, námestia a ulice premenovali. Spustila sa ozajstná prestavba. Spustila sa a trvá dodnes.

Žijeme vo svete, v ktorom údajne všetko so všetkým súvisí. Príklad: porazíme fašistov, ale nacisti prežijú, prežije ich ideológia, a svet sa stane opäť o čosi nebezpečnejším ako včera. Rozprášime komunistov na Východe, no medzitým na Západe vypukne socialistická záhaľka. Ukazuje sa, že svety oddelené železnou oponou neboli až tak dramaticky oddelené a fungovali vlastne ako spojené nádoby. Zrejme takto nejako sa dostal aj fenomén vlečúcej sa prestavby na Západ a odtiaľ potom, po rokoch, reklamou vylepšený, späť na Východ.

Rekonštrukcia prebieha dnes všade, v každom kúte, v Amsterdame rovnako ako v Budapešti. Zbúral sa Berlínsky múr a s ním akoby sa zborila aj jedna zápecnícka epocha. Zápecnícka, čiže aj pokojná. Svetom sa rozlieha húževnatý hluk stavebných prác: ktosi kdesi rozhodol, že bez oddychu musíme developovať. Taká Bratislava o developerskom boome čosi vie. Pred očami nám rastie architektúra nového sveta a jeden nadobúda dojem, že za tým všetkým sa neskrývajú chamtivosť a bezohľadnosť, ale demokratická sloboda podnikania podopretá spoločensky prospešným úmyslom.

Isto nejeden starší čitateľ týchto riadkov si pamätá filmy ako Panelstory Věry Chytilovej alebo Zítra to roztočíme, drahoušku…! režiséra Petra Schulhoffa, zábery sídliska, na ktorom vládne bezbrehý neporiadok a špina. Nové, no už zničené telefónne búdky, voľne pohodené stavebné materiály, prístroje a nástroje, mláky, kopy piesku a blatisté pásma sa vtedy považovali za metaforu socialistického hospodárenia. Zdá sa, že to bol omyl. Neporiadok, chaos a hluk zostali. Akurát plnenie päťročného plánu vystriedalo napĺňanie developerských peňaženiek.

Záhada autobusovej zastávky
Na to, že z obrazovky na nás denne pršia „skutočnostné“ relácie, v ktorých sa producírujú šuhaji a dievky s intelektuálnym obzorom troglodyta, sme si už za tých dvadsať rokov slobody myslenia stihli zvyknúť. Teraz si zvykáme nielen na relácie o zdravom stravovaní a rýchlokvasenom kulinárstve, ale najmä na šou, ktoré nás majú inšpirovať k rekonštrukcii bytu či domu.
Spočiatku sa mi celkom pozdávalo, že zábavnému priemyslu leží na srdci otázka kultúrneho bývania. Neskôr som však pojal isté podozrenie, či všetky rekonštrukcie a vylepšenia sú nevyhnutné a či tu nejde o niečo celkom iné.

Onú pochybnosť vo mne spustila obyčajná autobusová zastávka. Sčista-jasna jedného dňa vyrástla uprostred chodníka. Ale tak nešikovne, že chodci kvôli nej museli zostupovať do cyklistickej dráhy. Aby som to spresnil: zastávku od vozovky delí spomínaná dráha pre cyklistov a pás trávnika; nechápal som, prečo zastávku postavili do cesty tak, aby chodci museli zostupovať do cyklistickej dráhy? Túto absurdnosť si asi všimol niekto kompetentný, pretože po pár týždňoch zastávka zmizla. O mesiac však bola späť. Tentoraz však posunutá o pol metra. Zastávka nie je ten najhorší prípad, jestvujú aj väčšie stavby. Napríklad viadukty, ktoré sa skôr z nejakého grantu ako z nejakého dôvodu postavia, a potom sa zas po niekoľkých rokoch opäť z nejakého grantu, a nie z dôvodu, zbúrajú.

Priznám sa, že prestávam rozumiem takýmto „udalostiam“. Asi už nepatrím do tohto sveta. Azda preto si kladiem otázky hodné trubiroha a azda preto na ne nachádzam prijednoduché odpovede.

Práca pre prácu
Jedna z mojich jednoduchých odpovedí znie, že stavia a búra sa najmä preto, aby sa robilo. Aby sa práca ako taká udržiavala pri živote. Samozrejme, nie bez zisku.

Premnožujeme sa, je nás viac, darmo sa hovorí, že Európa vymiera. Je nás viac, a preto sa musí vymyslieť aj nejaká práca. Možno je to ilúzia, ale mne sa zdá, že kedysi sa búralo a rekonštruovalo, lebo to bolo nevyhnutné. Kedysi veci starli pomalšie: dnes akoby sa starnutie predmetov akosi urýchľovalo.

Vyrastal som v režime, v ktorom sa nieže nepochybovalo o význame práce, ale práca sa stala priam predmetom večnej oslavy. Tá oslava mnohých natoľko strhla (často aj zo stoličky), že zabudli aj pracovať. Namýšľali sme si, že na Západe je to inak; akosi sme boli presvedčení, že tam sa práca nielen lepšie odmeňuje, ale má aj zmysel. Z tohto omylu človeka rýchlo vyvedie napríklad letmý pohľad na smetisko, kde uvidí celkom nové, málo opotrebované predmety. Zákonite v ňom potom vyvstane otázka, či sa ten tovar vyrába preto a tak, aby sa mohol čo najskôr, po vypršaní záruky, vyhodiť? A tí, čo si ten tovar kupujú, pracujú preto, aby potom mohli produkovať ďalšie haldy odpadkov? Toto je kolobeh nášho života? Asi áno. Nezáleží na tom, čo máme a čo vyhadzujeme; ide už len o to, aby sme pracovali a nakupovali. Ak si nekúpim nový televízor, lebo ten starý spred troch rokov mi ešte stále dobre funguje, prispievam tým k spomaleniu ekonomického vývoja? Asi áno, asi som málo uvedomelý občan civilizácie a kvôli takým ako ja sa potom musí vytvárať viac pracovných príležitostí, ktoré povedú k zvýšeniu produkcie často nepotrebného tovaru. A takto rastú i smetiská s predčasne „penzionovaným“ tovarom.

Pokojná budúcnosť? Ani náhodou
Isto poznáte uštipačnú alegóriu o „klame rozbitého okna“. Vymyslel ju pred zhruba pol druha storočím satiricky značne nadaný francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat. Bastiat hovorí o majiteľovi obchodu, ktorému nejaký výrastok rozbije okno. Ľudia kupca spočiatku ľutujú, no potom si povedia, že vďaka rozbitému oknu prišiel sklár k práci a za zarobené peniaze si kúpi chlieb, čo prinesie zisk pekárovi a ten zasa, keď si kúpi obuv, dá zarobiť obuvníkovi a takto pekne ďalej. Výtržník teda nie je vandal, ale dobrodinec, veď stimuluje ekonomický vývoj. Všetko by bolo v pohode, nebyť tzv. skrytých nákladov – peňazí na opravu okna. Tie totiž majiteľ obchodu mohol minúť aj inak. Napríklad tak, že si kúpi chlieb. Potom by mal chlieb aj okno, takto má len okno. Čiže onen loptoš, ktorý rozbil okno, predsa nestimuloval ekonomický vývoj.

„Tvorivé“ rozvinutie stimulačných možností „rozbitého okna“ predstavujú vojny a prírodné katastrofy. Počet ľudských obetí nehrá rolu, ide o vytvorenie pracovných, a najmä podnikateľských príležitostí pre tých, ktorí prežili. Človek je tvor činorodý, nerád ustupuje, nemiluje útlm, pretože chce len žiť, rásť, expandovať. Neviem, ako si na tom ty, ctený čitateľ, ale mne sa dnešný svet začína javiť ako preľudnené mesto, v ktorom sa čoraz častejšie a čoraz dômyselnejšie rozbíjajú okná. Nebalamuťme sa: vyhliadky na mierumilovnú, pokojnú a pohodlnú budúcnosť sú čoraz mizivejšie. A pritom sa stále oháňame tým, že v prítomnosti sa pohodlia vzdávame v prospech budúcnosti. V prospech budúceho pokoja.

Stúpenci pozitívneho myslenia sa nazdávajú, že byť tvorivý a dynamický je za každých okolností prínosné. No hej, akurát ide len o to, kto si čo predstavuje pod tvorivosťou. Napríklad taký politik si určite myslí, že je tvorivý, keď vytvorí ďalšie pracovné miesta. Či však budú zmysluplné, to ho už nezaujíma. Veď čo je utrpenie toho, komu rozbili okno, v porovnaní s množinou ľudí, ktorí zrazu prišli k zárobku?

Alegória rozbitého okna uvoľňuje, samozrejme, priestor na rozvíjanie konšpiračných teórií. A tie, ako sa traduje, môžu zaujať len tých jednoduchších a psychicky narušených. Svätá pravda. Ale či nie je oveľa šialenejšie a súčasne nenáročnejšie uveriť, že v čase míňajúcich sa surovinových zásob zmyslom vojenských konfliktov je ochrana demokratických hodnôt? Najmä v krajinách, kde ani poriadne nevedia, čo to tá západná demokracia je?

Treba uznať, že čosi pravdy bude na tvrdení, že hlavným motívom vojenského konfliktu je získavanie nových odbytísk. Najmä v čase nadprodukcie. Ešte šťastie, že dnes už aspoň na čiastočné riešenie prebytku poznáme aj iné riešenie ako ozbrojený konflikt: kult rekonštrukcií, ktorý, ak je správne dávkovaný, zaručuje stavebným firmám nekonečné pracovné príležitosti. A zisk.

Bez ideológie
Pustiť stavebných robotníkov, inštalatérov a remeselníkov do bytu, to je tiež čosi ako vojna. Človek sa musí zrazu na istý čas uskromniť, prežiť bez vodovodu a kúrenia. Tvorivosti sa medze nekladú: každý z nás sa dajako vynájde. Presne tak, ako sa ľudia vedia vynájsť vo vojnových časoch.

Okrem nefunkčného vodovodu a chladu vstupujú do hry ďalšie „vojnové“ faktory: hluk a špina. Špiny sa vždy nejako zbavíme, ale pred hlukom sa uniknúť nedá. Najmä ak si ctený čitateľ nemobilný, chorý, starý alebo jednoducho nemáš kam ísť, lebo všetci tvoji známi už pomreli a vonku je zima. Možno ma teraz budeš mať za pochábľa, ale hluk považujem za prejav teroru. Stavbárske práce pripomínajú veru vojnu. Robotníci stavebnej spoločnosti pripomínajú vojakov a vojaci, pri troške zveličenia, zamestnancov demolačnej firmy. Niektoré rekonštrukcie sú samozrejme nevyhnutné, ale o väčšine z nich, najmä v týchto neprehľadných časoch, si dovoľujem pochybovať. Už len pre tú zjavnú nadprodukciu. Myšlienok, ľudí a tovaru.

Keďže som človek jednoduchých horizontov, okrem vyššie vyjavených zjednodušení si môžem dovoliť aj ďalšie: panuje ten, kto stavia, rekonštruuje. Nezáleží na tom, či si svoje presadzuje firma alebo sused. Oboje spôsobuje hluk, špinu a chaos. Chaos niekde dočasný, niekde zas nekonečný.

Prestavba sveta sa neskončila, iná ako prechodná epocha vlastne neexistuje. Na veľkolepej, no hysterickej rekonštrukcii sa podieľajú nielen armády a tým či oným spôsobené živelné pohromy; nielen nadnárodné firmy a lokálne remeselnícke firmičky, ale aj zábavný priemysel, ktorý nás presviedča, že rekonštrukčné práce sú vlastne krásnou kratochvíľou. A suseda, ktorý by chcel cez víkendy alebo po večeroch oddychovať, čert nech ber.

Prestavba pokračuje. Hoci inak, za iných podmienok, predsa len väčšina z nás musí v mene vylepšenej budúcnosti obetovať pokoj v prítomnosti. Celkom ako kedysi. V jednom nevydarenom režime.

Peter Macsovszky (44)
Spisovateľ a prekladateľ, narodil sa v Nových Zámkoch. V roku 1992 skončil štúdium odborov slovenský jazyk – výtvarná výchova a angličtina na Pedagogickej fakulte v Nitre. Pracoval ako ošetrovateľ, redaktor (Dotyky, kultúrne prílohy týždenníkov Slovo, Hospodárske noviny a i.), učiteľ i copywriter. Je autorom próz Frustraeón (2000), Fabrikóma (2002), Tanec pochybností (2003), Lešenie a laná (2004), Klebetromán (spolu s D. Fulmekovou, 2004), Hromozvonár (2008), Mykať kostlivcami (2010). Vydal 14 básnických zbierok, z toho 3 v maďarčine. Prekladá z maďarčiny a angličtiny.