Dni hnevu

Odkedy takmer pred deväťdesiatimi rokmi v knihe Verejná mienka (Public Opinion) Walter Lippmann použil slovné spojenie „výroba súhlasu“ (the manufacture of consent), aby ho neskôr v roku 1988 rozvinuli Noam Chomsky a Edward S. Herman pri opise masovokomunikačných prostriedkov ako propagandistického nástroja korporácií, nadobudla spoločenská rezignácia na veci verejné historicky najväčšie rozmery.

Na konci s dychom
Zvlášť patologické rozmery získala pasivita práve v krajinách bývalého sovietskeho bloku. Štátna moc tu cez politické strany v priamom prepojení na finančné a mafiánske skupiny ešte stále narába s komunistickým strašiakom ako s efektívnou zbraňou proti akejkoľvek občianskej aktivite. Najmä tej, čo by sa vzpierala neoliberálnej dogme vyhlasujúcej, že voči vládnemu systému „žiadna alternatíva neexistuje“.

A tak nečudo, že pri chatrnom mediálnom pokrytí najnovších masových sociálnych vzbúr v Španielsku dostali azda najširší priestor tie hlasy, ktoré desaťtisíce až státisíce nespokojných demonštrantov všetkých generácií v každej jednej zo sedemnástich španielskych autonómnych oblastí zahrnuli do jedného vreca. Do kategórie, ktorú malátna slovenská verejnosť do veľkej miery prijala už s prepuknutím prvých sociálnych nepokojov v Grécku, kde „leniví južania“, kaviarenskí „maňanisti“, „znudení západní ľavičiari“, čo sa z dlhej chvíle „marxisticky“ vybúria na barikádach, mrhajú čas siestami či z rozmaznanosti štrajkujú, brániac tak poslušným korporatívnym pracovníkom vo vykonávaní svojej síce často nemilovanej a otrockej, ale aspoň poriadne zle platenej práce.

Mašinéria výroby súhlasu – výdatne poháňaná akumuláciou strachu, ako aj neustálym dôrazom na nutnosť akumulácie profitu – má za priamy následok, že hlboká hospodárska kríza a nevídaný rozklad donedávna aspoň ako-tak fungujúcich sociálnych väzieb sa na Slovensku stále vnímajú ako dôsledok doplácania na „tých druhých“. A spravidla na tých, ktorí v dôsledku dominového efektu sú na tom ešte horšie – či už na „lenivých južanov“, Rómov, prisťahovalcov, homosexuálov, environmentalistov, alebo odborárov. A dokonca aj na študentov (zväčša humanitných smerov), čo študujú „desať rokov parazitujúc na štátnych štipendiách“.

Tam, kde vládne apatia, hnev neprichádza. A ak predsa, mení sa na hlbokú iracionálnu nenávisť prekvitajúcu v opätovnom príklone k rasizmu, xenofóbii, homofóbii, náboženskému fundamentalizmu a nacionalizmu, ktoré poukazujú na všadeprítomného nepriateľa a vybájenú príčinu problémov. Nachádzajú ju všelikde, len nie tam, kde skutočne je – medzi politickými a ekonomickými elitami, ktoré krízu zapríčinili, a v eurocentrickom kapitalistickom svetosystéme, čo to umožnil a nechce, nemôže či nedokáže priznať, že je na konci s dychom.

Protesty čakal málokto

Masové španielske protesty, ktoré sa spustili krátko pred komunálnymi voľbami 15. mája na centrálnom madridskom uzle Puerta del Sol, aj v samotnom Španielsku čakal málokto. V celospoločenskej atmosfére takisto prevládala skepsa, apatia, únava zo systému, ktorý aj naoko socialistickej vláde umožňuje narábať s ľuďmi a ich dôstojnosťou ako s tovarom, otvorene kolaborujúc s bankármi, čo si vyplácajú astronomické bonusy zo štátnej kasy.

Drastické „vyčistenie“ barcelonského námestia Plaça de Catalunya 27. mája (s príznačnou zámienkou prípravy mesta na oslavu víťazstva futbalovej Ligy majstrov) v sebe nieslo podobné prvky fašizujúcej sa spoločnosti, na aké sme zvyknutí pri potláčaní ľudových vzbúr či „čistenia priestoru od sociálne neprispôsobivých obyvateľov“ v krajinách kolonizovaného tretieho sveta. Kolektívny hnev prepukol v každom väčšom španielskom meste prekvapujúco.

Dovtedy by sa bolo zdalo, že ľudová odpoveď na rastúcu nespokojnosť v krajine s ľavicovo orientovanou vládou, vyše 20-percentnou nezamestnanosťou a prakticky 45-percentnou nezamestnanosťou (a nezamestnateľnosťou) mladých vysokoškolských absolventov bude jednoduchá. Predpokladalo sa, že narastie vplyv a popularita príslušníkov prelatúry Opus Dei – nostalgickej idealizácie frankizmu ako obdobia „hospodárskeho zázraku“ (hoci aj za cenu najväčšieho exilu Španielov od čias zrútenia jeho koloniálnej ríše v roku 1898). Alebo vykypí námesačný nacionalizmus, reprezentovaný na jednej strane vzývaním „španielstva“ ako dedičstva kastílsko-aragónskej koruny, konkistadorstva a madridského centralizmu. Na druhej strane – „obranným nacionalizmom“ predovšetkým Katalánska a Baskicka so sklonmi premiestňovať akúkoľvek zodpovednosť za lokálnu nespokojnosť práve na centrálnu madridskú vládu. A prirodzene stúpne obviňovanie prisťahovalcov za okupáciu neexistujúcich pracovných miest, rastúcu kriminalitu či „islamizáciu“ spoločnosti. K tomu všetkému Španielsko pomerne „úspešne“ smerovalo, a nielen v ojedinelých prípadoch zle nasmerovaných výbuchov bezmocnosti.

Rozdvojené Španielsko

Koncom marca prerušili divadelné predstavenie v Barcelone náboženskí „aktivisti“ zo skupiny E-Cristians (vnášajúci do spoločnosti „minimálne kresťanské hodnoty“ tradičným bojom proti homosexuálom a reprodukčným právam žien) výkrikom „Nech žije Kristus kráľ, nech žije Franco, nech žijú Kristovi kňazi!“. A po hercoch, stvárňujúcich príbeh homosexuálnych párov, nehádzali len stoličky, ale aj slzotvorný plyn.

Prirodzene, podobný incident by sa mohol aj z obvyklej slovenskej perspektívy zdať ako bagateľ, ktorý súvisí s problematikou „na 174. mieste“ dôležitosti, keby išlo o udalosť ojedinelú. Takú, čo by nemala hlbšie spojenie s pokusmi o reinterpretáciu moderných španielskych dejín a čo by tak veľmi nepripomínala gradovanie napätia v období pred občianskou vojnou. V období, v ktorom básnik Antonio Machado nazval svoju krajinu „rozdvojeným Španielskom“ (Espaňa en dos) a ktorého rozdvojenie o polstoročie neskôr Pedro Almodóvar zironizoval uštipačnou poznámkou „na jednej strane závistlivé, na druhej netolerantné“.

S mimoriadnym pobúrením a hlasitou polemikou sa okrem iného stretlo najnovšie vydanie Španielskeho biografického slovníka. Päťdesiatzväzkové dielo vydala Kráľovská akadémia dejín Real Academia de Historia a predstavil ho kráľ Juan Carlos spolu s ministerkou kultúry Ángeles González-Sindeovou. Slovník do veľkej miery oprašuje frankistický žargón, v ktorom sa republikánska armáda bez servítky označuje ako „nepriateľská“, partizáni sú „teroristi a banditi“ a samotný Franco predstaviteľ „autoritatívneho“, teda nie „totalitného“ režimu, ktorého politický profil je vykreslený ako profil „katolíckeho, inteligentného, umierneného a odvážneho generála“.

Ak bola či je polemika aj pri podobne miernej charakteristike namieste, nedalo sa pri nej nevziať do úvahy aj fakt, že za novým vydaním biografického slovníka stojí iniciatíva bývalého španielskeho predsedu vlády José Maríu Aznara, ako potvrdil riaditeľ akadémie Gonzalo Anes.

Španielsko nie je Čile

„Aznarov“ slovník nepobúril len ľavicovo orientovanú vedeckú a odbornú obec, ale vyvolal aj vlnu odporu v širšej verejnosti. No predovšetkým vyhrotil postupne gradujúci konflikt, ktorý v čase stupňujúcich sa protestov proti Zapaterovej vláde počítal s tlakom verejnosti na jej zvrhnutie (čo sa v ultrapravicových konzervatívnych kruhoch spájalo s nádejou na politický návrat). Situácia, ktorá sa nedávno osvedčila v Čile, keď po neúspechoch stredo-ľavej koalície sa vo voľbách dostal k moci ideový nasledovník Augusta Pinocheta Sebastián Pi?era, čoho hlavnou príčinou bola politická pasivita mladých čilských (ne)voličov, sa však v Španielsku zrejme nezopakuje.

Apatiu a skepsu tam totiž nahradil entuziazmus a nádej. A to je bez ohľadu na rezignované komentáre, ktoré opisujú široko podporované spontánne protesty ako prejav nespokojnosti s koncom „gigantickej siesty“, niečo, s čím politické a ekonomické elity pevne usadené na vrcholkoch štruktúry moderného svetosystému nepočítali.

Rozhnevaní demonštranti v Španielsku, podobne ako pred nimi Gréci, Francúzi, Taliani či Portugalci, totiž tentoraz svoj hnev nenasmerovali proti sebe navzájom – proti prisťahovalcom, sociálne vylučovaným skupinám, proti osobám s inou sexuálnou orientáciou či proti odborom. A nenasmerovali ho ani proti vláde, bojujúc za „neudržateľný sociálny štát“, ako by sa zdalo unavenej Európe, zajatej v bludnom kruhu dávno nefunkčnej zastupiteľskej demokracie – v systéme, ktorého raison d'?tre je výlučne akumulácia kapitálu, „užitočnosť“ nútiaca ľudí redukovať sa na superefektívne stroje.

Pohonná látka – strach

Stroje, pre ktorých fungovanie je akákoľvek radosť z práce, medziľudská súdržnosť, krása a láska len prekážkou v nanucovanej vízii dehumanizovaného, totalitného a vraj nevyhnutného „pokroku“. Stroje, ktorých jedinou pohonnou látkou je strach. Preto neprekvapuje, že tí, ktorí zosmiešňujú rozhnevaných ľudí na námestiach, zďaleka už nie len v priestore medzi Káhirou a Madridom, často zosmiešňujú práve študentov „sporadicky využiteľných“ či „neužitočných“ humanitných vied. Označujú ich za lenivých kaviarenských tárajov, ktorí sú spolu s mnohými štátnymi zamestnancami (a „poberateľmi sociálnych dávok“) vraj v prvom rade zodpovední za spoločenský stav, keď sa mlátenie obuškami, streľba do davu, nenávisť k slabším, kriminalizácia chudoby a normalizácia inštitucionalizovaného násilia stávajú rovnakou samozrejmosťou ako v atmosfére rokov, keď sa ľudia v Európe selektovali na „užitočných“ a „neužitočných“ v gulagoch a v koncentračných táboroch.

Zopakovanie niečoho takého by si asi prial málokto z nás.

No zo súčasnej situácie je zreteľnejšie ako kedykoľvek predtým, že problém nespočíva v horizontálnom priestorovom vymedzení toho, čo vnímame ako „napravo“ alebo naľavo", ale v samotnom obsahu systému, ktorý je vertikálny.

Skutočnú demokraciu teraz!

O formulovaní požiadaviek španielskych „indignados“, rozhnevaných, musím voľky-nevoľky premýšľať vždy, keď sa na každom slovenskom rohu stretávam s unavenými, otrávenými, nespokojnými ľuďmi. Aj na Slovensku nachádzajú udalosti v Španielsku hoci slabé, ale predsa hmatateľné odozvy. Hnev, ktorý sa ešte stále väčšmi ponáša na skepsu, sa pričasto obracia proti iným znevýhodňovaným skupinám ľudí a spoločnosť vzájomne rozdeľuje.

Španielske nepokoje požadujúce „skutočnú demokraciu teraz“ (?Democracia real ya!), priniesli niečo, čo signalizovalo nový charakter sociálnych nepokojov už s vlnou vzbúr v moslimskom svete – vzájomnú solidaritu ľudí, ktorých spája spoločný strach a rovnako veľký hnev, ako aj sklamanie zo zastupiteľskej demokracie a požadovanie priamej participácie všetkých osôb na vytváraní spoločenských zmien. Medzi ne patria aj: „žena v domácnosti, ktorej práca nie je oficiálne uznaná ako práca. Osoba, ktorá podstupuje násilie za to, že má inú sexuálnu orientáciu. Živnostník, ktorý bol vysťahovaný a naďalej musí splácať hypotéku. Prisťahovalkyňa, od ktorej žiadajú papiere, aby dostala prácu, a prácu, aby dostala papiere. Študent či študentka, ktorých jedinou budúcnosťou je štipendium, ktoré mu/jej nikdy neumožní osamostatniť sa. Akákoľvek osoba, ktorú systém diskvalifikuje a snaží sa zamlčiavať jej existenciu a odsudzuje ju na zneviditeľnenie. Trhovníčka, ktorá si nedokáže zabezpečiť strechu nad hlavou. Robotníci a iní pracujúci, ktorí musia nadrábať celé hodiny nadčasu bez nároku na zaplatenie len zo strachu, aby neprišli o prácu…“

Pre daný moment nie je najpodstatnejšia odpoveď na otázku: A čo potom?, pretože proces hľadania odpovede je oveľa zaujímavejší. Môže byť aj oveľa prínosnejší ako len ďalšie direktívy akejsi potenciálnej „novej“ vlády, ktorá však funguje podľa tých istých vyčerpaných zákonitostí hierarchizovaného, centralizovaného a v zásade stavovského systému. Teraz je určite najdôležitejšie to, čo pozoroval uruguajský spisovateľ Eduardo Galeano na španielskych námestiach ponorených do vzájomných diskusií – že charakteristickú skepsu v Európe strieda entuziazmus, ktorý je základným predpokladom tvorby niečoho nového a umožňuje dúfať, že človek sa „nakoniec nemusí nevyhnutne stať súčasťou toho, čo nenávidí“.

Silvia Ruppeldtová

Vyštudovala Filmovú fakultu VŠMU a FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, v Moskve, Madride a Havane. Pracovala ako novinárka a redaktorka týždenníka Slovo so zameraním na kultúru Slovenska a Latinskú Ameriku. Je členkou o. z. Utopia, ktoré sa orientuje na otázky participatívnej demokracie či participatívneho rozpočtu, a študuje na Vyšších latinskoamerických štúdiách vo Viedni.