Horúce Španielsko

Hoci Zapatero svoju dovolenku prerušil a zvolal krízový štáb, rozhodnutia, ktoré môžu zachrániť chudokrvné španielske hospodárstvo topiace sa v problémoch, sa už dávno nedejú v Madride, ale v Bruseli. Nákup španielskych dlhopisov Centrálnou európskou bankou nakoniec dal aspoň krátky čas na vydýchnutie piatej najväčšej európskej a dvanástej svetovej ekonomike, ktorá čoraz viac pripomína pacienta na jednotke intenzívnej starostlivosti. Ak definitívne skolabuje Španielsko, „zjednotená“ Európa to neprežije.

Kto mohol, bohatol

Pred pár rokmi by podobné problémy takmer nikto nečakal. Taká írska ekonomika, ktorú ešte včera dávali kadejakí experti za vzor ostatným európskym krajinám, sa dnes zvíja v problémoch ako jedna z periférnych krajín a je zaradená medzi hanlivo označené zoskupenie PIG-S. Podobne aj španielske hospodárstvo pred spustením svetovej krízy žilo v takzvanom zdravom optimizme.

Od polovice 90. rokov malo Španielsko priemerný rast DPH 3,5 percenta, nezamestnanosť sa každoročne znižovala a kto mohol, bohatol… A hoci unáhlení internetoví diskutéri by radi videli za dnešnými španielskymi problémami socialistickú vládu José Rodrígueza Zapatera, radno pripomenúť, že súčasná španielska vláda v ekonomickej sfére iba pokračovala v rovnakej politike, akú osem rokov pred ňou rozvíjala pravicová vláda José María Aznara. V Aznarovej vláde bol za strojcu španielskeho „zázraku“ považovaný jeho kľúčový minister Rodrigo Rato, ktorý sa neskôr stal na krátko prezidentom Medzinárodného menového fondu.

A tak sa Zapaterov kabinet mohol chváliť nielen posledné tri roky pred krízou „solídnym hospodárskym rastom“, relatívne nízkou zadlženosťou krajiny, ale aj vládnymi rozpočtami bez deficitu.

Idyla sa skončila…

Lenže dlhotrvajúca idyla sa skončila, keď pred pár rokmi kasíno na Wall Streete začalo padať do červených čísel a začala sa svetová kríza, ktorú dnes už všetci dobre poznáme.
Pre Španielsko zmena svetovej paradigmy znamenala katastrofu a z dobrého rozpoloženia pozitívne naladeného obyvateľstva padlo do spoločenského pesimizmu, čo netuší (a ani neveští) nič dobré.

Stačí sa pozrieť na štatistiky evidovaných nezamestnaných tesne pred krízou a tie dnešné. Každý už pochopí, prečo niet dôvodov nielen na oslavu, ale ani na optimizmus, lebo dnes nikto nemôže s určitosťou povedať, kedy približne sa môže očakávať zmena k lepšiemu, ak vôbec nejaká zmena k lepšiemu bude.

… ale trofeje sa hrnú

Paradoxom je, že práve keď je ekonomika na kolenách, španielsky šport slávi svoje najväčšie úspechy – Španieli sú majstrami sveta vo futbale a v iných športoch, napríklad v basketbale, tenise, cyklistike, atletike či motocyklistike patria medzi svetovú špičku. V neodmysliteľnom futbale boli Španieli doteraz na každom svetovom šampionáte notorickými smoliarmi. A práve v čase, keď sebavedomie južanskej krajiny a jej obyvateľstva bolo na bode mrazu, futbalisti, ktorí svoj prvý zápas na minuloročných majstrovstvách prehrali, dokázali priniesť domov najcennejšiu trofej. Pritom v športe, ktorý je v Španielsku tak trochu až náboženstvom.

Atraktívna španielska kultúra žije svoje zlaté obdobie. Nobelovu cenu za literatúru získal minulý rok peruánsky spisovateľ Mario Vargas Llosa, čo by samo osebe už bolo pre Španielsko signifikantné a cenné – ako vždy, keď získa najprestížnejšie literárne ocenenie po španielsky píšuci autor.

No Vargas Llosa je so Španielskom silno zviazaný od svojich literárnych začiatkov a od 90. rokov, odkedy získal španielske občianstvo, v Španielsku aj trvalo žije a pravidelne sa zapája do tunajšieho spoločenského života.

Španielska kinematografia napriek tomu, že peniaze na filmy zháňa čoraz ťažšie, má práve v poslednom desaťročí obdobie svojho najväčšieho rozkvetu.

Podľa Woodyho Allena, ak boli v 50. a 60. rokoch najzaujímavejšími národnými kinematografiami francúzska a talianska, tak dnes je to španielska. Možno niečo pravdy na tom bude – a nielen pre medzinárodnú prestíž, akú má napríklad meno kedysi enfant terrible španielskeho filmu Pedra Almodovara, alebo pre hollywoodsky úspech „španielsky pravých orechových“ Penelope Cruzovej a Javiera Bardema.

No Vargas Llosa je so Španielskom silno zviazaný od svojich literárnych začiatkov a od 90. rokov, odkedy získal španielske občianstvo, v Španielsku aj trvalo žije a pravidelne sa zapája do tunajšieho spoločenského života.

Španielska kinematografia napriek tomu, že peniaze na filmy zháňa čoraz ťažšie, má práve v poslednom desaťročí obdobie svojho najväčšieho rozkvetu.

Podľa Woodyho Allena, ak boli v 50. a 60. rokoch najzaujímavejšími národnými kinematografiami francúzska a talianska, tak dnes je to španielska. Možno niečo pravdy na tom bude – a nielen pre medzinárodnú prestíž, akú má napríklad meno kedysi enfant terrible španielskeho filmu Pedra Almodovara, alebo hollywoodskym úspechom španielsky pravých orechových Penelope Cruzovej a Javiera Bardema.

Uťahovať, ani keby dierky nezostali

No, ako som už spomínal, napriek tomu, že španielsky šport a kultúra žijú jedno zo svojich najproduktívnejších období, pre zabrzdené hospodárstvo sa spoločnosť nasiakla pesimizmom – a nie neodôvodneným. Na horizonte sa síce črtá politická zmena – na túto jeseň Zapatero vypísal predčasné parlamentné voľby a je viac-menej isté, že ich bez problémov vyhrá súčasná pravicová opozícia, konzervatívna Ľudová strana. Ale či to prinesie aj pozitívny obrat v ekonomike, je otázka.

Isté je, že po Zapaterovom uťahovaní opaskov, ktorými sa snažil upokojiť finančné trhy, budúci španielsky premiér – na medzinárodnej scéne úplne neznámy Mariano Rajoy – bude pokračovať v uťahovaní, aj keby na pomyselných opaskoch už nezostávali voľné dierky.
V Portugalsku sa podobná zmena za vládnym kormidlom udiala len nedávno, ale z malérov to krajinu do bezpečia pred finančnými špekulantmi nedostalo. To, či sa Madrid znovu postaví na nohy, už bude závisieť ani nie tak od drastických rozhodnutí španielskej vlády, ktoré budú tak či tak diktované zvonku, ako z Bruselu, či – ako tvrdia tí lepšie informovaní – z Berlína a Paríža.

To, či ešte bude nejaká možnosť dostať sa z krízy, závisí pre všetky európske krajiny v prvom rade od toho, či Európa bude jednotná alebo nie.

Rozhorčení na pochode

Bezútešnosť súčasnej situácie v Španielsku viedla v polovici mája k vzniku spontánneho protestného hnutia Rozhorčených – Los indignados. Ľudí vyprovokovalo k verejným protestom nielen tápanie politickej triedy, podobne ako v iných krajinách, namočenej do korupčných škandálov bez ohľadu na stranícku príslušnosť politikov, ale aj bezmocnosť Zapatera, od ktorého si najmä mladý elektorát toľko sľuboval.

Zapatero totiž po odchode arogantného Aznara priniesol svojím kultivovaným vystupovaním vyššiu politickú kultúru aj v spoločenských otázkach. Venoval sa zrovnoprávneniu žien a mužov, právam sexuálnych menšín a priniesol do krajiny pokrok, ale tam sa jeho manévrovací priestor aj skončil.

A dnes, v situácii ohrozenia celého hospodárstva, v predvečer okázalej návštevy pápeža sa tisíce mladých Madridčanov dokonca vydali na Pochod protestu proti Svetovému dňu katolíckej mládeže, ktorý považujú za prisilnú záťaž pre štátnu pokladnicu krajiny.

Elita stratila zvrchovanosť

Dnes je už stále očividnejšie, že politici sa čoraz menej prezentujú pred svojimi voličmi – nielen pre možné odcudzenie a vzďaľovanie sa medzi politikom a jeho elektorátom, ale najmä preto, že politická elita už viac-menej stratila zvrchovanosť rozhodovať o chode krajiny. Jej rozhodnutia sú diktované už výhradne náladami finančných trhov a apetítom nadnárodných korporácií.

A tak sa dá s trochou orwellovskej hyperboly povedať, že ideologická farba toho-ktorého politického zoskupenia sa zúžila maximálne na nástroj volebného marketingu, aby každý volič mal dobrý pocit, že svojím volebným hlasom ešte o niečom rozhoduje.

To, že v uplynulých dvoch rokov krízy si bankári odklepli väčšie platové bonusy ako pred krízou, počas ktorej museli prosiť štáty o vykrytie finančných dier verejnými zdrojmi, či to, že riaditelia korporácií a veľkých firiem volali po šetrení najmä pri platoch zamestnancov, redukovali personál a sami sebe si výrazne zvyšovali už aj tak prehnane vysoké platy, je ďalší „detail“, ktorý nenechal protestujúcich Španielov ľahostajnými.

Slovák vie všetko, keď sedí doma

Keďže tento článok píšem pre slovenský denník, neodpustím si na záver malú poznámku. Keď sa zhováram s niektorými mojimi slovenskými známymi a príde na tému syndróm svetovej krízy a jej symptómy v jednotlivých európskych krajinách, keď si občas prečítam názory na slovenských internetových fórach a blogoch, už ma prestáva prekvapovať tá protirečivá zmes negatívnych stereotypov, nejeden s rasistickým podtónom: Francúzi nič iné nerobia, len štrajkujú, Španieli prespávajú siesty, Íri sú takí, Gréci onakí a Nemci…

A samozrejme, Slovák vie o svete všetko, najmä keď sedí doma. Keďže dosť dlhý čas žijem v Španielsku, stále ma prekvapuje, s akou bohorovnosťou sa niektorí vyjadrujú o krajine, o ktorej takmer nič nevedia. Stačí im len nejaké klišé o slnku, plážach a býčích zápasoch. Poznámky o lenivých južanoch, o siestach (naozaj si niektorí ľudia myslia, že Španieli počas pracovného týždňa prespávajú v práci siestu?), o živote nad pomery, o častých štrajkoch rozmaznaných zamestnancov, dokonca fantazírovanie o tom, že mladí ľudia na juhu Európy žijú na nejakých štedrých sociálnych dávkach.

Akoby Slováci nemysleli na to, s akými hlúpymi etiketami a predsudkami sa môžu oni sami stretnúť za hranicami svojej vlasti. Stačí si spomenúť na slovenské nápisy, aké nás vítali v obchodoch susednej alpskej krajiny: „Slováci nekradnite.“

Arogancia sa nevyplatí

Súčasná arogancia nielen anonymných diskutérov, ale aj niektorých politikov je možno odvodená aj z toho, že Slovensko ako krajina, ktorá nie je veľmi vzdialená Nemecku, sa zatiaľ nedostalo do takých komplikácii, ako krajiny na periférií Európy.

To však neznamená, že slovenská ekonomika, ktorá aj dnes má nižší rating ako napríklad španielska, nie je zraniteľná a nie je ohrozená vonkajšími okolnosťami akokoľvek zodpovedne sa bude akákoľvek vláda pri moci správať.

Možno mediálni slovenskí kinderekonomickí analytici budú tvrdiť niečo iné, ale tí svojho času, keď padla Lehman Brothers, tvrdili, že nič sa nedeje (hoci vo svetových médiách sa už písalo o hrozbe krízy). Keď sa začala svetová kríza, boli si istí, že americké problémy sa Slovenska nedotknú, a dnes vieme, akú mal príbeh pointu.

Lebo ak by sa Slovensko v blízkej budúcnosti dostalo do ozaj vážnych problémov, o ich riešeniach by určite nerozhodovali geniálni slovenskí politici, ale museli by prísť z Európy.
Arogancia malej krajiny nízkych platov, krotkých, neprotestujúcich zamestnancov, pasívnych občanov a agresívnych, internetových diskutérov sa zajtra nemusí vyplatiť