Impérium a médiá

Francis Fukuyama, americký politológ a ekonóm, napísal v roku 1992 knihu Koniec histórie a posledný človek, v ktorej predpokladal, že liberálna demokracia sa stane konečnou formou vlády ľudstva. Odvtedy sa veľa zmenilo. Nielenže sa objavili takzvané „zrútené štáty“, ako je Somálsko, ale v samotných Spojených štátoch amerických môžeme pozorovať vývoj, ktorý má k napĺňaniu Fukuyamových vízií dosť ďaleko.

Skúsme teda aspoň naznačiť základné parametre premeny, ku ktorej od 11. septembra 2001 došlo.

V tom čase vládol už 8 mesiacov George W. Bush, republikán, ktorého zvolenie zaistil analytik Karl Rove, expert na manipuláciu. Z amerických verejných zdrojov sa môžeme poľahky dočítať, že pri kandidatúre na guvernéra štátu Texas proti vtedajšej guvernérke, demokratke Ann Richardsovej, ktosi organizoval telefonickú kampaň, v ktorej sa operátori voličov pýtali, či by ich hlasovanie bolo skôr v prospech alebo neprospech guvernérky Richardsovej, keby vedeli, že jej domácnosť „ovládajú lesby“. Rove svoju účasť na tejto kampani, pochopiteľne, odmietal. Tejto technike sa hovorí „push poll“ – pod zámienkou výskumu verejnej mienky sa šíria očierňujúce klebety. Napriek tomu pozorovatelia boli presvedčení, že autorom kampane je práve Rove. S týmto analytikom po boku sa prezident George W. Bush v januári 2001 ujal prezidentského úradu.

Strach a nadšenie

Útok Al-Kajdá viedol k vlne súcitu s obeťami a pocitu vlasteneckej spolunáležitosti. Kongres bleskovo prijal zákon nazvaný USA PATRIOT, čo je skratka Zjednotenia a posilnenia USA zaistením vhodných nástrojov na zachytenie a potlačenie terorizmu. Dotkol sa celého radu zákonov a dramaticky zmenšil obmedzenia, ktoré potrebujú orgány činné v trestnom konaní a špeciálne služby na monitorovanie elektronickej pošty, telefonických rozhovorov, zdravotných, finančných a iných osobných údajov. Podstatne sprísnil možnosti zadržiavať a deportovať imigrantov. Zákon bol prijatý obrovskou väčšinou tak v Snemovni reprezentantov (357: 66), ako aj v Senáte (98:1).

Spomínam to preto, že hĺbka zásahu do občianskych slobôd, ktoré si Američania žiarlivo strážili, ukazuje názorne, akým otrasom americká spoločnosť po útoku z 11. septembra prechádzala. Podľa niektorých komentátorov hlbším, ako bol japonský útok na Pearl Harbour. Patriot – skratka zákona, znamená vlastenec. A administratíve prezidenta Busha sa podarilo zjednotiť národ pod zástavou vojny proti terorizmu.

A v médiách došlo k niečomu, po čom blahej pamäti volal na Slovensku premiér Mečiar. K etickej samoregulácii.

V Amerike, na rozdiel od Európy, boli médiá vždy súkromné. Predpokladalo sa, že im nezávislosť zaistí ich bohatstvo. Federálna vláda sa ich preto rozhodla podporiť tým, že dotovala poštové zásielky novín a časopisov. Malo to naozaj ohromný efekt – umožnil sa tým vznik skutočne investigatívnej žurnalistiky.

Keď prišli elektronické médiá, všetky stáli na príjmoch z reklamy. Takzvané verejné médiá mali v USA vždy marginálny význam, nevznikali na základe štátneho monopolu. Kríza po 11. septembri tak pre kritické médiá znamenala ohrozenie z troch strán: zo strany administratívy, ktorá bola schopná a ochotná konštruovať realitu, zo strany rastúceho vlasteneckého nadšenia, ktoré si vynucovalo konsenzus tým, že vnímalo kritiku ako útek od zástav, a napokon sa pridal aj strach, ktorý teroristický útok v spoločnosti vyvolal.

Účinok bol devastujúci. Administratíva pochopila príležitosť, aká sa jej naskytla. Condoleezza Riceová, bezpečnostná poradkyňa prezidenta Busha, si zvolala štáb na poradu, ako využiť príležitosť. Tou príležitosťou bol strach a nadšenie, s ktorými sa Američania zaradili pod bojové zástavy.

Aktéri dejín

V roku 2004 si jeden z poradcov prezidenta Busha robil žarty z novinárov New York Times. Vraj spolu s novinármi z iných médií veria, že sa dôkladným štúdiom reality dopátrajú k porozumeniu vecí a k návrhom na ich riešenie. Ale to je omyl. My sme ríša, vyhlásil, a len čo začneme konať, vytvárame vlastnú realitu. Vy ju zase začnete študovať, medzitým my zase zasiahneme. My sme aktérmi dejín!

Bushova vláda to predviedla v praxi. Odpoveď je džihád, teda variant militantného islamu, ktorý sa vyvíjal na okraji najmä egyptskej a saudskej spoločností pod vplyvom listov Sayyida Qutba. Človeka, čo strávil niekoľko rokov po druhej svetovej vojne v Spojených štátoch a americkú kultúru vnímal ako životné ohrozenie základných hodnôt islamu.

Odpor proti Amerike sa skladal z mnohých dôvodov, z ktorých v neposlednom rade stála podpora USA pre štát Izrael, ale aj ich podpora skorumpovaným režimom najmä v Saudskej Arábii, neskôr i v Egypte. Ale teror, ktorý rôzne militantné skupiny viedli predovšetkým proti vlastným vládam, väčšinové spoločnosti odpudzoval.

Islam je náboženstvo, ktoré pripúšťa vraždu len ako odplatu za vraždu. „Kto zabije nevinného, bude súdený, akoby zabil celé ľudstvo,“ varuje Korán. Bolo treba veľa spin-doktorstva ľudí ako bol Zavahrí, aby sa vraždenie nevinných ľudí a používanie samovražedných atentátnikov javilo ako prijateľné. Teroristické útoky tohto typu viedli k strate podpory v spoločnosti a takmer k rozpadu samotných organizácií radikálov. V druhej polovici 90. rokov bola organizácia Al-Kajdá, základňa Usámu bin Ládina v troskách. Vražedný útok na turistov v Egypte z novembra 1997, po ktorom sieť teroristov v Egypte úplne stratila akúkoľvek podporu a musela zmiznúť, si málokto všimol.

Strata morálneho kreditu

Útok na dvojičky vyvolal vlny sympatií po celom svete, i v tom moslimskom. Ako poznamenal významný britský novinár Simon Jenkins, bol to krátky okamih americkej morálnej prevahy. Vojna v Afganistane, ktorej 10. rok trvania sme si uvedomili v týchto dňoch, a najmä v Iraku – viedli k opaku. USA stratili morálny kredit. Usáma bin Ládin si azda ani nemohol želať viac. Prezident Bush predniesol výrok o krížovej výprave – traume, udržiavanej propagandou v moslimských krajinách. Vojna a desaťtisíce obetí, ktoré spôsobila, vyvolala vlnu antiamerických nálad a povzbudila radikálnych moslimov na celom svete.

Spojené štáty opustili úspešný koncept, ktorý viedol k víťazstvu v studenej vojne, teda zadržanie a odstrašenie, a rozhodli sa prejsť na stratégiu preventívnych vojen, aby likvidovali nebezpečenstvo skôr, ako sa stačí sformovať. To bol zásadný omyl. Prezident Bush sa pustil do vojny – a znížil dane. Dôvody pre vojnu s Irakom zmanipuloval. V Iraku neboli žiadne zbrane hromadného ničenia a Irak nemal nič spoločné s útokom Al-Kajdá na Svetové obchodné centrum. Viedlo to k roztržke s Európou, enormnému zadlženiu Spojených štátov a oslabenie ich vplyvu vo svete.

Po desiatich rokoch je síce Usáma bin Ládin mŕtvy, ale vojna s terorizmom predstavuje pre prezidenta Obamu dedičstvo, s ktorým sa nedokáže vyrovnať, aj keď opustil koncept „benevolentnej hegemónie“ Spojených štátov, ktoré presadzoval rad neokonzervatívcov v Bushovej administratíve.

Čo na to médiá? Pomáhali americkej verejnosti kriticky posúdiť, čo ich vláda robí?

Bohužiaľ, zlyhali. Prestali byť nezávislé. Televízna stanice MSNBC prepustila jediného moderátora, ktorý bol jasne proti vojne v Iraku, Phila Donahua. Údajne pod tlakom inzerenta.

Trpké vytriezvenie

Len až okolo roku 2007, keď dôsledky oslabenia pozície USA vo svete pre Bushovu politiku boli očividné, sa americké médiá začali kajať. Bill Moyers nakrútil v roku 2007 pre verejnoprávnu televíziu dokument o tom, ako vedenie médií ovplyvňovalo žurnalistov.

Phil Donahue v dokumente hovorí: „Moja produkcia mala príkaz, že v štúdiu so mnou nikdy nesmie byť odporca vojny samotný. Len konzervatívci, ktorí podporovali prezidenta, mohli byť samotní. Na každého liberála museli byť v štúdiu dvaja konzervatívci.“

Keď sa ho Moyers opýtal, či žartuje, odpovedal, že nie. Podobnú skúsenosť verejne oznámili ďalší novinári – napríklad Jesicca Yellinová, ktorá spravodajsky pokrývala Biely dom pre televízie ABC a MSNBC, a Ashleigh Banfieldová, ktorá dokumentovala vojnu v Afganistane.

Výpoveď Banfieldovej z roku 2009 je zvlášť výstižná: keď v roku 2003 mala ako hviezda MSNBC prejav na Kansaskej univerzite, v ktorom vyhlásila, že reportáže z Afganistanu nie sú žurnalistika, pretože neukazujú utrpenie, rozhnevala tým vedenie NBC. Zobrali jej kanceláriu, stiahli ju z vysielania, ale neprepustili. Musela chodiť do práce a sadať si k stolom kolegov, ktorí neboli v práci. Keď žiadala o výpoveď, nevyhoveli jej. Aby nemohla svoju story náhodou predať inde.

Slovom, tlak administratívy na manažérov dôležitých médií bol taký silný, že v rokoch 2002 – 2007 sa o slobode slova v Spojených štátoch amerických dá hovoriť len v úvodzovkách. Objavili sa praktiky, ktoré by sme čakali v iných režimoch. Ukázalo sa, aké zraniteľné sú médiá, ktoré závisia od príjmov z reklamy, pokiaľ vláda neváha využiť strach spoločnosti, aby „konstruovala realitu“. Nešlo pritom len o jednotlivých redaktorov, o ktorých som sa zmienil. Všetky americké médiá servírovali obraz vojen v Afganistane, a najmä Iraku podľa scenára, ktorý im pripravila armáda. Vrátane zákazu informovať o truhlách, ktoré sa z bojísk vracali do USA. Potom prišlo trpké vytriezvenie. Aspoň v časti médií.

„Nová Európa“

Treba poznamenať, že západoeurópske verejnoprávne médiá sa s touto zložitou situáciou vyrovnali podstatne lepšie. Na jednej strane boli chránené koncesionárskymi poplatkami pred priamym vplyvom komercie, na druhej inštitucionálna nezávislosť dokázala udržať odstup od vládnej politiky najmä vo Veľkej Británii, ktorá sa v irackom ťažení postavila po boku USA. BBC z konfliktu nevyviazla bez straty kvetiny, jej nezávislosť utrpela jazvy. Ale celkovo sa dá povedať, že obstála so cťou – samozrejme aj vďaka tomu, že sa verejná mienka v Británii nenechala tak ľahko oklamať ako v USA.

Vo východnej Európe šlo o podstatne smutnejší príbeh – väčšinové poľské i české médiá sa dobrovoľne postavili „pod bojové zástavy“. Nie nadarmo minister obrany Rumsfeld hovoril o „novej Európe“. V teste nezávislosti médiá neobstáli. Slovenské médiá som pravidelne neanalyzoval. Všimol som si však pri sledovaní diskusie na Dvojke RTVS k 10. výročiu útoku na dvojičky, že František Šebej predostrel také konformné postoje k očividne neudržateľným americkým odôvodneniam, ktoré sa v českých médiách vyskytujú skutočne už len veľmi sporadicky.

Politika, ktorú osem rokov viedol George W. Bush, nezostala bez následkov pre samotné Spojené štáty. Americká spoločnosť je hlboko polarizovaná. Svoj diel zodpovednosti za to nesú aj média, ktoré vlastní Rupert Murdoch. Ich referovanie o vojne s terorizmom nemalo so snahou o nestrannosť nič spoločné. Lenže americký politický systém je postavený na slabej polarizácii, na ochote základných politických strán dohodnúť sa na riešení politických problémov. Pokiaľ ochota chýba, napätie sa bude stupňovať.