Horizont s krídlami

Šťastie
V povetrí cítim sneh,
Chuť vločiek, zavýjanie psa.
Bukové drevo horí najdlhšie.
Rieka nám zamrzla.
Aj lúka vonia snehom. Ja, ty.
A hora z bielej vaty.
Spod kopýt bezrohých srncov
Už sršia diamanty. (Mila Haugová)

Tmavé adventné večery sa dajú prežiť práve rozmýšľaním o veciach, na ktoré celý rok myslíme menej: dobro, spravodlivosť, svedomie, sústredenie sa, naše nedostatky, chyby, prítomnosť zla, všetko to, o čom musíme rozmýšľať, aby sme vnútorne dozreli. Po Štedrom dni, sviatku narodenia Krista, sa začnú dni predlžovať.

A s pribúdajúcim svetlom rastie znova nádej… možnosť. Priznajme to, aj tí z nás, ktorí už dávno nie sú veriacimi v pravom zmysle slova, že čas Vianoc oslovuje všetkých. Či chceme, či nechceme, náš čas meriame Kristovým narodením. Rozmýšľame v časových dimenziách: pred a po Kristovi a tento letopočet, napriek rôznym iným letopočtom v iných náboženstvách, je pre našu súčasnú civilizáciu smerodajný. Ak sa počas adventu pýtame na zmysel, Vianoce sú odpoveďou: narodenie dieťaťa, je to, čo má zmysel napriek všetkým hrôzam a pochybnostiam, ktoré sa ustavične a denne stávajú v rôznych oblastiach sveta.

Vízie Jany z Arcu

Milujem gotiku a renesanciu, všetky tie nádherné Zvestovania: Fra Angelico a jeho freska v Kláštore San Marco vo Florencii, Madonna del Parto Pierra della Francesca
a ostatné obrazy a sochy Madony s dieťaťom. Niektoré nádherné a hlboké: vrcholy kresťanského umenia maľby a sochárstva, niektoré naivne smiešne s Jezuliatkami v dedinských kostoloch a kaplnkách. Ale na tom akoby nezáležalo. Podstata je inde – v ľudskej túžbe po radosti, šťastí a pokračovaní v živote, nech je hocijako ťažký.

V čase adventu som bola v katedrále v Štrasburgu. Nádherná gotika z ružového pieskovca – zmysel katedrály je presne vystihnutý v nasledujúcom texte. Bola by škoda, vážení čitatelia, ak by som sa s vami o tento text nepodelila. Je to iná katedrála, ale platnosť textu je pre všetky takéto miesta. Sakrálne priestory od najmenšieho románskeho kostolíka v Sádku neďaleko Klátovej Novej Vsi až po katedrálu v Remeši, majú svoje čaro, auru, miesto, kde ich postavili, niečo vydychuje.

,,A myslím si, že aby niekto mohol žiť, mal by vidieť žiariť toto svetlo. Je priveľa bolesti a zármutku medzi nami a všetko sa zdá byť väčšie pod tieňom smrti. Jana z Arcu, plná hlasov a nádejí, skončila vo väzení a v plameňoch: my sami máme dni smútku a deň našej smrti striehne v čakaní na nás ako zlodej. Sme smädní po úteche. Je pravda, že božie svetlo svieti pre nás všetkých, ale my vždy zablúdime do denných starostí, ktoré sú ako popol v chladnej miestnosti, ako novembrová hmla.

Jedného dňa, keď som žalostne nariekal nad strasťami, priateľ mi povedal, aby som nezabudol na katedrálu v Remeši a vtedy som ju náhle uvidel znova, takú obrovskú v mojej pamäti, že sa mi zdala akoby vyčnievala zo mňa do svetla, ktoré bolo navždy nové. Videl som ju ako najvyššiu a najnádhernejšiu útechu, ktorú nám zanechal Boh, a myslel som si, že kým trvá, aj keď v ruinách, budeme vždy mať matku, pre ktorú môžeme zomrieť. To bola vízia, ktorá utešovala svätú Janu z Arcu v jej cele počas dlhého procesu – pretože aj v najtemnejších hodinách sa remešské zvony chveli pred ňou v triumfálnom svetle, po ktorom túžila túžbou väčšou ako ktorýkoľvek človek. A vízie Jany z Arcu sú pre mňa aj po rokoch rovnako vzrušujúce, sú svetlom, ktoré obetujem vašej túžbe: vízia katedrály v Remeši zaliatej slnkom." (Bataille)

Návrat svetla

To, že je narodenie Krista spojené so zimným slnovratom, nijako nezmenšuje význam ani narodenia dieťaťa, ani návrat svetla do nášho života.

Svetlo a dieťa sú zároveň symbolmi čistoty. Mali by sme vnášať viac čistoty do svojho života. Sokrates vyčítal svojim spoluobčanom, že ak ide o jedlo, tak sa veľmi starajú o to, aby nezjedli skazené potraviny a neuškodili tak svojmu telu. No menej ich zaujíma to, že dennodenne bez rozmýšľania znečisťujú svoju dušu najtemnejšími myšlienkami, obrazmi.

Skúsili ste niekedy reflektovať svoj deň a okrem rátania škodlivých potravín a kalórii urobiť akúsi revíziu toho, čo vošlo v ten deň do vašej duše? Koľko hnevu, závisti, urážok, zbytočných konfliktov, obrazov z televízie, filmu aj kníh, zlé obrazy z ulice z výkladov, nepríjemná hudba revúcich ampliónov v reštauráciách a obchodných centrách.

Nenahovárajme si, že človek musí skúsiť všetko. Nemusí, myslite na to, že koľko psychiatrov, kňazov a terapií potrebujú vojaci, ktorí sa vrátili z vojnových konfliktov.

Videla som rozhovor so spisovateľom kriminálnych románov, ktorý vo svojej zvedavosti išiel spolu s policajtmi na miesta činu rôznych zločinov. Povedal: „To som nemusel vidieť. Nikdy sa tých obrazov nezbavím.“ Prestal písať o zločinoch a venuje sa záchrane divo žijúcich zvierat v okolí Kapského Mesta, kde žije.

Aké jednoduché

Našla som k tejto zmene múdru eskimácku legendu:
Vôbec nezáleží na tom, čo urobili v minulosti. Vystúpia na vrchol hory. Odložia svoje staré meno. Príjmu nové, a keď schádzajú na druhú stranu dolu, nechávajú svoje staré ja za sebou.
Nie je také ľahké nechať svoje staré ja za sebou. Nezaujímavé zamestnanie, nefungujúce manželstvo, staré návyky a železnú košeľu zvyku. Nie je ľahké stať sa z ľahostajného konzumenta života niekým, kto vedome a zmysluplne žije, rozdeľuje svoj život na časť, v ktorej upokojuje svoje hlboké potreby, a na časť, v ktorej to dáva ďalej: druhým.

Ako cestár v slovenskej rozprávke, kde sa ho kráľ pýtal, ako vyžije z troch toliarov. Jeden vraciam svojim rodičom, z jedného žijem a jeden požičiavam svojim deťom, povedal. Jednoduché a múdre. Mohlo by sa s trochou fantázie preniesť aj na život spoločenstva. Jeden toliar by bol starať sa o predkov, históriu a jej udržanie, druhý by bol ten, z ktorého žijeme tu a teraz, a tretí by sme mali nechávať pre generácie, ktoré prídu po nás. Situácia je taká, že súčasná spoločnosť žije zo všetkých troch toliarov a navyše si ešte požičiava na zbytočné veci, prepych a nadbytok a míňa vodu, stromy, krajinu, pôdu, vzduch, nerastné suroviny, ktoré by mali zostať pre generácie po nás.

Svet, krajina, môj dom, moja izba. Starať sa o to všetko s rovnakým nasadením a intenzitou. Strávila som nejaký čas teraz v Nemecku, kde tiež nie je všetko ideálne, ale vedomie zodpovednosti väčšiny za všetko, čo ohrozuje prirodzené prostredie, je veľmi vysoké. Odráža sa to určite aj v životnom pocite, väčšej pohode a čiastočne aj v životnej istote, čo by sa pomaly mohlo a malo vpisovať do vedomia všetkých generácii, ale hlavne tej najmladšej: mohlo by to byť príťažlivé, ako vízia zodpovedného konania do ďalších rokov.

Nie ako násilný návrat k niečomu, čo bolo predtým, utopický návrat k prírode, ale ako vedomé a prijaté obmedzenie zbytočného konzumu a vedomé podporovanie spôsobu života, ktorý je ohľaduplný k všetkému živému – k ľuďom, zvieratám, rastlinám a samozrejme k prostrediu, v ktorom prebieha spoločný život. Tu neexistujú žiadne ohraničenia ani uprednostňovanie žiadnych individuálnych záujmov. Všetko sa týka všetkých, aj právo mať čistú pitnú vodu a dostatok jedla každý deň: aká jednoduchá vec.

Ostatné si, vážení čitatelia, dosaďte sami. A hovoriť o tom, ako to súvisí s komercializáciou Vianoc, je nosiť vodu do mora.

Vianočný stromček z kníh

Poslala som priateľovi skladateľovi svoju báseň, napísal mi, že je znepokojujúco ne-harmonická. A tým by som obrátila svoje písanie k otázke a čo umelci? Asi ako prví pociťujeme nedostatok krásy, lásky a harmónie.

Miznutie toho, čo by sa dalo a malo zachovať, tie jednoduché a zmysluplné gestá, slová a činy plné ľudských dotykov a blízkosti tých najbližších, rodiny, spoločenstva spriaznených. A cez to kontakt – lúčovito podávaný ďalej ako Betlehemské svetlo.

Vedieť prijímať a dávať a posielať lúče porozumenia k tomu čistému vo svojej krajine, v susedných krajinách a, samozrejme, aj v tých najvzdialenejších. Vianoce tichej noci, hlbokého zamyslenia sa nad mystériom života a z vône škorice, vanilky, svetla sviečok, zelene vetvičiek a vianočných pozdravov, či už klasických pohľadnicových, slovných pri stretnutiach, želaní cez telefón alebo aj cez e-mail.
Dnes som dostala výnimočne nápaditý pozdrav, ktorý by iste potešil tých, ktorí majú okolo seba všade naukladané knihy. Bol to vianočný stromček urobený z kníh uložených na seba až po vrcholec končiaci svetielkom hviezdy. Knihomoli, skúste si ho urobiť.

V našej rodine, odkedy si Vianoce pamätám, tak neboli nikdy bez knižiek. Pod stromčekom krásne zabalené, ale tvar prezrádzal neomylne, čo sa tam skrýva – Čin-čin, Cupinôžka, Odvážna školáčka, atlasy sveta, atlasy rastlín, cestopisy Zikmunda a Hanzelku, severská trilógia Večne spievajú lesy, poviedky od Čechova a Timravy, Kraskove básne, Červený a čierny od Stendhala, knihy o výtvarnom umení a renesancii… všetky vymenovať neviem. Len sa veľmi teším, že táto tradícia vianočného darovania kníh je v našej rodine živá. Už kupujem knihy pre vnučku (ale zachovalo sa niekoľko mojich detských kníh aj dcériných, ktoré sa dostali k nám do rodiny práve ako vianočný dar).

Aj do predvianočného času udierajú nemilosrdné udalosti sveta, zabíjanie a vraždenie nevinných, či už v amoku ako jednotlivci, alebo premyslene a organizovane v potvrdenej vojne, alebo v jej skrytej forme, v každodennom násilí.

Tak ako stojí pri myšlienke na Vianoce a narodenie Božieho dieťaťa zároveň tieň biblického vraždenia neviniatok. Našla som jednu svoju báseň, ktorá možno práve nie je veľmi vianočná, hovorí o mojej starosti o tento svet. O tom, či je ho možné uchrániť, ustrážiť.

Jaskyňa Altamira
premenlivé povrchy opis lásky ako lásky
vo svetle stojí nedokončené zviera a nadobúda svoju pravú podobu
zmy naspäť stopu: čelom o studenú stenu hlboko vrytý motív
(bizón a antilopa s čiernou maskou)
rumelka: tmavá umbra siena (znie to ako krajina)
obojstranne neustrážené telá
kde sa v temnote pohybujú ako samostatné bytosti

masaker každý deň

každého zabiť kto nie je tvoj červený spln
splní sa to pra- verbálny pentagram

miesta sna ľadový relikt
Potom som hľadala v zápiskoch niečo harmonické. Chladný slnečný deň – v jednom texte som našla krásne španielske slovo Agudeza – znamená ostrosť a zároveň subtílnosť, ako kvety zo zamrznutej zeme. Precízna fauna a flóra slova – rýchlosť zvieraťa a pomalosť rastliny (som pomalé zviera), tak písať Agudeza, aby sa citlivosť rozvetvovala do zvukov a vôní riadkov (variácie na tú istú tému – Haydn, neskoré sonáty v interpretácii Glena Goulda) postaviť si izby (dom ) z času mne prideleného (ako rýchlo plynie). Darmo sa vraciam do detstva – poprosila som mamu, aby opísala ona, čo sa (podľa nej) dialo dovtedy, kým som ja sama nezačala vnímať. Už mi to nestihla povedať…

Kedy je ešte čas na zmenu, na čas pre seba, pre iných celkom osobne nesprostredkovane: vypnúť telefón, svoj všetko vediaci počítač, zložiť slúchadlá, cítiť, počúvať, mať vlastné myšlienky (pamätať si?). Potom som si vykladala runy. Vlastne tomu verím aj neverím: je to hra, severská mágia, patriaca k adventu ako liatie olova…

Runa Nyd: znamená núdzu, ťažkosti, nešťastie, ale aj výdrž a vnútornú silu a trpezlivosť.
Máme vnútornú silu a trpezlivosť? Mám ju ja? Nezaťažujeme sa nepodstatnými problémami a na podstatné nezostáva sila?

Skrývame sa za závojom, zakuklujeme sa do seba, slepí hluchí, nemí? Zrkadlový stupeň predsavzatia; musím sa zmeniť; prečo? ako? načo? zmenia sa ostatní mojou zmenou? zmení sa niečo? Kde je naša individuálna vina? Že neodpúšťame a zatvrdzujeme si srdce? Že neodvrátime to, kde by sme mohli zasiahnuť? Že neodvoláme svoje mylné presvedčenia, že nechceme vidieť to, čo je pravdivé, ale ťažké? Že neoddeľujeme dobré od zlého, že nerozlišujeme podstatné od zbytočného? Dá sa pokračovať donekonečna, každý z vás, milý čitatelia, má určite svoje vlastné nevyriešené dilemy – skryté sebapoznávacie cesty.

Odkryť a zahaliť

Moje adventné reflexie sa netýkali len času Vianoc. Myšlienky sa rozbiehali po rôznych cestičkách. Ponúkam niečo z toho, čo ma pri čítaní a myslení prinútilo zastaviť sa a napísať to. Čo dovolilo prehovoriť tomu, čo je hlboko. V tých vrstvách, kde je viera, dobro, záujem o všetko, týkajúce sa rôznych aspektov toho možno každodenného, ale skrytého v nekonečne tkanom koberci času…
Rozvetviť každú sekundu života; vybrať si (právo vybrať si je základná sloboda): ne-od-myslieť sa od tohto života; sme tu len raz, jediný raz, neopakovateľne.

Nebyť v ľahostajnej nehybnosti, v zdanlivom a často klamlivom hlučnom kolotoči, ktorý nás uchopil a nechávame sa ním unášať.

Sieť dátumov, dní, minút, hodín; zapamätaných nezapamätaných čas, ktorý sa prešmykne medzi, ktorý zmizne skôr, ako ho stihneme zachytiť do symbolického poriadku. Ach, ako by sme chceli poriadok v tých stratených prázdnych očiach sietí, tento pokus, toto strácajúce sa písanie. Hoci existuje tvrdenie, že všetko nakoniec skončí v knihe – poriadok, láska, vina, rituál očistenia. Ne-po-menovateľné. Márne sa usilujeme – vždy znova a znova narúšanie pokoja, vratkej rovnováhy, ak nie znútra, tak zvonka. Ak nie ja, tak on (ty), my, vy. Odkryť, zahaliť. Táto neprestajná práca rozumu, srdca, duše a tela je čoraz ťažšia a ťažšia.

Akoby nám čoraz viac chýbalo z toho strateného, nenahraditeľného – je tu ešte tieň útechy krásou, všetkými smermi, svoje vlastné sebazapretie voči zlu, strachu a úzkosti. Pravidlá sa posúvajú celý život, je to práca – sústreďovanie sa.

Nesieme si vrstvy života

December je dvanásty mesiac roka, už uplynulo skoro všetko – tento december je môj
šesťdesiaty deviaty, je závratné len vysloviť to. Píšem a odstraňujem pomalé nánosy pamäti a písaním ukladám k nim ešte niekoľko vrstiev mňa do literatúry (lepšie povedané do nekonečného tela textu).
V trvaní sveta v nekonečne plynúcom čase je počet mojich decembrov, adventov a Vianoc zanedbateľný. V indickej mytológii je časom Vesmíru nekonečný počet cyklov „kálp“. Kalpa je kovová stena vysoká 16 míľ a každých 600 rokov sa jej dotkne Anjel tenkou látkou z Benaresu. Až vtedy, keď látka opotrebuje 16 míľ vysokú stenu, uplynie prvý deň jednej z kálp …

Myslím na to, čo sa stalo pred 2011 rokmi, ako to dávne ďaleké ovplyvnilo naše životy, hodnoty, spôsob nazerania na svet. S Novým rokom si vždy uvedomíme aj plynutie času, nášho osobného aj toho vesmírneho.

Archeológovia objavujú stále nové, staršie vrstvy života. Čo všetko si v sebe nesieme?
Naše oči a záujem sa obracajú do histórie ľudstva a zároveň kozmu: všetko splýva.
Betlehemská hviezda kométa a výbuch supernovy v súhvezdí Býka. Jedno narodenie je kresťanská mytológia a zároveň literatúra evanjelií.

A kedy začína literatúra? Znova a znova sa s najnovšími archeologickými výskumami posúva tento čas viac dozadu. Ale predsa len podľa dostupných textov na hlinených tabuľkách zo Sumeru (neviem, na čom v Číne, Indii, tak by som chvíľu – čo je to vlastne za časový úsek? – zostala v Sumeri). Hlinené tabuľky a klinové písmo sú fascinujúce – fragmenty hlinených tabuliek roztrúsených po múzeách sveta: to samo osebe je už " príbeh literatúry v čase".

Tisícročia staré texty zasypané pieskom (čo je bližšie času ako piesok – pieskové hodiny literatúry?) potom znovu objavené, ich fragmenty roztrúsené a znovu spojené.
Kumránske zvitky ako potvrdenie a doplnenie evanjelií. Bolo by sa to bez písma literatúry tak dlho zachovalo?

V naviatych pieskoch púšte

V roku 1862 anglický orientalista George Smith na svojej prednáške v Spoločnosti pre biblickú archeológiu oznámil, že našiel a rozlúštil na jednej z hlinených tabuliek objavených v dávno zasypanej knižnici kráľa Aššurbanipala (7. storočie pred Kristom) text príbehu o potope, ktorý sa nápadne zhoduje s rozprávaním o potope v Biblii.

Neskôr zistil, že je to len časť rozsiahlej epickej básne – dnes nazývanej Epos o Gilgamešovi, človeku (z dvoch tretín bol bohom), ktorý miluje a nenávidí, plače, bojuje, padá. Z jej zdrojov čerpali v staroveku rôzne iné mytologické príbehy. Aj ten o potope, kde jeden z bohov chce ľudí zachrániť:
" Moji tvorovia ľudskí, ku ktorých skaze chcem… k bohyni Nintu… chcem vrátiť mojich tvorov, chcem ich vrátiť do ich príbytkov…" Neviem čítať tieto riadky s chýbajúcim textom bez dojatia. V texte sú veľké medzery, zostali len fragmenty, ale verím, že tie chýbajúce texty sú rovnako nádherné, ako tie, ktoré sa našli. „Potopa… tak to bolo zjednané… potom Nintu zaplakala ako…“. Nevieme, je to len tabuľka fragmentu. (My, pokolenie, ktoré sa správa podľa vety „a po nás potopa“, by sme sa mohli naučiť čítať aj to chýbajúce …doplniť mozaiku pozitívne.)

Takisto nejasné a hlboko mystické texty o zvestovaní zaznamenané v pamäti. A len dlhé roky po skutočnom narodení dieťaťa zapísané – jedna z najdôležitejších udalostí ľudských dejín zostáva navždy vecou viery – či je to pravdivé celkom tak, ako je to zapísané, je vlastne jedno.

Viera v zázrak (každé narodenie je vlastne zázrak, ešte stále) je vecou srdca, a nie rozumu. Alebo ak chcete vecou vrodenej túžby po transcendentnom. Prečo táto zdanlivo zbytočná exkurzia do našej (predkresťanskej) minulosti? Možno preto, aby sme si uvedomili celú komplexnosť nášho vedomého aj nevedomého života určovaného neviditeľnými, ale (asi) presnými zákonmi. Vývojom – našou genézou pamäti.

Je to jedno, ako sa staviame k textu evanjelií alebo textu práve písanému teraz. Možno sa v naviatych pieskoch púšte nájdu fragmenty chýbajúce… alebo aj nie.

Ešte možno jeden riadok starého textu, ktorý mi pomôže dostať sa ďalej (dopredu či dozadu?): „Inanna svätá sa dala do náreku pre svojich ľudí…“ Možno praobraz Márie, Kristovej matky.

Požehnaný okamih

Včera sme sa s dcérou a vnučkou prechádzali v centre vianočnej Bratislavy (možno to bude teraz taký naozajstný skok od literárnych adventných úvah do skutočnosti), pokojný tichý večer asi šesť hodín (môj obľúbený denný čas), na pešej zóne traja študenti konzervatória hrajú na dychové nástroje Tichú noc.

Chodci sa pristavujú, naše dievčatko hľadí s otvorenými anjelskými ústami na ligotavé nástroje, potom stánky so všetkými možnými drobnými vecami patriacimi k Vianociam, slamení a čipkoví anjelici, kovové zvonce, vianočné ozdoby, ligotavé gule a rôzne krehké žiarivé ozdoby, všade blikajúce svetielka, sviečky, girlandy.

Pred Národným divadlom klzisko, v jeho strede stromček so svetelnou rytmicky blikajúcou výzdobou – medovníky a lokše a varené víno. My si kúpime bratislavské rožteky plnené makom. Vnučka sa škriabe na starý kanón pri osvetlenej Michalskej bráne. Všetci pokojne prechádzame vedľa seba, spolu.
Na okamih uveríme prchavému okamihu harmónie. Na okamih sa zdá, že je všetko na svojom mieste, že je všetko na svete v poriadku. Je to zásoba na iné, menej krásne dni. Aj tieto čisté sviatočné okamihy patria k vnútornému zreniu, rovnako ako hlboké rozmýšľanie o mystériu Vianoc.
Milí čitatelia, želám vám požehnané a pokojné Vianoce s tými, ktorých milujete a sú vám blízki. V okamihoch šťastia a radosti sa s tým nezabudnite podeliť aj s ostatnými. Do nového roku 2012 horizont s krídlami…

Obnovujte v sebe schopnosť tichého počúvania, zobudeného vedomia a ľahkého anjelského dotyku. Možno stačí pozrieť sa do očí dieťaťa … Zodpovednosť, radosť a obnova srdca. Oživenie duchovného hlasu v nás. Sme tu so svojimi silami a schopnosťami v živom bytí srdca.

PS: Esej som dopísala včera večer, dnes do rána napadol čistý biely sneh, pripájam ho k napísanému. 20. 12. 2011 večer – 21. 12. 2011 ráno.