Španielska kríza

Krajina, ktorá po vstupe do Európskej únie dosiahla najväčší rast životnej úrovne vo svojich dejinách a ktorej eurofondy pomohli vybudovať moderné infraštruktúry, je dnes na kolenách. Po španielskom hospodárskom zázraku dávanom za príklad krajinám, ktoré do Európskeho spoločenstva vstupovali neskôr, dnes ostali nepríjemné, veľmi nepríjemné rozpaky.

Chorý pacient

Minulotýždňová správa centrálnej španielskej banky o technickej recesii španielskeho hospodárstva znepokojila, ale neprekvapila. Že s ekonomikou krajiny to ide stále viac dole vodou, je jasné každému, kto v Španielsku žije. Neradostnú tendenciu rastúcej nezamestnanosti a červených čísel v rozpočte nemení ani fakt nie až takých dávnych volieb, ktoré výrazne vyhrali konzervatívni Ľudovci.

Na to, aby mal človek čoraz viac rastúce obavy, netreba zapínať televízor, počúvať rádio či čítať dennú tlač. Pesimizmus pramení z každodennej skúsenosti, keď pouličný chodec vídava zavreté lokály, ktoré ani po dlhom čase nechce nikto prenajať, alebo osobne stretáva a spoznáva kopu ľudí z dnes už viac ako 24-percentného radu nezamestnaných. Skrachované podniky, prepustení zamestnanci, rodiny neschopné splácať svoje hypotéky… Keď sa k tomu pridajú neradostné makroekonomické prognózy na najbližšie roky, na stenu sa môže začať maľovať obraz chorého pacienta, o ktorého chradnúce zdravie má vážne obavy aj ten najväčší optimista.

Nová španielska vláda na čele s neznámym na medzinárodnej scéne, ale aj neskúseným Marianom Rajoyom, sa pustila do boja s krízou bolestnými receptami, o ktorých počas predvolebnej kampane ani nemukla. Radikálne „strihanie v rozpočte“, ktorého deficit sa podľa svetových prognóz ani pri najlepšej vôli nestlačí pod 3 percentá až do roku 2018, sprevádzala mentorská pochvala Angely Merkelovej, ku ktorej Rajoy prišiel na jednu zo svojich prvých medzinárodných ciest ako žiačik po domáce úlohy.

Španielsky premiér sa dal na cestu znižovania výdavkov, ale snaží sa robiť niečo aj pre to, aby nejakým spôsobom zvýšil príjmy do deravej štátnej pokladnice. Jeho nečakaným krokom bolo progresívne zvýšenie už predtým výrazne progresívnej dane z príjmu fyzických osôb. Možno to bolo jediné z posledných opatrení, proti ktorému v Španielsku nikto neprotestoval. Predchádzajúca stredoľavá vláda pred dvoma rokmi zvýšila DPH o dve percentná, krok za ktorý bola vtedy opozičnými Ľudovcami tvrdo kritizovaná. No nová, pravicová vláda tento týždeň rozhodla, že od budúceho roku bude DPH znova o čosi vyššia.

Nie uzdraviť, ale doraziť

Rajoy nerobí v ekonomike experimenty. Všetky opatrenia o škrtaní výdavkov sú ortodoxným ekonómom známe. Najviac v rozpočte bohužiaľ neutrpela obrana, ktorú dnes riadi človek pochádzajúci z biznisu so zbraňami, ale zdravotníctvo a školstvo. Či práve to odvráti prízrak chudoby nad rodinami, ktoré sa dnes ešte môžu považovať za strednú vrstvu, je otázne. Kuvičie hlasy varujú, že prehnané uťahovanie opaskov môže hospodárstvo nie uzdraviť, ale rovno doraziť. Radikálne škrty v rozpočte síce môžu znamenať, že dnes sa štátne výdavky znížia, ale zajtra budú príjmy do štátnej pokladnice ešte nižšie, lebo výber daní poklesne ešte viac. Teda výdavky sa opäť budú musieť znižovať. Nočnou morou španielskej vlády ostáva fakt, že finančné trhy ani na takzvané ozdravné opatrenia nereagujú pozitívne a štát si aj naďalej požičiava za prehnane vysoké úroky.

Podľa držiteľa Nobelovej ceny za ekonómiu Paula Krugmana už nemá zmysel v súvislosti so Španielskom hovoriť o recesii, ale o depresii. Kritizuje stereotyp o Španieloch ako o nezodpovedných a rozhadzovačných, ktorý sa v Berlíne udomácnil, a nielen tam: Španielsko malo pred krízou nízky dlh a rozpočty bez deficitu, teda rozpočtové problémy nie sú príčinou recesie (podľa Krugmana už depresie), ale jej dôsledkom.

Krugman prognózuje, že reštriktívne opatrenia, do ktorých tlačí Španielov najmä Nemecko, namiesto očakávaného ozdravného efektu iba dotlačia krajinu do ešte väčších problémov. Kto má pravdu, si Európa odskúša na vlastnej koži možno už onedlho. Španielsko sa nemôže nechať utopiť, lebo je príliš veľké a stiahlo by so sebou aj zvyšok Európy, teda aj Nemecko. Ako však zachrániť potápajúce sa Španielsko? Na túto otázku si bude musieť odpovedať skôr Brusel ako Madrid, lebo nástroje na záchranu svojej krajiny Madrid už dávno nemá v rukách.

Je iróniou osudu, že veľký podiel na súčasnej španielskej kríze má realitná bublina, ktorá vznikla počas osemročného ministrovania konzervatívneho ekonóma Rodriga Rata a mierne pokračovala v prvých rokoch jeho stredoľavého nástupcu Pedra Solbesa. V Španielsku sa s trochou zveličenia hovorieva, že jednofarebné vlády jednej strany, či už ľudovej, alebo socialistickej, bývajú tak trochu koalíciou medzi ministrom hospodárstva a zvyškom vlády. Obaja bývalí ministri požívajú tak doma, ako aj vonku značný rešpekt, ale ani jeden z nich neodhadol nebezpečenstvo nafúknutých cien nehnuteľností a hypotekárneho zadlžovania domácností. Dodatočne sa môže javiť až symbolické, že Rato bol už ako úspešný bývalý minister tri roky prezidentom Medzinárodného menového fondu a zo svojho úradu odstúpil tesne pred začiatkom svetovej ekonomickej krízy.

Príkladný zať

Ďalšou správou o Španielsku, ktorá v poslednom čase preletela svetom, bola kráľovská poľovačka na slony a rozhorčenie, aké medzi obyvateľstvom vyvolala. Všeobecne obľúbený kráľ Juan Carlos bol prekvapený negatívnou reakciou na svoje odpočinkové aktivity, ktoré, napriek svojmu úradu, až do prepuknutia škandálu považoval za súkromné. Veď podobných poľovačiek má za sebou už mnoho a verejnosti sú kráľove záľuby dobre známe. Tentoraz sa však prerátal a musel sa prvýkrát verejne ospravedlniť.

Monarchia, síce ešte stále väčšinou Španielov obľúbená, sa v posledných rokoch začala posudzovať kritickejšie. Dokonca aj v médiách, kde bola kráľovská rodina tradične nedotknuteľná. Nie, nejde o kráľovu záľubu v pestrých ženských spoločnostiach, ani o iné známe detaily zo súkromia kráľovskej rodiny, ktoré s taktným mlčaním obchádza dokonca aj neľútostný španielsky bulvár.

Jedným z najvážnejších úderov na prestíž monarchie sa stalo súdne vyšetrovanie Iňaki Urdangarina, manžela princeznej Cristiny, ktorý až donedávna bol predkladaný verejnosti ako kráľov „príkladný zať“.

Rozvetvená kráľovská rodina je vydržiavaná štátnym rozpočtom, no kráľovej dcére a jej manželovi to nestačí. Obaja podnikajú, no a ich pochybné biznisy sa stali objektom vyšetrovania, ktoré postavilo bývalého kráľovho obľúbenca pred súd. Po tom, čo sa v médiách publikovali informácie o tom, že Urdangarin zneužíval svoje postavenie kráľovho zaťa vo vopred vyhratých konkurzoch na štátne zákazky a že z verejných zdrojov odtiekli milióny eur na projekty, ktoré sa uskutočnili iba na papieri, bol odstavený od oficiálnych aktivít kráľovskej rodiny. Kráľove vety v tradičnom vianočnom prejave o povinnosti verejných činiteľov správať sa príkladne, sa médiami interpretovali ako nepriame vyčítanie Urdangarinových nekalých podnikateľských aktivít. Na to, čo ešte prinesie vyšetrovanie, budú všetci určite zvedaví, lebo údajne pred súdom mala stáť aj princezná Cristina, no zachránila ju pred tým iba nedotknuteľnosť monarchie a prehnaná opatrnosť prokuratúry.

Posledný vianočný prejav kráľa bol ako vždy mentorský a moralizujúci a práve slová Juana Carlosa o potrebe uťahovania opaskov, o uskromňovaní sa a o nevyhnutnej zodpovednosti verejných činiteľov sa otočili proti nemu v ten deň, keď na verejnosť prenikla správa o nechutnej africkej poľovačke. Verejnosť frustrovaná ekonomickými problémami prestala slepo tolerovať pochybné aktivity kráľovskej rodiny a jej najobľúbenejšieho člena.

Z fiesty protest

Prvého mája sa ulice španielskych miest už tradične ako každý rok zaplnili desaťtisícmi manifestujúcich. Kým v posledných rokoch počet ľudí pod transparentmi klesal a pravidelná pripomienka chicagských udalostí spred viac ako sto rokov bola skôr uvoľnenou „fiestou“, frustrácia z finančnej krízy a dosahov ekonomických opatrení ich zmenila. Zhromaždenia sú síce naďalej pokojné, ale už výrazne protestné.

Bude zaujímavé sledovať, či s rastúcou nespokojnosťou verejnosti sa bude znižovať jej tolerancia aj voči politickej korupcii a bielorukavičkovému rozkrádaniu, ako sa to stalo počas minuloročných celošpanielskych protestov. Alebo sa frustrácia prejaví na raste extrémizmov podobne ako v mnohých iných krajinách Európy.

Čo nás nasledujúce mesiace čaká, bude určite nielen bolestné, ale aj zaujímavé. Ostáva len dúfať, že sa nezopakuje história z minulého storočia, keď sa veľká hospodárska kríza 30. rokov stala rastovým hormónom politických extrémizmov v Európe. A práve o tom, ako mal vyzerať koniec 30. a začiatok 40. rokov, sa rozhodlo aj v Španielsku, kde vtedy jeden zo šialených extrémizmov zvíťazil.

Každý proti každému

Pri večernej ceste metrom domov si môže cudzinec obzerať unavené tváre Madridčanov. Kto sa vracia z práce je síce ako-tak rád, že nie je z tých, ktorí o zamestnanie v posledných rokoch prišli, ale ani to nie je žiadna výhra. Strach zamestnancov zo straty pravidelného príjmu využíva veľa podnikov a firiem na to, aby svojich ľudí tlačili do prehnaných výkonov a nezaplatených, často zbytočných, nadčasov. Z kolegov, ktorí kedysi bez problémov spolupracovali, sa stávajú neľútostní konkurenti. Niekedy to vyzerá tak, že jeden robí za dvoch a každý proti každému.

Nervozita zamestnancov a zlá nálada ukracuje firmy o ich tvorivý potenciál a pripravuje ich o nejeden talent. Nedôvera medzi jednotlivcami a firmami už desaťročia nebola na takom vysokom stupni. Ak si do toho človek pustí vo večerných správach politikov a riaditeľov veľkých firiem a bánk, neskromne žiadajúcich obyvateľstvo o uskromňovanie sa a obete, znie to ako prvá lekcia cudzieho jazyka pre začiatočníkov. Priepasť neporozumenia medzi politikmi a ekonomickými elitami na jednej strane a obyvateľmi na strane druhej sa naďalej rozširuje. Akú pointu bude mať svetová kríza v Španielsku, je otázne. Aj ten najväčší optimista dnes musí priznať, že ak je pre Španielov nejaký happy end možný, tak je ešte stále v nedohľadne.