Netreba dať na reči

Toto stretnutie s dvojdomosťou našej kultúry nás čaká aj vtedy, keď si prečítame hociktorého dobrého slovenského básnika. Stretol som sa s tým aj dnes, keď som si znova raz prečítal verše Janka Jesenského.

No skôr ako príde úvaha o básnikovi, dovolím si porozprávať Somárovu rozprávku. Je to moja parafráza poučnej príhody, ktorá pochádza zo zbierky exempiel Arnolda z Lüttichu Alphabetum narationem (Abeceda poviedok) zo 14. storočia. V slovenskom prostredí sa objavuje v roku 1448 v odpise levočského kazateľa a spišskovlašského farára Bartolomeja z Münsterbergu (Bartholomeus de Monstriberg v Sliezsku, dnes Ziębice) pod titulom Liber exemplorum secundum ordinem alphabeti (Kniha poviedok podľa abecedného poriadku, 1448), pod názvom Verbis semper non est adherendum. Zbierku uchováva Kódex Bartolomeja z Münsterbergu z roku 1456 – nachádza sa v Egyetemi Könyvtár v Budapešti. Starší pôvod tohto exempla je v nedohľadne.

Zbierky exempiel, ktorými ilustrovali svoje výklady Písma, používali kňazi už dávno pred 14. storočím – a z čoho čerpali zas oni, na to literárna archeológia ešte len príde. V pôvodnej verzii tento príbeh nerozpráva somár a príbeh má v závere iné mravné ponaučenie: „Či to počuješ, milý synu? Nech robíme akokoľvek, ľudia o nás vždy rozprávajú. A tak sa netreba starať o ľudské reči, ale čo máš robiť, to rob – podľa učenia Catona, ktorý vraví: ,Keď správne žiješ, nestaraj sa o reči ničomníkov.´“

Tu zas nachádzame odkaz na sentenciu z populárnej knihy mravoučných dvojverší Disticha Catonis (Catonove dvojveršia, 2.-4. stor. n. l.) mylne pripisovanej Marcovi Porciovi Catonovi Staršiemu (234–149 pred n. l.). (Prameň všetkých informácií: Jozef Minárik.)

Vo svojom variante príbehu som sa usiloval posilniť jeho rozprávkovosť – bol určený do Čiernobielej knihy rozprávok. Zabudol som ho však do nej zaradiť.

Somárova rozprávka

1.

I-á, i-á, i-á, i-á,

to je moja melódia.

Na tú melódiu vám

dnes peknú pieseň zaspievam.

Bľačí ovca, bzučí komár –

ale ja som iba somár,

čo nebľačí, nebzučí.

Somár vás iba poučí.

Kedysi, keď neboli ešte vlaky ani autá, cestovali ľudia na nás somároch. Aj ten gazda, ktorému som patril, vybral sa raz na mne na cestu a vzal so sebou aj synčeka. Gazda sa uvelebil na mojom chrbte a synčekovi prikázal, aby sa držal môjho chvosta a bežal peši za mnou. Nebola to zlá myšlienka, veď sa vraví:

Aj cesta peši býva veľmi poučná,

aj cesta peši dušu teší,

a navyše je bezpečná a nehlučná,

veď aj Boh pred stvorením sveta chodil peši.

Aj cesta peši býva celkom veselá,

aj cesta peši býva prostá,

aj cesta peši dovedie ťa do cieľa –

len sa drž somárovho chvosta.

2.

Lenže ľudia, ktorých sme cestou stretli, začali mať k tomu pripomienky:

"Kúska citu nieto v tom lotrovi starom.

Načo dal Boh syna tomu otcovi,

čo necháva chlapca bežať za somárom

a on sám sa nesie na somárovi?

Mali by sa drábi chopiť toho otca

a vytrhnúť syna sadistovi z pút.

Veď zajtra ho možno predá do otroctva.

Aj zožrať ho schopný je ten ľudožrút."

Väčšina ľudí hľadá chybu len na iných ľuďoch. Len výnimoční ľudia nájdu chybu sami na sebe. Oni nájdu chybu na sebe, iní ju nájdu na nich, nuž je chyba zrazu dvojnásobne veľká a takí ľudia to majú na svete najťažšie. Nanešťastie aj môj gazda bol takýto človek. Len čo začul pripomienky, hneď sa zahanbil, zosadol zo mňa, a namiesto seba posadil na mňa syna. Nebola ani toto najhoršia myšlienka. Veď aj deti treba zvykať na sedlo – a ani staršiemu človeku prechádzka nezaškodí.

3.

Lenže o chvíľu sme na ceste stretli ďalších ľudí – a tí zase len krútili hlavami:

"Také dieťa veru nie je božím darom.

Vari skamenelo srdce synovi,

keď necháva otca bežať za somárom

a syn sám sa nesie na somárovi?

Načo máme zákon? Načo stovky porád,

keď z mládeže takto vytráca sa cit?

Veď on bude zajtra na otcovi orať –

dávno mal už synček v polepšovni byť."

Môj ústupčivý gazda sa znova zahanbil a povedal si: „Naozaj asi robím chybu, veď môj somár hravo unesie nás oboch.“ Vysadol na mňa aj on a pred sebou nechal sedieť synčeka. Ani toto nebola zlá myšlienka. Hravo som ich uniesol oboch.

4.

Lenže o chvíľu sme na ceste stretli celkom iných ľudí – a tí mali zas celkom iné výhrady:

"Pozrite sa na tých dvoch!

Somára im doprial Boh –

ale oni nešetria ho.

Ej, toto im príde draho.

Na smrť uštvú somára –

už mu život dohára.

A na tých dvoch čaká zasa

za týranie zvierat basa."

Môj gazda sa znova zahanbil, zosadol zo mňa, zložil mi z chrbta aj synčeka a obaja kráčali vedľa mňa. Zas to nebola zlá myšlienka. Uvítal som, že som si mohol oddýchnuť od bremena a načerpať novú silu.

5.

Lenže o chvíľu sme na ceste stretli ďalších ľudí – a tým sa nepáčilo ani toto:

"Pozrite sa na tých dvoch!

Somára im doprial Boh –

ale načo plytval snahou,

keď využiť nevedia ho?

Tí raz prídu o všetok

svoj pozemský majetok

aj o všetky dary neba.

Zomrú hladom. Tak im treba."

Znova sa môj gazda zahanbil. Aby poprel, že ma nevie poriadne využiť, rozhodol sa predstierať, že som slabý a neudržím sa na nohách. Naložil moje zadné nohy na plecia synčekovi, sám si naložil na plecia moje predné nohy – a niesli ma. Ani toto nebola zlá myšlienka. Ešte nikdy ma nikto neniesol. Veľmi som im bol za to vďačný. Utužilo sa naše vzájomné puto – nikdy nijaký somár nemal láskavejšieho gazdu a nikdy nijaký gazda nemal vďačnejšieho somára.

6.

Lenže o chvíľu sme stretli ďalších ľudí – a tých šlo rozpučiť od smiechu:

"Čo je toto za pochábľov pochabých?

Čo je to za bláznov bez móresu?

Veď namiesto, aby somár niesol ich,

oni jeho na ramenách nesú.

Tí vyhodia zrno, zjedia otruby,

zatlčú vždy najprv hlavu klinca.

Kým celý svet neobrátia naruby,

zatvoriť ich treba do blázinca."

7.

Keď to počul môj gazda, nevládal už urobiť ani krok. Ani krok už urobiť, ani už nič nové vymyslieť. Už môj gazda iba zabedákal:

"Ach, synček môj, nech robíme tak, či tak,

povedia nám, že to bola chyba

a že sme to všetko mali spraviť naopak.

Čo nám ostáva už? Zomrieť iba."

Chystal sa môj gazda zomrieť – a to isté sa, nebodaj, chystal urobiť aj jeho syn. Nepáčilo sa mi to. Toto už veru nebola dobrá myšlienka. Nuž som sa tentoraz ozval aj ja:

"Ej, gazda môj, či robíte tak, či tak –

dobre je.

Len jednu chybu máte –

že tým, čo vám radia spraviť všetko naopak,

veríte a že ich počúvate. "

8.

Gazda i jeho synček si ma vypočuli a zistili, že na tom, čo hovorím, čosi je. Ale predsa len mali ešte pár otázok.

„Múdro vravíš,“ povedal gazda. „Ale ako máme ísť teraz ďalej?“

„Ako?“ odpovedal som mu. „Veď vám vravím, gazdíčko – hocako. Ako vám kedy dobre padne. Napríklad, keď sa vám nechce, nemusíte už pokračovať v ceste a môžete ostať tam, kde ste.“

„Ale veď koniec našej cesty je ešte ďaleko!“ zvolal gazdov synček. „Ako môžeme ostať tam, kde sme, keď máme ešte kus cesty pred sebou?“ Musel som im vysvetliť ešte lepšie: "Áno, kus cesty máte ešte pred sebou, koniec vašej cesty je ešte ďaleko. Ale ani ten, čo sa na koniec svojej cesty neponáhľa, nič nezmešká.

Aj pútnik, čo koniec cesty

nehľadá, ho nájde.

Aj ten koniec cesty kráča

a sám k tebe zajde.

Bľačí ovca, bzučí komár –

ale ja som iba somár,

čo nebľačí, nebzučí,

a predsa vás poučí.

Verbis semper non est adherendum –

netreba dať na reči."

Robil ‚iba? to, čo sa robiť má

Keď mi po čase znova padol do ruky rukopis tejto Somárovej rozprávky, čítal som práve verše Janka Jesenského. Preto mi zišla na um tá pozoruhodná vec, že stredoveké latinské exemplum poznali ľudia už aj v staroveku – a aj vtedy ho museli vnímať ako čosi ešte oveľa staršie. No hľa – ani moderný slovenský básnik Janko Jesenský jeho inšpiráciou nepohrdol – hoci to, že sa ním inšpiruje, vôbec nemusel vedieť.

Koncentrák

Smiech vylúdil mi gardistický znak…

„Ty sa nám smeješ?… Čaká ťa koncentrák!“

A zvážnel som. Tvár zatiahol mi mrak…

„Teba to mrzí?… Čaká ťa koncentrák!“

Hnevom som vzbĺkol. Sčervenel sťa rak…

„Ach, ty sa hneváš?… Čaká ťa koncentrák!“

A bol mi žiaľ. Prúd sĺz mi kalil zrak…

„Plačeš nad byvším?… Čaká ťa koncentrák!“

Jedno mi bolo už, či tak, či tak…

„Nenadchýnaš sa?… Čaká ťa koncentrák!“

„Na stráž!“ revem a ruku zdvihol ľak…

„Ty pokrytec si… Čaká ťa koncentrák!“

Čakám len, kedy ma už trafí šľak.

„Ty čakáš spásu?… Čaká ťa koncentrák!“

Bratislava, 13. decembra 1938

Okrem statočnosti, bez ktorej by nemohla vzniknúť táto báseň, a okrem čierneho humoru, ktorý z nej srší, oslovuje nás tu čítankový archetyp – nemusíme presne vedieť, o čo ide, ale vnímame aj tisícročnú kultúrnosť, vďaka ktorej sa cítime doma nielen na Slovensku, ale aj v Európe, v celom kultúrnom svete… A ak nás to predsa len náhodou osvieti, tak prídeme aj na to, že čítame ponášku na stredoveké Verbis semper non est adherendum – čiže na príbeh o otcovi a synovi, čo nedokázali vyhovieť ľuďom, či už sa niesol na somárovi otec, či syn, či obidvaja, alebo ani jeden. A nepomohlo, ani keď obaja niesli somára.

Janko Jesenský je ešte vždy – najmä v porovnaní s Ivanom Kraskom – nedocenený básnik. Dôvod? Možno ten, že bol aj vynikajúci prozaik. Nielenže dostal za Demokratov v roku 1935 štátnu cenu, ale zaplatil za ich úspech aj daň: svojou prózou zatienil svoju poéziu.

Pritom je to básnik, ktorý obohatil slovenskú poéziu o prepotrebný nový tón. To on nám ukázal, že lyrizmus sa dobre znáša aj s iróniou. A že takýto o iróniu obohatený lyrizmus sa len ťažko dá zapriahnuť do služieb nejakej ilúzie či nebodaj ideológie.

Takisto si zaslúži obdiv za odvahu, s ktorou ten nový tón používal – napríklad v básňach, pašovaných za druhej svetovej vojny do londýnskeho rozhlasu. Písal ich rovno pod nosom gestapa a keby ho odhalili, hneď by ho zastrelili.

Určite je pravda, čo o ňom napísal Valér Mikula: „Z dobovej žabomyšej perspektívy sa javilo, že tento spisovateľ robil všetko, čo sa nesmie – v skutočnosti však robil ‚iba? to, čo sa robiť má. Aké jednoduché, a aké dodnes nedostižné…“ (Valér Mikula, Básnik s citovou dominantou, doslov ku knihe Janko Jesenský, Verše a próza, Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2011).

Pravdaže, ak by chýbal talent, nepomohol by ani nový tón, ani odvaha. Príroda však nebola lakomá a obdarovala Janka Jesenského aj nesporným talentom.

Poznať to medziiným podľa toho, ako sa jeho poézia začleňuje do širšieho európskeho kontextu – do ktorého klenotnice bezpochyby patrí aj to prastaré exemplum, z ktorého vlastne – keď sme ho dali porozprávať somárovi – vystrkuje svoje dlhé uši možno ešte oveľa staršia poučná rozprávka.