Cement nad mince

Doteraz sme si totiž mysleli, že základy dnešnej Európy drží pokope pevnejší cement ako milé peniaze, ktoré sú nám všetkým také drahé. Prinajmenšom z toho dôvodu, že už na letisku nemusíme utekať do zmenárne, nemusíme už prepočítavať výmenné kurzy, v peňaženkách už nemusíme nosiť bankovky s portrétmi rozličných slávnych osobností riadne etablovaných európskych národov a štátov a vo vreckách nohavíc nám už nemusia štrngať rozličné mince.

A tu sa zrazu dozvedáme, že euro je viac ako peniaze, že vo vreckách nosíme takpovediac čosi osudové: To be or not to be.

Čakanie na výbuch

Ešte nedávno sme sa nazdávali, že sme po všetkých ideologických a nacionalistických zmätkoch a omyloch 20. storočia v Európe konečne zakotvili v bezpečnom prístave spolupráce, vzdelania, blahobytu a znášanlivosti. Nebola to síce celkom zasľúbená krajina, ale bola to aspoň staronová vlasť, kde už ľudia neboli rozhádaní len preto, že hovorili rôznymi jazykmi, že sa odvolávali na svoju veľkú kultúru, alebo preto, že mali rozličný názor na sociálne otázky a spoločenské zriadenia.

Posledná debata o základoch Európy, ktorou bola diskusia o Bohu v európskej ústave, vyznela relatívne nevinne v porovnaní s apokalyptickými titulkami novín a fotografiami, aké nás dnes obklopujú. Napríklad nedávno na titulnej stránke Spieglu, kde z neba padá na Akropolu minca euro, ktorá istotne váži niekoľko ton, akoby ju zoslal sám Zeus – nemožno pochybovať, že keď táto minca dopadne na zem, zostanú po nej len trosky – padne celé Grécko, bude po Parthenone, symbol európskej civilizácie sa rozsype a s ním padne celá Európa. Predpokladaný výbuch, ktorý bude nasledovať po páde eura na Akropolu, bude oveľa horší ako ten, ku ktorému tam raz skutočne došlo.

Je známe, že keď Turci okupovali Grécko, k tamojšej kultúre a tradíciám sa nesprávali s veľkou úctou a tento svätostánok používali ako skladisko pušného prachu. A ešte neúctivejší kresťanskí Benátčania, ktorí vedeli, že tam je sklad pušného prachu a ktorým rovnako ako Turkom bolo úplne jedno, že ide o symbolický základ Európy, zacielili svoje delá na Akropolu. Písal sa rok 1687, delá chrlili oheň, európska svätyňa vybuchla a celé dva dni horela ako pochodeň. A keď zhorela do tla, Benátčania ju ešte nehanebne vyplienili. Nakoniec sa do toho, čo tam zostalo, začiatkom 19. storočia pustil britský veľvyslanec v Osmanskej ríši Thomas Bruce, 7. gróf z rodu Elginovcov, s povolením osmanského sultána dal previezť do Anglicka väčšinu mramorových sôch a dal ich vystaviť v Britskom múzeu.

Stratený raj

Potom prišlo európske 20. storočie, storočie veľkého vedeckého a kultúrneho pokroku, ale súčasne aj storočie, v ktorom sa takmer žiadne mesto ani dedina v Európe nezaobišli bez sčernetých múrov a veží, trčiacich z početných trosiek a v ktorom sa do vzduchu vyhadzovali nielen skladiská pušného prachu, ale aj školy a nemocnice.

Dlho sme verili, že posledný pád, ktorý sme zažili, bol pád komunistických diktatúr, pád Berlínskeho múru a už-už sme si začínali myslieť, že teraz už nič nemôže padnúť.

V požehnanom pokoji sme sa venovali hľadaniu čarovného receptu európskej identity, hovorili sme o starej a novej Európe, o tom, že sme zjednotení v rozmanitosti. Tešili sa z toho najmä Východoeurópania, vychovaní v duchu očakávania komunistického eldoráda, fatamorgány, ktorá sa pre nich rozplynula – Paradise Lost. Preto s nádejou upínali svoj zrak, ach, tam, do Európy, do novej nebeskej krajiny, kde sa vyriešia všetky ich problémy. A hľadali sme tiež „dušu Európy“, po ktorej túžil Jacques Delors, jeden z jej zakladateľov a duchovných otcov.

Ozveny duše Európy

Tieto diskusie však veľa nepriniesli, pretože hospodársky a liberálny pragmatizmus, ktorý je spoločným menovateľom Európy, sa v tomto ohľade správa skôr zdržanlivo a vyhýba sa akejkoľvek interpretácii toho, čím Európa je, respektíve čím by chcela byť.

V modernom svete, kde spolunažívajú rozličné hodnoty a perspektívy, interpretácia nutne musí znamenať aj konfrontáciu, tú si však vo svete voľného obchodu a burzovej mentality nikto neželá, ani len na úrovni myšlienok. Ideový konflikt sa ľahko môže zmeniť na politický, a to je to posledné, po čom hospodárski pragmatici túžia. Tak teda nijaký pátos, nijaká „duša“, nijaký hlbší zmysel.

Najvyšším cieľom Európy sa tak stalo čosi dosť jednoduché: jej hospodárska sila by sa čoskoro mala stať konkurenciou pre americkú a čínsku a mala by hrať silnú a nezávislú úlohu vo všetkých celosvetových procesoch. Podľa pragmatikov prinesie hospodársky rozvoj popri materiálnom blahobyte aj lepšie zdravotníctvo a lepšie školstvo, viac peňazí na kultúru a viac voľného času a materiálny blahobyt automaticky prinesie aj vyšší stupeň znášanlivosti európskych štátnych občanov.

V porovnaní s takouto optimistickou perspektívou znie volanie Jacqua Delorsa, bývalého predsedu Európskej komisie, ktorý začiatkom 90. rokov žiadal, aby sme „Európe dali dušu“, len ako vzdialená ozvena myšlienky, ktorú odvial blahodarný pragmatizmus. Dušu Európy si možno vysvetľovať aj tak, že občania jej štátov rozumejú svojim dejinám, kultúre, duchovnosti, polarizácii hodnôt a etiky, skúsenostiam s diktatúrou a totalitou, prameňom a princípom demokracie, individualizmu spojenému s osobnou slobodou a súčasne so snahou po spoločnom dobre.

No pre súčasných pragmatikov ide o čistú abstrakciu, podľa nich by bolo najlepšie, keby sa medziľudské vzťahy v spoločnosti riadili rovnakými zásadami, aké vládnu na kapitálovom trhu: s čo najväčšou mierou permisivity a najnižšou mierou konfliktnosti. Súčasný hospodársky a politický pragmatizmus podceňuje hodnotu myšlienok. Ohŕňa nos nad abstrakciou kultúry a filozofie, a predovšetkým nad otázkami ľudského duchovna. Uznáva konflikty hospodárskych a takzvaných národných záujmov a snaží sa odstrániť každý myšlienkový konflikt, a tým aj každý latentný spoločenský konflikt v tejto sfére politickými prostriedkami.

Práve preto sme sa teraz ocitli pred apokalyptickou víziou: Ak padne euro, padne aj Európska únia.

Niečo padá z neba

Nesmieme však zabúdať ani na to, že sme sa v príjemnom pokoji venovali aj ďalšej vzrušujúcej debate, a to otázke, či slovo „Boh“ má figurovať v európskej ústave a či kresťanstvo má byť navyše spomenuté aj v preambule ústavy. Takáto diskusia sa môže odohrávať len v časoch pokoja a blahobytu, keď nás vlastne netrápia žiadne iné vážne problémy ako otázka Európy či večnosti. My všetci, čo žijeme v Európe, veru máme svoju skúsenosť s prítomnosťou Boha. Neexistuje azda európsky národ, ktorý si niekedy v dejinách nepokladal za povinnosť dať Boha do úzkej súvislosti s vlastnou existenciou. Američania sa na Boha spoliehajú ešte viac ako Európania, dokonca aj peniaze zverili do dobrotivých Božích rúk: In God We Trust, píše sa na dolárových bankovkách. Ani to im však nepomohlo zabrániť pádu banky Lehman Brothers. A naďalej hrozí, že padne euro a s ním aj Európa. Či už s Bohom na bankovkách a v ústave, či bez neho.

A tak teraz upierame trochu schizofrenický pohľad na nebo, odkiaľ euro padá na Akropolu, a kladieme si otázku, čo sa tu vlastne deje. Pretože my obyčajní smrteľníci, nezasvätení do bankových a burzových veštieb, už vôbec nič nechápeme. Celý ten konglomerát finančných súm a prúdov, neviditeľný a nepochopiteľný pre oči nás nezasvätených, ktorí sme hovorili o európskej kultúre, sa pre nás stal abstrakciou, akú nám dnes už ani Karol Marx či Slavoj Žižek nevysvetlia.

Na býkovi ku Kréte

Kedysi tí najmenej informovaní z nás čítali Ödona von Horvátha, ktorý vo svojom románe Večný meštiak svojmu hrdinovi, obchodníkovi Schmitzovi, vkladá do úst nasledujúce slová: „Ja, Rudolf Schmitz, som presvedčený, že medzi európskymi meštianskymi veľmocami už nemôže vypuknúť vojna, pretože dnes možno národy oveľa lacnejšie vykorisťovať obchodnícko-miernymi prostriedkami.“ Tomu sme ešte ako-tak rozumeli, zatiaľ čo dnes s hrôzou počúvame výstrahu: Ak sa rozpadne euro, rozpadne sa Európa.

Nezostáva nám nič iné, ako spoľahnúť sa na starú legendu: Európa sa vezie v mori na bielom býkovi, a ten pláva ku Kréte. Dúfame, že nespadne, vieme, že nespadne, aspoň nie do vody. Na Kréte však Európu čaká možno trochu smutné, ale aj tak dosť optimistické pokračovanie.