Charkov, ráno 23. januára, šesť ruských rakiet takmer súčasne zasiahlo obytnú oblasť.
Siréna sa v meste rozozvučí päť- až pätnásťkrát za deň. Niekedy prakticky ani nezmĺkne. V takýchto dňoch, a je ich asi šesť do týždňa, by som podľa „pravidla dvoch stien“ mala bývať v predsieni.
Charkov. Šesť hodín ráno. Šesť rakiet. Emócie na bode nula.
Moje oči si natoľko zvykli na pokvárené fasády a okná upchaté preglejkami, že to proste nevidím. Vždy si však všimnem, že na križovatke zapli ďalší semafor alebo otvorili ešte jeden obchodík.
V 401. deň vojny sa dá vyspať do ružova aj bez alkoholu a štupľov do uší.
Pouličné osvetlenie zapli v utorok okolo šiestej večer. Len v centre, len na pár hodín, v testovacom režime. Reakcia ľudí však bola, akoby mesto oslavovalo víťazstvo.
V meste je asi 8 000 poškodených budov, polovica z nich je úplne zničených.
Nedeľa, jedenásť hodín večer, tiché centrum Charkova. Ruská raketa. Zo štvorpodlažného domu sa za pol sekundy stane trojpodlažný.
Maria Avdejevová z Charkova napiekla medovníky s nápisom: Ruská vojnová loď, choď do …!
Pred tristo dňami som prvýkrát počula vybuchnúť rakety. Nebolo o čom pochybovať – vojna. Vyšla som na balkón, zapálil som si a dlho som hľadela na červeno-oranžovú žiaru na obzore.
Pred desiatimi minútami nabehla elektrina, nemali sme ju šestnásť hodín. Hádajte, čo som urobila ako prvé?
Divadelník hovorí, ako sa členovia jeho divadla ocitli na doskách bratislavského DPOH, kde odohrali balet Tajomstvá Pandory.
Pozerám video, ako v Charkove strhávajú Puškinovu bustu, a nič necítim. Žiadna ľútosť, žiadna radosť, žiadna nostalgia.
Prečo vypálené okno domu pripomína ruský neosuprematizmus, teda abstraktný výtvarný smer, ktorý sa zameriava na základné geometrické tvary?
Určite to nie je S-300, protilietadlový raketový systém šíri vibrácie. Žeby dron?
Charkov 10. októbra. Žiadna voda, žiadne svetlo, žiadne spojenie.
Napriek bombardovaniu všade navôkol vidno nespútanú radosť z toho, ako naši vyháňajú vyvrheľov z ukrajinskej zeme.
Kvôli ruskému ostreľovaniu sú zvieratá v Charkove v strese.
Už ma nebaví skrývať sa. Pred tlakovou vlnou, črepinami, rachotom. Otvorila som dokorán okná a pustila dnu chlad neskorého letného večera. Bože, to je pôžitok.
Hrozný deň, výbuchy, požiare, trosky, spod ktorých sa ľudia nevedia dostať. Pretože sú hluchonemí, nepočujú záchranárov a nereagujú.