Keď štrnásťročný prešovský gymnazista Albert Marenčin (1922) poprosil svojho spolužiaka, aby mu odporučil báseň, ktorú by sa naučil na povinnú recitáciu pred triedou, netušil, že krátka báseň Ladislava Novomeského ho vtiahne do dobrovoľného a nadšeného čítania si celej básnickej zbierky.