Test: Aký potenciál má 3D technológia?

Ľudia 3D televízorom odpustili aj to, že pri ich sledovaní musia mať nasadené nepohodlné okuliare, a že efekt zubatého žraloka, ktorý ide divákov pred televízormi zožrať, pripomína skôr neškodnú rybku v akváriu. Bez dôkladnej mediálnej masáže by boli mnohí z reálneho 3D efektu istotne sklamaní. Oveľa závažnejší problém však nastáva, ak si chce človek prisľúbené 3D naozaj užiť. Ak nevlastní 3D filmy a jeho televízor nedokáže konvertovať bežné 2D na 3D, je viac menej odkázaný na satelitné vysielanie, ktoré tretí rozmer síce ponúka, avšak len vo forme demonštračných videí komerčného charakteru. Tie po dvoch prezretiach samozrejme takisto omrzia.

Nám sa do rúk dostala trojica 3D Full HD televízorov od troch rôznych výrobcov, ktoré patria k tým lepšie vybaveným. V nasledujúcom krátkom článku by sme vám preto chceli sprostredkovať naše postrehy z ich niekoľkodňového intenzívneho používania. Skutočnosť sa totiž môže často líšiť od toho, čo výrobca vo svojich letákoch sľubuje, a cena tiež nemusí vypovedať o všetkom. Sami sme sa o tom presvedčili.

3D LED Samsung UE55C7000
Spoločnosť Samsung, ktorá je priekopníkom v 3D, na redakčnom stole reprezentoval väčší a drahší, 55-palcový model, UE55C7000 s LED podsvietením v kombinácii s prehrávačom BD-C6900. Približne 30 kilogramový prijímač je dodávaný s odnímateľným kovovým stojanom. Televízor využíva 240 Hz technológiu, ktorá pri sledovaní 3D záznamu každému oku zobrazí až 120 samostatných záberov. Kontrast dosahuje pomeru až 6 000 000:1 a k živšiemu podaniu farieb napomáha aj lesklý povrch obrazovky. Pri prepojení s ďalšími perifériami je možné využiť až štyri HDMI a dva USB porty, jeden SCART alebo S-Video konektor.

***Aký je televízor v praxi?
***Spolu s televízorom je dodávaná aj dvojica okuliarov s jednoduchým prístupom k výmene batérií. Ich synchronizácia s televízorom prebehla automaticky pri zapnutí s pomocou malého tlačidla na spodnej strane. Pohyb medzi položkami v menu prístroja je viac menej intuitívny, bez akýchkoľvek nejasností. Potešila nás aj prítomnosť technológie Internet@TV, vďaka ktorej je možné pristupovať k interaktívnemu obsahu z internetu, ku ktorému sa prijímač pripája cez Wi-Fi alebo klasický Ethernetový port.

Reprodukovaný obraz má podľa našich subjektívnych parametrov vynikajúcu kvalitu a mimoriadne dobré podanie farieb s miernym sklonom k zvýrazneniu žltej a červenej v bežnom 2D móde. Televízor aj vďaka malým reproduktorom ponúka ukážkové zvukové podanie s orientáciou na výšky. Basy sú o čosi menej výrazne, čo je však odpustiteľné, nakoľko ide len o integrované riešenie pre bežnú reprodukciu.
Cena: približne 3000 eur

3D LCD Sony Bravia KDL-52LX900
S tenkými 3D prijímačmi sa môžme stretnúť nielen u Samsungu ale aj u konkurenčného Sony, ktorý redakcii pre potreby recenzie poskytol 52-palcový model Bravia KDL-52LX900 spolu s Blu-ray prehrávačom BDP-S570. Okrem veľkej uhlopriečky zaujme aj netradičný „bezokrajový“ dizajn televízora, v ktorom lesklý rám priamo splýva s rovnako lesklým displejom. Výnimočná je aj hrúbka prijímača, ktorá však nezodpovedá vyššej celkovej hmotnosti prijímača. Na zadnej strane je opäť možné nájsť množstvo konektorov, ktoré v podstate lemujú prijímač. Nechýbajú štyri HDMI a jeden SCART konektor, kompozitný videovstup, analógový D-Sub pre pripojenie počítača a narozdiel od Samsungu len jeden USB port. K internetu sa televízor pripája bezdrôtovo alebo cez Ethernetový port.

***Aký je televízor v praxi?
***Aj v prípade Sony sa v balení nachádza aj dvojica aktívnych okuliarov s tekutými kryštálmi. Technológie televízora sme testovali s pomocou disku s krátkymi ukážkovými videami. Televízor používa menej tradičné Edge LED podsvietenie, pri ktorom sú LED diódy umiestnené po okrajoch displeja, čo môže byť obzvlášť viditeľné pri zobrazovaní tmavých scén. Možnosti či nemožnosti technológie však v tomto prípade koriguje zvýšený kontrast. Intenzita podsvietenia môže byť automaticky prispôsobená okolitým podmienkam, niekedy je však lepšie zvoliť manuálny režim. Na výber je aj konverzia dvojrozmerného videa do 3D, ktorá aj napĺňa sľuby výrobcu. Hĺbku obrazu je pri takto konvertovanom videu možné vidieť bez väčších problémov a chýb v zobrazení.

Narozdiel od predchádzajúceho testovaného modelu je pohyb v menu menej intuitívny a aj napriek nápovede sa nám párkrát stalo, že sme zablúdili k položkám, ku ktorým sme nechceli. V úvode si je možné zvoliť jeden z množstva jazykov, nechýba medzi nimi ani slovenčina. Zaujímavá je aj automatická detekcia užívateľov pred televízorom s pomocou vstavanej kamery. Akonáhle sa od prijímača vzdialia, ten po stanovenom čase vypne obraz.
Orientačná cena: 3100 eur

Plazma Panasonic TX-P50VT20E
Najmenší spomedzi testovaných televízorov nám zapožičala spoločnosť Panasonic. Model TX-P50VT20E má 50-palcovú uhlopriečku a narozdiel od dvoch predchádzajúcich modelov využíva plazmu. Tá má za sebou strastiplnú cestu vývoja a postupom času sa podarilo výrobcom vychytať veľké množstvo nedostatkov z minulosti. Odporcovia plazmy hovoria o vysokej spotrebe energie, aj tú sa však podarilo firmám minimalizovať. V zásade platí, že spotreba u plaziem kolíše na základe zobrazovanej scény. Pri zobrazení dažďového pralesa je spotreba rádovo vyššia než pri pohľade na vesmír s množstvom čiernej. Čierna je na plazme jednoducho čierna, pretože tmavé body nesvietia.

Testovací set pozostával z prijímača a Blu-ray prehrávača DMP-BDT300. Konektory na televízore sú ľahko dostupné avšak mierne nahustené. Samozrejmosťou sú štyri HDMI konektory, z ktorých jeden sa nachádza na boku, dva USB porty a napríklad aj dva SCART konektory. Na bočnom paneli sa nachádzajú dokonca tlačidlá pre núdzové ovládanie televízora a pod nimi aj čítačka na pamäťové karty typu SD. Prístup na internet je možný len cez Ethernetový port, vstavané Wi-Fi chýba.

***Aký je televízor v praxi?
***Na rozdiel od okuliarov z dvoch predchádzajúcich modelov chýba tým od Panasonicu aspoň čiastočné tienenie. Sklá sú od nosnej konštrukcie viac vzdialené, tým zároveň dávajú priestor bezproblémovému noseniu dioptrických okuliarov. Zaujímavosťou je možnosť výmeny nosníka.

Ako sme spomínali v predchádzajúcej časti, výhodou plazmy je bezkonkurenčná interperetácia čiernej, čoho bol testovaný Panasonic dôkazom. Kvalitné podanie ostatných farieb tiež nezaostávalo, pri niektorých pestrých statických scénach bolo však možné vidieť mierne mihanie obrazu, ktoré môže byť pri dlhšom sledovaní nepríjemné. Inak sú farby mimoriadne živé a kontrastné. Tretí rozmer mal o čosi menšiu hĺbku ako televízory od Samsungu a Sony, pri niektorých scénach bolo preto potrebné tretí rozmer hľadať. Pod kvalitnú reprodukciu sa podpísala aj THX certifikácia.
Orientačná cena: 2000 eur

Záver testu
Čo sme sa vo finále dozvedeli? Testované televízne prijímače s 3D nás presvedčili o tom, že aj zdanie môže klamať. Otázkou zostáva, či si má človek priplácať stovky eur za niečo, čo dnes naplno nevyužije. Vieme však, že televízor si človek nekupuje na rok či dva. Absencia 3D by ho preto mohla časom mrzieť a o niekoľko rokov by sa mohla stať prekážkou, ktorá mu bude brániť v plnohodnotnom využití potenciálu televízneho vysielania. Niektorí výrobcovia sú však už dnes prezieraví a ľuďom ponúkajú 2D prijímače s možnosťou neskoršieho rozšírenia na 3D. Jedným z nich, ak nie aj jediným, je holandský Philips. Aj ten však postupné prechádza na plnohodnotné 3D.

Čo je to 3D?
Prvé zmienky o tom, že každé oko sa pozerá na určitý predmet z akejsi odlišnej perspektívy, sa objavili už pred takmer 2500 rokmi. Ako prvý popísal tento jav grécky matematik Euklides. Kým sa však o reprodukciu trojrozmerného obrazu začali v praktickej rovine zaujímať matematici či fyzici, uplynulo niekoľko storočí. Princíp takzvanej obrazovej disparity začali vedci skúmať až v 19. storočí, kedy taktiež vznikli prvé demonštračné náčrty, ktoré s pomocou špeciálneho prístroja každému oku zobrazovali posunutý obraz. Podstatou stereoskopie je totiž oklamať mozog pri spracovávaní jednej scény vnímanej z čiastočne odlišnej perspektívy. Možno si ešte niektorí pamätajú na zariadenia, takzvané stereoskopy, s dvoma priezormi pri ktorých každé oko v presne stanovej vzdialenosti od snímky sledovalo čiastočne posunutý obraz.

Ako 3D funguje?
Ako sme spomínali vyššie, podstatou stereoskopie a samotného priestorového videnia, je zabezpečiť aby každé oko sledovalo obraz z inej perspektívy. Mozog následne oba obrazy spracuje a spojí a následne nadobudneme dojem, že sledujeme akúsi plastickú, nie plochú, scénu, pri ktorej môžme vnímať aj hĺbku, teda tretí rozmer. V súvislosti s vývojom 3D technológií, sú mnohým dôverne známe biele papierové okuliare s dvomi priezormi, ktoré sú vyplnené zvyčajne modrým a červeným filtrom. Ich úlohou je odfiltrovať konkrétne farebné spektrum a poskytnúť tak každému oku zvlášť individuálny obraz. Nevýhodou tohto riešenia je, že takto sledované video je mdlé, má čiernobiely nádych a vytráca sa z neho farebná sýtosť. Technológia farebných filtrov sa často objavovala v 3D kinách, pre záujemcov boli však dostupné aj filmy pre domácu reprodukciu s individuálnym párom okuliarov.

Nový typ 3D kín, ako napríklad IMAX, využíva pokročilejšiu technológiu, ktorá je omnoho dokonalejšia. Zakladá si na špeciálnych polarizačných filtroch, ktoré sú pre potreby stereoskopie odlišne natočené, aby zachytávali len jednu z dvojice súčasne premietaných snímok. Ak sa niekto na takéto okuliare pozrie z diaľky, uvidí, že jedno sklíčko je tmavé a cez druhé môže vidieť nositeľovo oko. Akonáhle však dotyčný pootočí svoju hlavu, zafarbenie sa akoby obmení. A práve tento efekt súvisí s natočením polarizačných filtrov. Samotná premietacia technika obsahuje dva projektory, ktoré súčasne na jednom plátne zobrazujú video s posunutým obrazom.

Pre potreby domácností však musela byť vyvinutá nová technológia, ktorá umožňuje odlišné reprodukovanie obrazu. Namiesto pasívnych polarizačných okuliarov sa využívajú aktívne okuliare s tekutými kryštálmi, ktoré sa podľa potrieb otáčajú a priebežne vo vysokej frekvencii zakrývajú postupne jedno a druhé oko. Vo všeobecnosti možno hovoriť o tom, že ľavé oko sleduje párne snímky, kým pravé oko nepárne.

Aktívne okuliare komunikujú s televízorom na diaľku cez infračervený snímač, a aj kvôli polarizovaniu svetla pomocou napätia, využívajú malé batérie. Televízor, ktorý 3D dokáže reprodukovať musí mať obnovovaciu frekvenciu minimálne na úrovni 120 Hz, čiže dokáže zobraziť 120 snímok za sekundu, 60 pre každé oko.

Ako 3D vzniká?
V súčasnosti sa na natáčanie 3D filmov používa špeciálna technika, ktorej úlohou je zabezpečiť presné synchronizované snímanie jednej scény dvoma objektívmi. V podstate týmto spôsobom človek digitalizuje scenériu tak, ako ju sám s pomocou svojich očí aj vníma. Na trhu sa medzičasom objavili aj kamery pre bežných spotrebiteľov, ktoré dvojitú optiku ponúkajú ako špeciálne príslušenstvo. V súčasnosti podobné riešenie ponúka napríklad spoločnosť Panasonic. O novej kamere sme informovali už v minulosti.

Koľko 3D stojí?
V ponuke predajcov môžme objaviť 3D televízne prijímače v rôznych cenových kategóriách, v cenách už pod tisíc eur. Od najdrahších modelov sa okrem uhlopriečky líšia aj ponúkanými technológiami a výbavou. Novinkou sú napríklad aj prijímače s pomerom strán 21:9, určené najmä filmovým nadšencom, ktorí si chcú vychutnať filmov pôvodnom „Hollywoodskom“ formáte bez čiernych pruhov a obrazových deformít.

Vyberať je naozaj z čoho, od najstarších 3D LCD panelov, cez plazmy až po úspornejšie LCD s LED podsvietením. Najlacnejšie LCD modely sú schopné zobraziť obraz s frekvenciou 200 Hz, 3D plazmy začínajú so 600 Hertzami a cenou od tisíc eur vyššie. Do kategórie LED televízorov je možné vstúpiť s investíciou približne 1300 eur. Väčšina výrobcov k televízorom automaticky a bez príplatku balí aj dvojicu 3D okuliarov. Ďalšie sú dostupné ako príslušenstvo za príplatok, v cenách približne 100 eur za kus.

Kam 3D smeruje?
Už dnes môžme byť svedkami prvých pokusov o vytvorenie 3D televíznych prijímačov, pri ktorých sledovaní už nebudeme potrebovať okuliare. Viacero výrobcov intenzívne pracuje na vývoji a zdá sa, že v najbližších rokoch by ich snaha nemusela vyjsť nazmar. To znamená, že súčasná technológia by pomerne rýchlo zostarla. Veď kto si kúpi televízor, aj keď zlacnený, u ktorého bude musieť nosiť okuliare? Oplatí sa preto čakať? Ako sa to vezme. Čakanie, aj keď by sa mohlo spočiatku zdať ako výhodné, v skutočnosti nemusí byť ideálnym riešením.

Nový typ 3D televízorov sa môže na trhu objaviť v relatívne krátkej dobe, novú, a vzhľadom k dĺžke vývoja aj drahú technológiu, bude potrebné najprv zaplatiť. Kým sa teda cena dostane na prijateľnú hranicu, môžu prejsť dlhé mesiace či dokonca roky. Navyše aj nová „bezokuliarová“ technológia bude mať určité obmedzenia, ktoré sa spočiatku môžu ukázať ako zásadné. Príkladom môže byť vzdialenosť diváka od prijímača či uhol pod ktorým sa na obraz pozerá. Kým sa tieto neduhy odstránia, prejde ďalších pár mesiacov. Nakoniec 3D sa stále vyvíja a ešte sa aj dlho vyvíjať bude.