Kliešte už nebudú mať šancu

O výsledkoch týchto veľmi sľubných pokusov už informoval popredný vedecký časopis PLoS Pathogen. Slovenský výskumný tím vedie doktor Milan Labuda.

Kedysi ste prišli s úplne novým pohľadom na prenos vírusu encefalitídy kliešťami. Súvisí toto vaše zistenie s novšími výskumami, o ktorých teraz referuje vedecký časopis?
Do istej miery áno. Na samom začiatku sme dokázali, že prenos vírusov kliešťami nie je taký jednoduchý, ako sa to opisuje v učebniciach: kliešť sa vraj nakazí krvou, ktorá obsahuje vírus, a hotovo. My sme dokázali, že je to proces, ktorý prebieha v koži a kliešť sa na tom významne zúčastňuje. Lebo mení miesto cicania aj imunitnú odpoveď hostiteľa a pomáha vírusu, aby zakotvil v hostiteľovi a aby ho nakazil. Od tohto poznatku bol už len krok k myšlienke pripraviť vakcínu proti kliešťom, ktorá by chránila organizmus pred vírusom a infekciou.

A ktorá by zároveň ničila kliešte?
Áno, a keď sa vo Veľkej Británii podarilo výskumníkom pod vedením profesorky Patricie Nuttalovej pripraviť proteín namierený proti kliešťom, použili sme ho na zvýšenie odolnosti organizmu a zároveň sme skúmali, ako ovplyvní prenos vírusu. Niekedy okolo roku 2002 sme už vedeli pokusne dokázať, že to má praktický účinok a chráni pred infekciou.

Ide vlastne o niekoľko účinkov v rôznych rovinách. Je pravda, že vakcína znemožňuje kliešťovi pevne sa prisať na pokožku?
Skôr by som povedal, že mu to sťažuje a v každom prípade sa tam kliešť necíti dobre.

Lebo – ak sa prisaje a napije krvi – protilátky vytvorené očkovaním mu ochromia fungovanie čreva?
Presne tak.

A do tretice, keby sa nákaza aj dostala do krvného obehu, postaví sa proti nej imunitný systém, ktorý sa bráni oveľa účinnejšie ako u nezaočkovaného jedinca?
Správne ste to pochopili a v našom výskume sa sústreďujeme práve na túto stránku problému.

Proti kliešťovej encefalitíde existuje očkovacia látka. Čím by sa vyznačovala nová vakcína?
Keby sa vakcína dostala na trh, tak jedna jej dávka by zrejme stačila ako ochrana pred viacerými infekciami, ktoré prenášajú kliešte. Teda aj pred lymeskou boreliózou, proti ktorej zatiaľ nie je očkovacia látka. Navyše pri kontakte s kliešťami by sa zaočkovaný jedinec vlastne automaticky preočkovával, čiže pôsobenie takejto vakcíny by sa zvyšovalo po každom kontakte s kliešťom.

To by bola predsa revolúcia?
Možno, ale zároveň si treba uvedomiť, že cesta k praktickému využitiu našich poznatkov je ešte dlhá. Lebo všetko, čo sa má použiť na ľuďoch, musí prejsť dôkladnými klinickými skúškami a prísnou kontrolou.

Na ako dlho to odhadujete?
(ticho) Na roky. Nezabúdajme, že pokusmi na myšiach, o ktorých informuje časopis PLoS, sa testovala iba jedna infekcia. A na myšiach sa dá podobný model ľahšie vyskúšať. Veľa tiež záleží na úspešnosti ďalších testov.

Je možne, že podobný prístup sa uplatní aj v boji proti nákazám, ktoré prenášajú komáre, predovšetkým proti malárii?
To je veľmi lákavá predstava, ale už prvé testy ukázali, že to nebude až také priamočiare. Vznikli pri tom problémy, zrejme bude treba zmeniť používaný proteín, ale o tom je ešte predčasné hovoriť. Správne ste však pripomenuli maláriu. Tej ročne podľahne na svete jeden až dva milióny ľudí.

Ako vznikla vaša spolupráca s Britmi?
Prvé kontakty sme nadviazali hneď po spoločensko-politických zmenách u nás v roku 1990. Napísal som profesorke Nuttalovej, že odteraz sa už dá naplno spolupracovať. O našich výskumoch vedela a mala o spoluprácu záujem. Nasledovali dva moje dlhodobé pobyty v Anglicku. Našťastie, hneď sa našli peniaze, ktoré umožnili spoločné bádanie. Vzájomná spolupráca bola v niektorých obdobiach veľmi intenzívna, vznikli z nej desiatky publikácií a mienime v nej pokračovať.

Váš výskum údajne otvára cestu k novej generácii liekov. Neprejavili oň už záujem aj veľké farmaceutické firmy?
V jednej etape nás výdatne financovala takáto firma. Vtedy sme sa zameriavali na analýzu slín kliešťa, záujmom firmy bolo nájsť látky využiteľné vo farmakológii. Možností bolo veľa, napríklad je tam celá paleta aktívnych látok proti zrážanlivosti krvi. Firma sa však neskôr sústredila na čosi iné, už vyvinuté inde a čo mohlo priniesť okamžitý zisk. O náš výskum vzápätí prestala javiť záujem. Nevylučujem však, že čoskoro sa objaví s ponukou iný koncern, ktorý striehne na zaujímavé výsledky výskumu.

Vy ich máte patentované?
Samozrejme, a to aj vďaka spolupráci s Britmi, sami by sme poplatky za patentovú ochranu sotva utiahli.

Koľkí v ústave sa zaoberáte nákazami, ktoré prenášajú kliešte?
Dlhodobo asi desiati. Skúmame už spomínané sliny, ktoré pomáhajú kliešťovi cicať a my hľadáme látky, ktoré by sa dali použiť v našich experimentoch. Pracujeme však aj na výskume ekologických faktorov, ktoré ovplyvňujú rozšírenie nákaz prenášaných kliešťami v rámci Slovenska i celej Európy. Projekt sa volá EDEN, čo je skrátka názvu Vynárajúce sa infekcie v meniacom sa prostredí.

To sú infekcie zdanlivo už vyhubené, ale môžu sa objaviť znovu?
Áno, a to je už výskum na inej úrovni, nie v laboratóriu, ale v prírode, kde skúmame, ako to funguje vo veľkom, ako sa nákaza šíri v prostredí a ako ju človek ovplyvňuje svojou činnosťou

Neocitli sa problémy spojené s týmito nákazami v tieni vtáčej chrípky? A nebolo by treba viac sa venovať infekciám prenášaným kliešťami alebo komármi, teda reálnejšiemu nebezpečenstvu?
Nemáme šancu určiť, ktoré nebezpečenstvo alebo riziko je dnes najväčšie. Napriek tomu mám pocit, že v porovnaní s inými infekciami sa vtáčia chrípka dostala do centra záujmu viac ako by si zasluhovala. Nedá sa však nič robiť – aj v tejto oblasti pozorujeme jav podobný módnym vlnám.

Je v tom nejaká zákonitosť, alebo len náhoda, že človek sa nakazí kliešťovou encefalitídou? Veď koľko ľudí chodí do lesa, a kliešťa si donesú len vybraní jedinci. A z nich len zlomok ochorie…
S týmito nákazami je ako v lotérii. Zďaleka nie každý ochorie, tobôž nie vážne. Sme rôzni, jeden odolnejší ako druhý. Veľa závisí aj od toho, aké množstvo choroboplodného zárodku sa dostane do tela. Skrátka, úlohu tu hrajú mnohé okolnosti. A práve v tom je riziko a zákernosť tejto choroby. Nikto nevie, koho postihne a do akej miery. Dopredu sa to nedá povedať. Nedá sa vopred vylúčiť ani riziko kontaktu s kliešťami. Ale tie potvory tam číhajú a človek vedomý si tohto rizika môže ho vylúčiť alebo aspoň znížiť.

Dá sa predpokladať, že ak sa podarí vyvinúť novú očkovaciu látku, tak sa budeme cítiť v lese všetci bezpečnejšie?
Dúfam.

Máte niečo spoločné s hercom Mariánom Labudom?
Nie, sme iba menovci, ale bývame v tej istej dedine pri Bratislave.

Vedia vaši susedia, že pracujete s kliešťami?
Iba najbližší a tí sa ma najčastejšie pýtajú, ako správne odstrániť prisatého kliešťa. To je večná otázka.

Čo im radíte?
Odporúčam na to pinzetu, ktorou treba kliešťa tesne pri pokožke uchopiť a šetrne vytiahnuť.

Vás tiež napadol v minulosti kliešť, ale tak, aby ste mali s tým vážnejšie problémy?
Nie, ale ak sa chcete nepriamo spýtať, prečo som si zvolil práve tento smer výskumu, tak bola to vec profesionálneho zamerania, nič iné. Pri výbere však určite zohral úlohu fakt, že u nás sú choroby prenášané týmto článkonožcom rozšírené.

Na začiatku svojej vedeckej dráhy ste sa však viac venovali komárom. Málo sa vie, že na Slovensku sa lekári kedysi pasovali aj s maláriou.
A to ešte relatívne nedávno. Veď v 20. a 30. rokoch minulého storočia sa na východnom Slovensku vyskytovala dokonca endemická malária, ktorá každoročne postihla desaťtisíce ľudí.

Ako sa ju podarilo zastaviť?
Najmä zmenou štýlu života na dedine. Komáre, ktoré prenášajú maláriu, prednostne napádajú zvieratá. Ľudia mali kedysi kravky v dome a kontakt s komármi bol tam bezprostredný. To bol jeden z hlavných dôvodov šírenia nákazy. A v každej dedine bol nejaký rybník alebo nádrž na vodu pre požiare. To boli liahne komárov. Postupne sa však zlikvidovali a dostali aj s kravínmi za dedinu.

Môže sa však stáť malária jednou z vynárajúcich sa nákaz aj na Slovensku?
Žiaľ, áno. Stačí si uvedomiť otrasnú hygienickú situáciu v mnohých rómskych osadách. Niet dôvodu predpokladať, že všetko, čo sa malo stať, sa už stalo alebo že sa to nemôže zopakovať v inej podobe.

RNDr. Milan Labuda, DrSc. (61) – popredný slovenský zoológ a parazitológ. Po skončení Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave pracoval najprv vo Virologickom ústave SAV a potom v Ústave zoológie SAV, kde je od roku 1995 riaditeľom. Medzi najdôležitejšie výsledky jeho výskumnej práce patrí objasnenie prenosu vírusu kliešťovej encefalitídy na bunkovej úrovni. Je členom vedeckého kolégia SAV pre biologicko-ekologické vedy a Americkej spoločnosti pre tropickú medicínu a hygienu. Nositeľ Ceny SAV za rok 2004.