Čejková o mužoch: Filter
Dostala som mailovou poštou video.
Po spustení sa ukázal záber na vnútrajšok auta, kde v sedačke sedelo bábätko, asi ročné. Nemalo ružové šatôčky ani mašličku. Ani mladý muž sediaci vedľa batoľaťa nepotreboval žiadnu očividnú indíciu. Napriek tomu bolo už po niekoľkých sekundách jasné, že tí dvaja sú pokrvne spriaznení. Pretože nikto iný ako otec by sa nedokázal niekoľko dlhých minút tak intenzívne a s chuťou zabávať na nepretržitom, sugestívnom, emotívne podfarbenom, hlučnom a úplne nezrozumiteľnom dcérinom štebotaní. Kam však takéto očarenie mizne? Čím to je, že to, čo muž obdivuje na svojom dieťati, nedokáže tolerovať svojej milovanej žene? Protiotázka: A musia ženy všetko komentovať? Mať posledné slovo? Musia. Je to totiž dôkaz, že sme emotívnejšie naladené, presne tak, ako to má byť. Napriek tomu sa muži pozastavujú nad tým, že na úplne neškodnú poznámku dokážeme reagovať ako vodovodný kohútik, do ktorého sa po odstávke so všetkou dravosťou valí voda. Všetko to prskanie, bublanie, škrípanie, kvílenie, čo naberá na intenzite, až kým neprerastie do prudkého a súvislého toku, vraj, načo je to dobré? Nuž možno aj na to, že takýmto spôsobom si triedime myšlienky. Dávame najavo svoj strach z ohrozenia istôt. Bránime svoje ideály, pre ktoré, napriek všetkému, chceme žiť s milovaným mužom. Že je to nezvyčajná a znervózňujúca metóda? To je uhol pohľadu. Ženy totiž vedia – stačí odhodlanie. Odhodlanie veriť a uznať, že chyba nemusí byť vždy len vo vysielači, ale rovnako sa jej darí aj v prijímači. Vhodne zvoleným filtrom by sa to dalo doladiť.
Text: Dáša Čejková pre Pravdu
Foto: SHUTTERSTOCK