Príbeh: Maťko
Ubiehali prvé minúty našej novej služby, keď zazvonil telefón.
Meno, adresa, predpokladaná diagnóza. Štandardné prevzatie výjazdu záchrannej služby. „Čo máme?“ spýtal sa kolega. „Epi,“ znela moja stručná odpoveď. V záchranárskom žargóne je to skratka pre epileptický záchvat. Viac mu nebolo treba vysvetľovať. O pár minút sme už stáli pred vchodom do obytného bloku na danej adrese. Na druhom poschodí nás už čakali otvorené dvere a v nich policajti s mladou ženou, „Čo sa stalo?“ pýtam sa. „Aaale, suseda dostala znovu epileptický záchvat,“ odpovedá mladá žena.
Vchádzame do bytu. Na zemi leží žena, asi štyridsiatnička. Byt je v strašnom stave. Uprostred izby sú dva matrace, na ktorých leží naša pacientka, steny len holý betón, nikde nijaký nábytok. Pri matke stoja štyri deti, bosé, len v pyžame, jedno asi dvojročné len v spodnej bielizni, nuž, jedno je menšie ako druhé. „Máva záchvaty často?“ pýtam sa susedy, keďže vyzerá tak, že o tom niečo vie. „Často,“ konštatuje tónom hlasu, ktorý to už všetko vzdal. Pacientka je spavá, nekomunikuje, slabo reaguje na oslovenie. Celkom určite je po epileptickom záchvate. „Máme nejaké doklady?“ Na otázku ku mne pristupuje desaťročný chlapec a mlčky mi podáva kartičku poistenca svojej mamy. Určite to nerobí po prvý raz. V očiach má strach. „Ako sa voláš?“ pýtam sa. „Maťko.“ „Prečo nie si v škole, Maťko?“ snažím sa nadviazať rozhovor. „Mamke bolo zle, tak som nestihol urobiť raňajky pre sestry, odviesť ich do škôlky.“ Neverím vlastným ušiam. Pozerám na susedu a tá len prikyvuje: „Keď je zle, vždy mi zaklope na dvere, už ma pozná sociálka, policajti aj záchranka.“ No ja teda nie, ale toto nie je môj zvyčajný rajón, som tu po prvý raz. Podávam pacientke injekciu, pomaly sa začína preberať. „Pije?“ pýtam sa. „Vždy, keď má peniaze,“ odpovedá suseda. A kde je Maťko? Zjavil sa vo dverách, súrodenci umytí a oblečení. To bola rýchlosť! Zvládol obriadiť tri deti za taký krátky čas. „Už ti niekto povedal, čo máš robiť, keď má mamička záchvat?“ „Nie.“ Dosť ma to prekvapilo, veď záznamov od zdravotníkov je tu celá kopa. „Daj mamičku vždy na bok, aby sa nezadusila. Neboj sa, môže celá zmodrieť, ale len na chvíľku. To prejde. A zavolaj pomoc. Číslo poznáš?“ „Áno.“ Je mi čudné, že o týchto veciach ho ešte nikto nepoučil. Ale odrazu si uvedomím, že chlapec má vlastne iba desať rokov. Ešte je dieťa a predsa dospelý.
Matku nakladáme na ležadlo a odvážame do nemocnice. Deti ostávajú so susedou, vraj dnes ide do práce až popoludní. Vo dverách sa ešte otočím a vidím, že Maťko stojí pri mne: „Ujo, nezomrie?“ pýta sa. „Neboj sa, mama ti nezomrie,“ ubezpečujem ho. My odchádzame, ale Maťko tam žije dodnes. Často naňho myslím.
Príbehy, ktorých autormi sú odborníci, externí spolupracovníci Pravdy, sa skutočne stali. Cieľom autorov bolo dodržať etiku svojej profesie. Zo spomínaného dôvodu sa predstavujú iba krstným menom.
Text: Dušan zo záchranky pre Pravda Ženy
Ilustrácia: Vladimír Nagaj