Príbeh: Obezita
Ešte keď nebola záchranná služba oddelená od nášho oddelenia, teda po starom áro, museli sme zaskakovať aj na výjazdoch záchrannej služby.
Človek sa tam dostane do styku s rôznymi prípadmi.
Jeden mi utkvel v pamäti doteraz. Mali sme nahlásenú alergickú reakciu na lieky v známej rómskej osade. Bolo to tak 20 kilometrov od nášho mesta. Po príchode na miesto nás miestni navigovali, kam máme ísť.
Bola to taká malá chatrč. Poskladaná z čohokoľvek. Na jedinej posteli v miestnosti ležal náš pacient. Ale aký?
Brucho mu stálo meter do výšky!
A to, prosím pekne, ležal! Neverila som vlastným očiam. Doktor začal odoberať anamnézu, čo sa stalo. Chcela som mu odmerať aspoň tlak, ale manžeta na tlakomere mu ani neobsiahla ruku.
Zúfalo som sa pozrela na doktora, ten len mlčky pohľadom naznačil, že je to zbytočné. Tak som čakala.
Ako sa nakoniec ukázalo, ,,náš" pacient vážil 200 kilogramov.
Bol nachladnutý, a keďže mal problém dôjsť k lekárovi, nasadil si penicilín. A dostal z neho alergickú reakciu, teda vyrážky. Iné ťažkosti nemal. Na svoje pomery dýchal normálne, pulz mal pravidelný. Injekciu sme mu pichnúť nemohli. Žilu som mu nenašla ani ja, ani lekár. Previezť sme ho nemohli. Nosnosť nosidiel je len 150 kg.
Tak sme mu dali známy liek proti alergii, ktorý mal doma a povedali mu, že v prípade zhoršenia stavu prídeme opäť. Modlili sme sa, aby sa mu stav nezhoršil. Už sa neozval. Ešte som ho zopárkrát zazrela pri iných výjazdoch, ako sedí pred domom.
Zomrel asi do roka.
Na zlyhanie srdca. Dodnes rozmýšľam, čo by sme robili, keby sa mu stalo niečo vážnejšie…
Text: Emília z bývalého ára pre Pravda Ženy
Ilustrácia: Vladimír Nagaj