Príbeh: Mariškine oči
Bolo to už dávno.
Po skončení štúdia som ako mladá absolventka dostala umiestenku na dvojtriednu školu na strednom Slovensku. Nachádzala sa dobrú hodinu chôdze po poľnej ceste smerom do kopca.
Na tú dobu to bol slušný dom s väčším dvorom, bol v ňom aj obchod a bývali tam i jeho majitelia. Koncom augusta sme do tejto školy nastúpili. Dve mladé, neskúsené učiteľky. Vedľa triedy bol malý kabinet, ktorý nám slúžil aj ako izbička, kde sme mohli prespávať. V jednej triede sme mali žiakov od prvej triedy až po šiestu.
Najťažšia práca bola s prváčikmi, nemali žiadnu predškolskú výchovu, keďže v osade nebola materská škola. Spomínam si najmä na jedno dievčatko s nebesky modrými, veľkými smutnými očami.
Volalo sa Mariška. Často sa stávalo, že do školy prišla bez domácich úloh, niekedy aj neumytá, strapatá.
Mama jej zomrela niekoľko mesiacov pred začiatkom školského roka a otec sa rád pozeral na dno pohárika. Starala sa o ňu viac-menej teta, ale tá mala dosť starostí so štyrmi vlastnými deťmi. Dievčatku navarila, oprala, ale to polosirôtke materinskú lásku nenahradí. Mariške som sa vždy po vyučovaní individuálne venovala.
Spočiatku sa veľmi ostýchala, ale podarilo sa mi zaujať ju pomocou handrovej bábiky. Na nej som jej vysvetľovala, ako sa ráno treba učesať, umyť si zuby. Bola to výchova hrou. Čoskoro dievčatko začalo brať doučovanie ako samozrejmosť a bolo vidieť aj pokroky. Domov sa Mariška nikdy neponáhľala, napokon nikto ju tam nečakal.
Raz sme sa na hudobnej výchove učili pesničku Moja mama niečo má, schovala to do sena. Odrazu sa do spevu ozval usedavý detský plač. Bola to Mariška. Objala som ju, ale ako som ju mala utešiť? Bolo mi vtedy ťažko na duši. Ďalší školský rok som už začínala na novom mieste. Moja kolegyňa však v škole ostala učiť, našla si totiž vážnu známosť.
Bol ňou Mariškin strýko. Po čase si Marišku adoptovali, pretože u nich aj tak bývala častejšie ako s vlastným otcom. Navyše nemohli mať vlastné deti. Po rokoch som sa vrátila pozrieť do toho kraja – už ako matka veľkého syna. Keď som čakala na autobusový spoj, podišla ku mne mladá žena s dvoma krásnymi ratolesťami.
Hodila sa mi okolo krku a keď zbadala môj prekvapený pohľad, neveriacky sa opýtala: „Vy ma naozaj nepoznáte?“ Zahľadela som sa jej do tváre. A uvidela som Mariškine oči.
Text: Anastázia, pedagogička na dôchodku pre Pravda ŽenyIlustrácia: Vladimír Nagaj