Posledný Mohykán
Stĺpček spisovateľky Petry Nagyovej-Džerengovej o deťoch a upratovaní...
Takmer všetci sa dnes zhodnú na tom, že žijeme rýchlo. A týka sa to aj našich detí. Majú toho toľko, že sa vôbec nestíhajú hrať. Táto doba však priniesla ešte čosi, nad čím treba zaplakať hádam ešte viac: deti nemajú čas doma pomáhať. Aspoň podľa výskumu v mojom okolí sa to tak zdá. Väčšina známych si uprace sama alebo radšej niekomu zaplatia. Vraj chcú deti ušetriť tých nekonečných upratovacích sobôt z ich detstva.
Nuž, ani ja som ich nemilovala. Najviac som neznášala utieranie prachu asi 300 žehličiek a obdobného počtu sošiek z tatkovej zbierky. Kým som prišla na koniec, zvírený prach sa znovu sadil a keď tatko prešiel prstom po poličke, išla som vyletieť z kože. Veru, vtedy nebol nijaký odpudzovač prachu. Ako malá som si bola istá, že rodičia si narobia detí, aby mali otrokov na upratovanie. Na našich pleciach ležalo upratovanie od mala. Mamu som nevidela držať vysávač až kým som ju raz, ako dospelá, nepoprosila povysávať u mňa. Ako 8-ročná som zvládla nákup, plenie, okopávanie, zbieranie plodov v záhrade, varenie lekváru, zaváranie, žehlenie menších vecí i prišívanie gombíkov. V 10-tich som si už uplietla vestu. (pravda, tatko ma k tomu inšpiroval stovkou.)
Nečudo, že aj ja nútim deti od mala upratovať. Občas si však pripadám ako Posledný Mohykán a mám chuť to vzdať. Najmä keď niečo po stýkrát opakujem, či potajomky vysávam znovu, aby som dieťa neurazila. Podľa dnešných teórií treba totiž dieťa stále chváliť, aby malo zdravé sebavedomie. (Mamina vareška bola oveľa účinnejšia. Stačilo ju použiť raz a potom už len pohroziť, aby sme mali poriadok.) Pri tejto úmornej úlohe musí mať človek jednoducho na zreteli vždy cieľ: pripraviť deti na normálny život. Niektoré deti sú od neho také odtrhnuté, až si myslia, že všetko sa robí samo.
Toť nedávno sa jeden chlapček pri pohľade na živú kravu čudoval, že nie je fialová. Iné deti si zas myslia, že paradajky rastú v regáloch obchodu a o existencii niektorej zeleniny ani netušia. Ako môj syn. Minule som ho poslala do obchodu kúpiť kel. Čo to je? pýta sa. Vyzerá to skoro ako kapusta, vravím. A ako vyzerá ona? Pomohlo až prirovnanie k futbalovej
lopte, i keď ma najprv lákalo povedať čosi o kapustovej hlave. Prehltla som to, nakoniec, veď deti sú len našou vizitkou, nie?
Stĺpček spisovateľky Petry Nagyovej-Džerengovej nájdete každý pondelok v denníku Pravda
Foto: Ivan Majerský, Pravda