Líbya nadchýna aj šokuje
Líbya je štvrtým najväčším štátom v Afrike, no takmer 90 percent jej povrchu tvorí púšť.
Úrodný je len malý pás pri Stredozemnom mori. Do roku 1958 patrila k najchudobnejším krajinám sveta, po objavení nálezísk ropy a zemného plynu sa zmenila na jednu z najbohatších na africkom kontinente. Líbya sa kedysi preslávila ako útočisko pirátov, neskôr ako krajina teroristického revolučného vodcu Muammara Kaddáfího. Hoci má množstvo antických pamiatok, pre roky medzinárodnej izolácie ich pozná len málo turistov. Líbya je pre väčšinu našincov krajinou nepoznanou. Spomenú si možno, že patrí k najskorumpovanejším kútom sveta, ako je Irán či Jemen. Krajina však skrýva netušené možnosti. Objavovať som ich mohol vďaka tomu, že pracujem pre britskú architektonickú kanceláriu, ktorá v Líbyi projektuje školy. Čakanie na víza mi pripomenulo cestu na Ukrajinu za éry komunizmu. Líbyjčania majú skvelý systém kontroly. Jeden úradník skontroluje pas a hodí ho druhému, ktorý doň vrazí pečiatku. Efektívnosť na pohľadanie. Rady sú tu bežné a miestni majú očividne záľubu v pečiatkach. Len počas cesty z Amsterdamu do Tripolisu som ich získal hneď tri.
Tripolis: Kaddáfí sa zubí na každom rohu
Keďže naša batožina omylom zostala odpočívať v Amsterdame, nezostávalo nám nič iné, len sa vybrať na nákup náhradného oblečenia do centra Tripolisu. Večer nás čakal ďalší let do Benghází, druhého najväčšieho líbyjského mesta. Veci nám vraj doručia do Benghází. Alebo niekam inam. Možno. Dnešné hlavné mesto Tripolis založili Feničania v 7. storočí pred Kristom a nazvali ho Oea. Neskôr sa mesto dostalo pod nadvládu Grékov – pánov kolónie Kyrenaika, potom Kartágincov, ale už o 500 rokov neskôr mu vládli Rimania. Od 3. storočia pred Kristom sa región označuje ako Regio Tripolitana – región troch miest Oea (dnes Tripolis), Sabratha a Leptis Magna. Po stáročiach rímskej nadvlády Tripolis spolu so zvyškom severnej Afriky dobyli v 8. storočí Arabi. O niekoľko storočí neskôr sa Tripolis stal pirátskym centrom, a preto ho v roku 1510 pre Španielsko dobyl Don Pedro Navarro. V roku 1523 mesto dôkladne opevnil rád johanitov. O tridsať rokov ich však vytlačili Turci a do Tripolisu sa vrátili piráti. Pod otomanskou nadvládou bol Tripolis až do roku 1911, keď sa Líbya stala talianskou kolóniou. Centrum Tripolisu vyzerá zaujímavo – váham použiť slovo pekne, aj keď v minulosti by to iste bol primeraný výraz. Zamierili sme na trh. Štvrť, kde sa nachádzal, bola plná ľudí, trúbiacich áut, jednoducho živá, hlučná, špinavá a páchnuca. Stredozemie pripomínalo len vlahé ovzdušie a blízkosť mora. Kúpili sme si niečo na seba a zamierili k citadele pri pobrežnej promenáde. Slúži ako sídlo armády, hradby a zároveň veľká plocha pre plagát Kaddáfího. Ktorý politik by odolal takej propagačnej možnosti? Nečudo, že podklad pre plagát – teda hradby, sú tu dobre udržiavané, srdce pamiatkara by zaplesalo. Kaddáfí sa na nás zubil na každom rohu. Stavby sú tu poväčšine polorozpadnuté, v pár stojacich bývajú chudobnejšie vrstvy. Náznaky postupných úprav spočívajú v búraní historického dedičstva po Talianoch hlava-nehlava. Pár domov vyzerá dobre, takže možno o sto či dvesto rokov to tu opäť bude vyzerať pekne.
Pri pobreží Perinbaba vysypala svoj smetný kôš
Cestou do Benghází som na letisku získal ďalšie štyri pečiatky. Let bol pokojný a počúvať bezpečnostné inštrukcie v arabčine bola exotická zmena. Prvý dojem z mesta bol lepší ako v Tripolise. Okolo hotela sa rozprestierala moderná zástavba, a tak sme si na terase s vyhliadkou na nočné Benghází vychutnávali večeru a nealkoholické pivo – v Líbyi totiž panuje prohibícia. Raňajky prekonali všetky očakávania a dusené paradajky plnené cibuľkou, baklažánom a bylinkami boli skvelé. Potom sme sa vybrali pozdĺž pobrežia, smer Al-Marj, Al-Bajda do Susah, kde sme mali nocovať. Cestu z Benghází lemovala zástavba rozličnej kvality a druhu. Veľa stavieb bolo neudržiavaných, obklopených všadeprítomným odpadom, a okolie zaprášené. Často sa priestor medzi cestou, prípadne chodníkom a domami ani nedal identifikovať. Šlo totiž o zmes piesku, sutín a odpadu. Pozoruhodne vyzerali miestne pracovné centrá, ktoré sme míňali. V prachu vedľa cesty postávali či posedávali skupinky alebo jednotlivci s náradím úhľadne zbaleným pred sebou a čakali na príležitosť. Mimo mesta nie je pobrežie veľmi osídlené a nadväzuje na polopúštnu krajinu posiatu trsmi stromov, kríkov, naviateho odpadu a vrakov áut. V Líbyi je celkovo všade roztrúsený odpad, ako keby Perinbaba zablúdila ku kontajneru a frustrovaná vysypala jeho obsah len tak po krajine. Čierne igelitové vrecká boli zapletené nielen do korún stromov, ale viseli aj na plotoch a kríkoch, cesty zasa lemovali vraky áut.
Susah je diera, Tobruk študentská skládka
Smerovali sme ďalej do Susah, kde sme mali hotel, cez staroveké Cyrene, odkiaľ je nádherný výhľad na krajinu. Susah leží pri mori na mieste bývalej Apollónie, čo bolo grécke sídlo a staroveký prístav. Susah je prakticky polorozpadnutá diera s jediným hotelom hneď vedľa starovekého mesta. Zostali z neho už len zvyšky stien a stĺpov, inak je veľká časť ponorená pod vodou. V hoteli v Susah mali rozvešané staré fotografie z 30. rokov minulého storočia, kde vidno pekne udržiavané ulice, zástavbu a parky. Dnes sú domy až na výnimky opustené a polorozpadnuté. Ulice a chodníky ešte odolávajú zubu času a medzi nimi a ruinami domov sedia v prachu a odpadkoch beduíni a hrajú karty. Vyzerajú celkom spokojní. Pokračovali sme na Tobruk, kde sme navštívili ďalšiu univerzitu pri mori. Cesta viedla popri novej výstavbe rodinných domov – čosi na spôsob podnikateľského baroka v miestnom ponímaní. More bolo nádherné, ale pobrežie vedľa univerzity sa nedalo nazvať inak ako smetiskom. Ešte aj študentské internáty pripomínali skôr skládku, v ktorej žili študenti. Tobruk podobne ako ostatné osídlenia v tejto oblasti založili Gréci, ktorí ho pomenovali Antipyrgos. Preslávili ho najmä udalosti počas druhej svetovej vojny – dodnes je okolie mesta popretkávané zákopmi. Ďalším cieľom bolo mesto Cyrene. Pre západných turistov tu mali pripravené ukážkové rezidencie vrátane beduínskeho stanu, skvelej večere v jaskynnej reštaurácii a nealkoholického piva. Ráno sme vyrazili na prehliadku starovekých zrúcanín, pretože Cyrene bolo kedysi centrom regiónu. Leží vysoko v horách, z jednej strany ho chráni skalný masív (v ktorom sú dokonca vytesané aj grécke kúpele), z druhej útesy.
Benghází vonia Talianskom
Po prehliadke Cyrene sme sa vrátili znova do Benghází, kde stále cítiť taliansky vplyv. Vďaka množstvu zachovaných stavieb má mesto až európsky charakter. Večer sme už leteli do Tripolisu. Okrem citadely a hradieb je celé staré mesto rozkopané a polorozpadnuté. Akoby bolo jednoduchšie domy jednoducho zbúrať a postaviť nové, ako zreštaurovať staré. Na pozadí rozpadnutých budov sa k oblohe týčili moderné budovy. Veľkú časť tvoril trh, pár upravených domov do okolia vôbec nezapadalo. Pod asi dvojmetrovou vrstvou nánosov, ruín, prestavieb a prístavieb je pod starým mestom pochovaná vzrušujúca história: Gréci, Rimania, turecké i talianske vplyvy… Jediným viditeľným pozostatkom bohatej histórie z rímskych čias je brána Marka Aurélia z 2. storočia – asi dva metre pod úrovňou chodníka – a mohutné hradby, ktoré postavili johaniti. Líbya sa však pomaly zdvíha z úpadku, možno po opojení z ropného bohatstva konečne príde čas aj na záchranu kultúrneho dedičstva, na ktoré je Líbya viac než bohatá.
INFO
Líbya Rozloha: 7 775 500 km2 (4. najväčší štát na africkom kontinente)
Poloha: štát v severnej Afrike, ležiaci pri pobreží Stredozemného mora, susedí s Egyptom, Sudánom, Nigerom, Čadom, Tuniskom a Alžírskom
Počet obyvateľov: 6,1 milióna (z nich Arabi 90 %, Berberi 4 %, Taliani, Egypťania, černosi)
Hlavné mesto: Tripolis (1,78 milióna obyvateľov)
Jazyky: arabčina (úradný), taliančina, angličtina
Vierovyznanie: islam 97 %, kresťanstvo 3 % Mena: líbyjský dinár (LYD)
Text: Martin Bobro pre Pravda ženy
Foto: Martzin Bobro
