Príbeh: Vynachádzavý druháčik
"Vrchol nastal, keď počas jednej prestávky za mnou pribehol žiak s oznámením, že spolužiačke spadli nohavičky do záchoda." Na svoje veselé začiatky v školstve spomína pedagóg Július.
Po maturite na pedagogickej škole som veľmi netrpezlivo čakal na to, kedy konečne predstúpim pred lavice svojich žiakov a začnem uplatňovať svoje vzdelávacie a výchovné metódy. Ten čas 1. septembra pred rokmi nastal. V neveľkej podhorskej obci na národnej škole mi pridelili triedu spojenú zo žiakov 2. a 4. ročníka.
Vzťahy so žiakmi sa začali rýchlo meniť na krásnu symbiózu. Keďže som chcel byť najmä pri výchove veľmi objektívny, ba možno až prehnane spravodlivý, riešil som občas počas hodiny aj nejaké tie vzájomné sťažnosti – aby vinník pochopil, že sa nezachoval správne a postihnutý aby získal pocit zadosťučinenia.
Po niekoľkých týždňoch som však zistil, že časť hodiny určená na vzdelávací proces sa akosi skracuje a čas vyhradený na advokátsku činnosť sa výrazne predĺžil. Vrchol nastal, keď počas jednej prestávky za mnou pribehol žiak s oznámením, že spolužiačke spadli nohavičky do záchoda.
Školské „kadibúdky“ boli murované s dreveným „posedom“, uprostred ktorého bol kruhový otvor. Pod otvorom sa nachádzal asi dva metre hlboký priestor, do ktorého žiaci (aj my) „odkladali“ to, čo organizmus nepotreboval. To, čo som v záchodoch uvidel, mi vyrazilo dych.
Dvaja chlapci už mali tretieho spusteného dolu hlavou do spomínaného hlbokého priestoru, držiac ho každý za jednu nohu. A on sa snažil vytiahnuť gatky pomocou paličky. Moja neočakávaná prítomnosť ich, našťastie, príliš nevyľakala, a tak chlapca udržali a na môj pokyn, v tej chvíli skôr úpenlivú prosbu, ho vytiahli šťastne von. Príčiny prečo, ako sa to stalo a kto bol vinný, som radšej ani nezisťoval. Stratil by som tým dve vyučovacie hodiny – a možno bez výsledku.
Naopak, po skončení prestávky som triede s patričným dôrazom oznámil, že počas vyučovania sa už nijaké sťažnosti riešiť nebudú. Kto sa cíti poškodený, môže po skončení vyučovania ostať v škole a ja ho vypočujem.
Beda však tomu, kto uprostred výučby zodvihne ruku s cieľom žalovať! Zaujímavé, sťažnosti záhadne vymizli. Asi sa presťahovali na inú školu. Po vyučovaní sa nikomu ostávať nechcelo. A tak plynuli školské dni.
Na jednej hodine sa však druhák Mirko nezdržal, ukázal na spolužiaka sediaceho za ním a spustil: „Súdruh učiteľ, tento…“ V tej chvíli uvidel môj prísny pohľad a spomenul si, že bude musieť ostať po škole. Zmeravel, ale duchaprítomnosť nestratil. Ukazovák skĺzol zo spolužiaka na lavicu, kde sa zastavil pri otvorenom nožíku, ktorým chlapec strúhal pastelky.
„Súdruh učiteľ, tento… nožík je váš?“ Napätie v triede povolilo a zaburácal smiech. Nechýbal ani ten môj. Mirka som pochválil, pretože takéto vynájdenie sa môže mať niekedy veľkú cenu. Vyrástol z neho výborný hudobník. So svojou kapelou často hrával na rodičovských zábavách našej školy. Bola to vždy príležitosť zaspomínať na veselú príhodu a zapiť ju dobrým bielym či červeným vínkom.
Zdroj: Július, pedagóg, pre Pravdu
Foto: Shutterstock
Príbehy, ktorých autormi sú odborníci, externí spolupracovníci Pravdy, sa skutočne stali. Cieľom autora bolo dodržať etiku svojej profesie. Zo spomínaného dôvodu sa vám predstavuje iba krstným menom.