Príbeh: Janíčko-slniečko
Karla z centra špeciálno-pedagogického poradenstva rozpráva o osude chlapca s detskou mozgovou obrnou.
Bol to jedináčik, dieťa s DMO (detská mozgová obrna), nakrátko vystrihaný, okatý. Vždy mal dobrú náladu bez ohľadu na počasie a čas, keď prišli do poradne. Také slniečko. Rodičia by mu boli zniesli modré z neba.
Vyskúšali všetko – Vojtovu metódu, operáciu šliach v Prahe, každý rok liečenie v Kováčovej, Čilistove, more…
Matka ho vždy vyniesla na rukách na 2. poschodie k dverám poradne. Aj som mala spočiatku výčitky svedomia. Tuším budem musieť vymyslieť projekt na bezbariérový vstup. Ale neskôr pre nedostatok času prevládlo pragmatické stanovisko – nech chlapec ukáže, čo je v ňom! A pri ďalšej návšteve pekne-krásne vyšiel polovicu schodov z nohy na nohu sám.
Neurológ mu odporučil už druhý odklad školskej dochádzky. Z celej sily sa snažil udržať v rúčke ceruzku, špongiu, špajľu, triasla sa mu, čiary kreslil krivolaké. A tak sme začali drieť. Myslím to doslovne. Iný výraz sa nehodí. My, to znamená tandem matka, učiteľka v škôlke, ja ako špeciálna pedagogička a neurológ. A samozrejme naša „obeť“ Janíčko-slniečko.
Najviac si to oddrela jeho mama. „Musíš,“ nepovolila. Keď to urobíš, pôjdeš sa hrať, až potom si pozrieš rozprávku, až potom… Spočiatku sa na Jankove výtvory nedalo pozerať, ale pomaličky sa jeho čiary začali zlepšovať. Podobne aj vyfarbovanie – najskôr malých plôch, neskôr väčších. Dokonca som si jeden zvlášť vydarený výkres zavesila na nástenku. A Janíčko žiaril.
Pomohla aj „metóda dobrého štartu“, cez hudbu sme sa dostali ku kresleniu v rytme, nebolo to len také bezduché obťahovanie. Súčasne sme sa intenzívne venovali aj rozvíjaniu toho, čo potrebuje vedieť každý prvák, kým pôjde do školy.
Janíčko robil pokroky. Keď prišiel ten veľký deň, otec mu spravil špeciálnu vozíkovú lavicu. Od začiatku mal pri sebe asistentku. Rodina sa mi po nástupe do školy dlhšie neohlásila. Hádam nie sú problémy, inak by sa iste ozvali…
V polovici januára som mala prednášku v škole, kam Janko chodí. Zvedavo som sa zastavila v jeho triede. Pani učiteľka ho chválila. Cez prestávku som sa s ním chcela v kabinete pozhovárať, ale on vraj chce byť so spolužiakmi. Keď išiel na vozíčku okolo pootváraných tried, všetky deti mu kývali a on na každého vykrikoval „Ahóój!“
Najväčší šok nastal, keď som zbadala jeho zošity. To bolo úžasné písmo! Píše pekne, aj keď pomaly. Hneď som poprosila, aby mi aspoň jednu stranu skopírovali.
Odvtedy túto stránku ukazujem rodičom detí s DMO. Takto kedysi začínal s kreslením jeden môj klient – a takto to dopracoval. Obyčajný list zo školského zošita je pre mnohých tým najväčším povzbudením.
Príbehy, ktorých autormi sú odborníci, externí spolupracovníci Pravdy, sa skutočne stali. Cieľom autorov bolo dodržať etiku svojej profesie. Zo spomínaného dôvodu sa vám všetci predstavujú iba krstným menom.
Zdroj: Karla z centra špeciálno-pedagogického poradenstva
Foto: SHUTTERSTOCK