Načo chodia bábky do nemocnice?
Bábky už ožili aj v slovenských nemocniciach, zatiaľ im pomáhajú českí kolegovia.
Čas v nemocnici sa vlečie pomaly. Najmä pre deti sa častokrát stávajú hodiny, dni či dokonca týždne v nemocničnej izbe nekonečnými. A práve pre ne sa „narodili“ ponožkové maňušky, ktoré ich budú chodiť navštevovať do nemocnice. Z Prahy už docestovali do Bratislavy.
České občianske združenie Loutky v nemocnici funguje už šesť rokov. V septembri rozbehla činnosť slovenská sestra tohto združenia s názvom Bábky v nemocnici. Keďže je zatiaľ iba v plienkach, pri štarte jej aktívne pomáhajú českí kolegovia, bábkoherci.
„Od septembra sme začali hrať pre malých pacientov na bratislavských Kramároch, postupne pridáme ešte nemocnicu na Antolskej ulici v Petržalke, Žilinu a Košice,“ začína rozprávať Hana Grančičová, bábkoherečka zo združenia Loutky v nemocnici. „Ide o nemocničné divadelné predstavenia s maňuškami, ktoré si sami vyrábame.“
Samozrejme, pri divadielkach nejde len o zábavu, hoci tá je príjemným bonusom vystúpení. „Malí pacienti sú častokrát utrápení a chcú sa s bábkou porozprávať o svojich pocitoch. Niekedy sa práve bábke otvoria skôr než lekárom či rodičom. Popozprávajú, čo ich bolí alebo čo by potrebovali,“ hovorí Hana Grančičová.
Napriek tomu, že prvé predstavenia odohrala česko-slovenská herecká dvojica, deti veselým postavičkám rozumeli. „My sme si pesničky poctivo pripravili v slovenčine, ale keď sa deti dozvedeli, že som z Prahy, samé mi povedali, aby som hovorila a spievala po česky. Rozumejú bez problémov.“
Prvá slovenská bábka v nemocnici ožila na ruke bábkoherečky Jany Segešovej. Ako sa k projektu dostala?: „Ja som vyštudovala bábkoherectvo v Prahe a keď kolegovia rozmýšľali o projekte, oslovili ma a ja som rada súhlasila. Teraz sa spolu s Hankou zaúčam a mám za sebou prvé predstavenia,“ hovorí Jana Segešová.
Žiadnym špeciálnym konkurzom prejsť nemusela. Všetko je o pocitoch samotného herca. „V nemocnici častokrát prežívame náročné psychické situácie a herec je v tomto vzťahu ten človek, ktorý musí byť silný a dieťa empaticky vypočuť, prispôsobiť sa mu. Nie je to vždy len o hraní predstavenia. Ak deti nemajú chuť sledovať dej, tak sa jednoducho s bábkami iba rozprávajú. Preto je na každom hercovi, aby si takúto prácu vyskúšal a sám sa rozhodol, či ju chce robiť, alebo nie. Viac než na hereckých schopnostiach v tomto prípade záleží na empatii,“ vraví Segešová.
Text: -nb- pre Žena.Pravda.sk
Foto: -nb- pre Žena.Pravda.sk