Pomoc, mám dieťa v puberte
Vraví sa, že s malými deťmi sú malé starosti s väčšími veľké. Nuž, niečo na tom pravdy určite bude...
„Myslela som si, že moje kľudné a milé dieťa také ostane navždy. Veď som predsa do nej investovala toľko energie, všetko som dookola vysvetľovala, veľa sme sa spolu rozprávali. Dala by som "ruku do ohňa“ za to, že moja dcéra bude mať pokojnú pubertu. Ako veľmi som sa mýlila…Všetko sa začalo pomaly a nenápadne meniť. Najskôr som si na nej všimla časté zmeny nálad. Od smiechu prechádzala do plaču. I nevinná poznámka na jej osobu vyvolala záchvaty plaču. Ak som ju o niečo poprosila, spravila to len na môj ( i to niekedy až dvadsiaty) rozkaz. Začalo sa obdobie „si najhoršia na svete“, „prečo ja mám takú matku“ a podobne. Viem, že ma za to nenávidela, ale snažila som sa zachovať naše denné debaty. Nebolo to ľahké, najmä vtedy keď to bol len môj monológ. Ona zásadne nekomunikovala s nikým nad 18 rokov. Všetci sme boli trápni. I keď som to chcela riešiť, nič nepomáhalo. A tak som len čakala, ako sa všetko vyvinie. Postupne sa však jej emócie a hormóny začali ukľudňovať a dnes sme si k sebe opäť našli cestu. Našťastie, " rozpráva tridsaťštyriročná Tamara.
Čo robiť, ak i vy máte doma pubertiaka?
- Berte ho ako rovnocenného partnera (nie ako nevyrovnané decko, i keď ním ešte je).
- Umožnite mu povedať si svoj názor (má naň právo).
- Napriek tomu, že vás riadne „vytočí“ nekritizujte ho, nekričte (a už vôbec žiadne fyzické náslie).
- Pomýlili ste sa? Priznajte pre ním pravdu.
- Nezabúdajte s dieťaťom komunikovať!
Text: Katarína Mikuškovičová pre Žena.Pravda.sk
Foto: SHUTTERSTOCK