Ako sa v Afrike „nepokakať“? Cestovateľ Martin Navrátil prezradil trik, ktorý mu funguje už roky
Cestovateľ Martin Navrátil vás vezme do Afriky, do sveta, ktorý funguje podľa vlastných pravidiel. Južný Sudán je najmladší štát sveta. Keď pristanete na letisku v hlavnom meste Juba, namiesto modernej haly vás ovalí 50-stupňová horúčava a zistenie, že pre chýbajúcu elektrinu tu vôbec nefungujú počítače na kontrolu víz.
Video
Južný Sudán a Uganda – dva rozdielne svety ukazuje cestovateľ Martin Navrátil
Zdroj:
Martin Navrátil - navratil.travel
Martin Navrátil však do Južného Sudánu neprišiel kvôli mestu, ale kvôli jeho najväčšiemu pokladu – pôvodným kmeňom. V krajine žije vyše 60 etnických skupín, najväčšími sú Dinkovia a Nuerovia. Identita tu nie je osobná voľba, je to živý systém, ktorý určuje celý život. Slovenský cestovateľ s pomocou miestneho sprievodcu navštívil kmene v blízkosti Bieleho Nílu. Žijú v pastierskych táboroch, kde ženy zbierajú kravský trus a muži chodia na pašu.
Vážne sa nepokakáte?
Mestská aglomerácia Juba, ktorá sa hrá na veľkomesto so všetkým, čo k tomu patrí, navodzuje pocit, že takéto kmene musia byť vzdialené tisíce kilometrov. Cesta, po ktorej sme sa vybrali na sever krajiny, sa však postupne zmenila z betónu na červenú udupanú hlinu, ktorá pretínala väčšie aj menšie usadlosti. Niekoľko kilometrov pred našim cieľom nám trochu vyhladlo a radi by sme dali niečo pod zub, na zub alebo vedľa neho.
Na sociálnych sieťach ma občas bombardujú otázky, ako zvládame miestnu stravu a v čom je tajomstvo toho, že sa z niektorých vecí „nedokakáme“.
Aj keď sa niektoré riadky nebudú čítať ľahko a nepotešia citlivejšie žalúdky, verte, že tieto zásady fungujú nielen nám, ale aj našim kamarátom a klientom, ktorých berieme na cesty.
Základom je jesť tam, kde je veľa ľudí a kde chodia rodiny s deťmi. A teraz to vezmem úplne inak. Skúste si predstaviť – ak ste to ešte neurobili – že by ste zobrali zahraničných návštevníkov na skvelé bryndzové halušky niekam na klasický, neturistický salaš.
Spomeňte si na žalúdky a výrazové kreácie nejakého Francúza, keď vidí, ako sa vyrába žinčica alebo ovčí syr.
Vy sa možno usmejete, no on vám naznačí, že ho už prešla chuť. Môžete mu stokrát vysvetľovať, že nič lepšie v živote nejedol a že to jednoducho musí ochutnať. Muchy, mechy, v ktorých sa to celé tvorí, a nie práve najvábnejšie priestory…
Presne to isté platí aj v Afrike. Domáci vedia, kde je to dobré, a chcú pre svoje deti a blízkych len to najlepšie.
Nedajte sa preto oklamať dobre vyzerajúcou reštauráciou s bombastickým názvom. Vy nevidíte to podstatné – kuchyňu a čerstvosť surovín. Ak je reštaurácia prázdna, myslíte si, že budú potraviny čerstvé?
Rovnako sa nenechajte nachytať sľubmi „západného jedla“. Ako by ho domáci vedeli pripraviť? My doma vieme spraviť fufu so špenátovou omáčkou?
A keď sme pri lasagniach – raz si naši kamaráti objednali v Kamerune túto taliansku pochúťku. Napriek tomu, že sa oblizovali až za ušami, na druhý deň sa doslova dokakali. Dôvod bol jednoduchý: lasagne neboli čerstvé, ale hlboko mrazené.
V Afrike však občas vypadne prúd, jedlo sa rozmrazí, následne pokazí a problém je na svete. A je jedno či sa nachádzate v dedine alebo v skvelom 5 hviezdičkovom ubytovaní.
Jedna skupina nedala na moje dobre mienené rady a na druhý deň ľutovala, že uprednostnili krevetové špagety namiesto fufu.
Domáci jedia len čerstvé potraviny. Keď teda vidíte čerstvo zabitú ovcu, kozu či kravu, znamená to, že to, čo dostanete na tanier, je čerstvé.
Nemáme žalúdky z azbestu – len sa riadime týmito jednoduchými pravidlami.
Dnes sme si dali rybu s rybou, lebo sa nachádzame v blízkosti Nílu. Nebudeme vymýšľať a žiadať od osudu, aby nám prihralo niečo iné. Všade sú ryby a my s radosťou sa do nich pustíme ako keby sme pred pár dňami nemali Vianoce.
Miesto zemiakového šalátu si dáme etiópsky chlieb, ktorý voláme injeru, máličko čerstvého špenátu a pozor! Všetko sa to je rukami bez príboru.
A keď sme už pri cestovateľských radách, môžeme si povedať ďalšie zlaté pravidlo, ktoré zvládne každý z nás.
Fotenie.
Nie sú tu exponáty, prejavil som im rešpekt
Mnoho ľudí sa nás pýta, ako sa nám darí nielen fotografovať, ale aj dostať sa do niektorých komunít. Máme na to nejaký fígeľ? Tajný recept? Alebo za to, nedajbože, platíme? Neviem prečo, ale dnes mám chuť všetko vysvetľovať na príklade zo slovenského prostredia.
Určite to poznáte. Prídete na krásne miesto, zvýši sa vám cestovateľský tep a dostanete silné nutkanie odfotiť tú nádheru pred vami. Pri stavbách, pamiatkach alebo pri niečom, čo stojí stáročia na svojom mieste, je vlastne jedno, kedy to odfotíte.
Nedočkavý cestovateľ – turista – fotí ako Japonec na zájazde. 52 záberov za minútu. Avšak keď prídete niekam, kde sú ľudia, a tento nedočkavý turista okamžite vytiahne fotoaparát, na 99 percent zabije moment, ktorý si chcel zvečniť.
A stavím sa, že ho domáci medzi seba ani neprijmú. Dôvod? Nedočkavosť.
Chápem, že ten moment je silný, ale ak potlačíte nutkanie zachytiť všetko do sekundy, získate viac, než ste čakali.
Je to ako keď prídete niekomu na návštevu počas obeda a namiesto rozhovoru sa vrhnete na vyprážané rezne. Čo si o vás domáci pomyslí? Že ste jednoducho nevychovaný hulvát. Možno je to hlúpe prirovnanie, ale do tohto kontextu mi sedí dokonale.
Keď sme prišli k prvému kmeňu Dinkov, otvorili sa pred nami silné obrazy. Pastieri s kravami prichádzajúci pri západe slnka, prach vo vzduchu a ticho, ktoré sa nedalo nafotiť.
Keby sme v tej chvíli vytiahli fotoaparáty a začali bezhlavo fotiť, domáci by nás rýchlo odpísali. A my by sme prišli o to podstatné – o rozhovory, príbehy a až potom aj o fotografie.
Rešpekt sme im ukázali aj tým, že sme z nich nerobili exponáty v zoologickej záhrade. Skúste si predstaviť, že vám niekto vojde na dvor a bez pozdravu si vás začne fotiť, ako kŕmite sliepky, dojíte kravy alebo naháňate prasiatka. Ten ironický úsmev si pokojne nechajte, ale nečudujme sa, keď si o nás inde myslia to isté.
S fotením počkajte a všetko príde k vám
Najskôr nás len pozorovali. Potom sa pristavili, prehodili sme pár slov a po nejakom čase nám dovolili voľne sa pohybovať po ich provizórnej dedine.
Sami nás vyzývali, aby sme si niektoré veci odfotili. Stačilo počkať. Získali sme viac než tí pred nami, ktorí sa správali ako návštevníci safari.
Oni vedia, čo nás zaujíma, chápu, že si chceme odniesť spomienky. No keď prejavíte rešpekt, vrátia vám ho niekoľkonásobne. Vlastne je to celkom jednoduché.
Dodnes neviem, čo bolo krajšie – či to, že sme sa mohli voľne pohybovať medzi nimi, alebo samotné rozhovory.
Neboli to však dialógy, kde by sme sa pýtali len my. Keď opadla počiatočná hanblivosť, domáci spustili spŕšku otázok, ktorá nás bavila a zároveň nútila zamyslieť sa.
Čím viac sa smiali a pýtali, tým viac ľudí sa pridávalo. A veľmi rýchlo vám dôjde, že dva dni by tu boli málo.
Poďme sa pozrieť na tie otázky, ktoré nás rozosmiali, ale zároveň veľa prezradili o rozdielnom nastavení hodnôt.
Najviac ich zaujímalo, koľko máme s Ewkou detí. Keď sme povedali, že zatiaľ žiadne, nastalo ticho. Nebola v tom výčitka ani nátlak, skôr úprimné nepochopenie.
Rodina je tu základná jednotka, zmysel a istota. Naše vysvetlenia, že ešte počkáme alebo chceme najprv cestovať, situáciu len viac rozvírili. No nebol to oheň, ktorý by pálil. Skôr zvedavosť.
„Čo budete robiť, keď zostarnete?“
„Čo vám dáva zmysel života, keď nemáte deti?“
„Práca? Cestovanie? To je hodnota?“
V tých otázkach nebolo odsúdenie. Len snaha pochopiť niečo, čo pre nich nemalo logiku. Asi ako keby ste veriacemu človeku chceli naraz vysvetliť, že Boh neexistuje. Bude sa pýtať ďalej, nie preto, že by vás chcel presvedčiť, ale preto, že tomu jednoducho nedokáže uveriť. Rodina je tu všetko. Pre niektorých viac než viera.
Aj my sa berieme z lásky, ale hodnota nepopustí
Aby som to lepšie vysvetlil, spomeniem rozhovor s kamarátom Paľkom Barabášom, ktorý sme viedli pri pive po jednom festivale v Považskej Bystrici. Po dopozeraní jeho filmu o prírodných ľuďoch povedal vetu, ktorá zostala visieť vo vzduchu:
„Prírodní ľudia sú ako deti v škôlke. Keď sa pozriete do detských očí, presne viete, čo si myslia. To isté platí aj tu. Nie je tam pretvárka ani lesť. Komunikácia nejde cez slová, ale cez zmysly.“
Prírodní ľudia žijú v súlade s pravidlami, ktoré nikde nie sú napísané. Z prírody si berú len to, čo potrebujú. Neexistuje prebytok, túžba vlastniť viac než ostatní. Pomoc je samozrejmosť. A keď niekto ochorie, nezostane sám. Zíde sa celá dedina – niekto sa modlí, iní tancujú. Všetci pre jedného.
Práve v tej chvíli som mal pocit, že zažívame presne to, o čom sme sa s Paľkom rozprávali pred pol rokom. Otázky, ktoré nemali ublížiť, pohľady plné zvedavosti a úprimný záujem.
Druhá najčastejšia otázka však smerovala ku mne: koľko kráv som dal za Ewku.
Pre nás úsmevné, pre domácich úplne vážne. Aj keď som sa chcel najprv zasmiať, zdržal som sa – nechceli sme nikoho uraziť. Začal som vysvetľovať, že u nás sa berieme z lásky… ani som vetu nedokončil a z davu zaznelo: „Áno, aj my. Ale aj tak musíš svoju ženu nejako vykúpiť.“
© Autorské práva vyhradené
Súvisiace články
